Nováčik VI. ligy Stred z Ludaníc krajskú súťaž možno nezachráni, po zimnej prestávke si však počínal solídne – v prvých 12 kolách jari dostal v priemere len 1,5 gólu na zápas. K lepšiemu výsledku mu až 13 ráz chýbal jeden zásah (8 remíz, 5 porážok o gól). OFK však aj napriek smolnému ročníku v súťaži zanechal sympatický dojem.

Nemalý podiel na tom má aj Lukáš Holička, brankár s treťoligovými skúsenosťami, ktorý svojho času vychytal triumf v Petržalke pred takmer 500 divákmi a s dorastom Žiliny si zahral najvyššiu súťaž. 

Ktorí reprezentanti s ním zdieľali kabínu a ktoré ihrisko podľa neho v nitrianskom kraji nemá páru? Aj to prezradil v nedávnom rozhovore pre web ZsFZ.

Kde ste s futbalom začínali?
S futbalom som začínal v FC Nitra. Už ako malého chlapca ma nebohý dedko brával na brankárske tréningy. Som mu za to veľmi vďačný, aj keď to nevyšlo úplne tak, ako sme plánovali. Tréningy tam viedol reprezentačný tréner brankárov, pán Vincúr, ktorý bol skvelý tréner a výborný človek. Neskôr som za FC začal chytať v mládežníckych kategóriách. Po niekoľkých rokoch som prestúpil do spomínaných Topoľčian.

Naposledy ste pôsobili v Hrušovanoch, čo vás v lete 2020 priviedlo do Ludaníc?
Bol to pán Vladimír Čerňan, ktorý ma oslovoval už dlhší čas, ale mňa okresná súťaž nelákala. V roku 2020 mali Ludanice ambície ísť v súťaži vyššie, a tak som sa rozhodol. Páčilo sa mi, že podmienky pre regeneráciu aj celkový areál majú na výbornej úrovni. Čo sa týka ihriska, dovolím si povedať, že je to určite najlepšie ihrisko minimálne v nitrianskom kraji. Chcel som sa tiež pričiniť k postupu do vyššej súťaže, čo sa aj podarilo. Vyhovuje mi aj fakt, že to mám naozaj veľmi blízko bydliska a tak nemusím vôbec cestovať za tréningom.

Nasledujúci ročník ste zakončili na striebornej priečke, v ďalšom ste dokonca slávili postup. Čomu OFK vďačil za permanentne dobré výkony?
Áno, prvý ročník sa nám nevydaril podľa našich predstáv. V druhom sa nám podarilo postúpiť vďaka tomu, že sme mali ustálené výkony, keď sme boli skoro každý zápas lepším mužstvom ako súper. Mali sme výborný káder, kde to naozaj fungovalo v obrane, dostali sme len zopár gólov. Zároveň sme ich však aj veľa dali. Obrazne povedané, vtedy sme dokázali využiť zo štyroch šancí tri. V tom čase nám výborne fungovala záloha na čele so skúseným Paľom Balážom, ktorému nechýbal rozum ani technika. Vedel si riadiť hráčov okolo seba, čo nám možno teraz chýba, hlavne pri defenzívnej činnosti. Určite ale treba povedať, že 6. liga je úplne iná, kvalitnejšia ako „okres“. Bol to veľký skok, výborná skúsenosť, príležitosť , hlavne pre chlapcov ktorí hrávali okresnú súťaž. Dorastenci by mali byť určite veľmi vďační za takúto príležitosť.

Nováčikovskú sezónu ste odštartovali remízou v silných Alekšinciach, neprehrali ste šesť duelov v rade, doma ste bodovali s Topoľčanmi a zdolali obhajcov z Čeľadíc. Čo vám chýbalo ku lepšiemu umiestneniu?
Sezónu v novej a náročnej súťaži sme začali oslabení. Odišlo nám pár hráčov a posilnili sme sa len o jedného. V prvom kole sme cestovali do Alekšiniec, vedeli sme, že v súťaži vždy končia v prvej päťke, ale šli sme tam s cieľom bodovať. Podarilo sa, no určite sme mali na víťazstvo. Žiaľ, pripravili sme sa oň za dve minúty . Potom prišiel „prepadák“ v Solčanoch, kde sme prehrali vysokým rozdielom. Mohlo to pre nás skončiť ešte horším výsledkom, cítil som sa ako na tréningu pri nacvičovaní herných situácií. Nasledujúci týždeň sme si vymenili v kabíne nejaké názory a ja som sa vyjadril, že ak sa to nezmení, odchádzam z Ludaníc. V ten týždeň sme odštartovali sériu, ktorá začala remízou doma so silnými Zbehmi. K lepšiemu umiestneniu nám podľa mňa chýba kvalita, kľud v zakončení a lepšie riešenia situácií v defenzívnej činnosti.

Ako sa vám darilo v mládeži MŠK Žilina? Čo vám dalo pôsobenie pod Dubňom?
Na to obdobie spomínam veľmi rád. Som vďačný, že som mal príležitosť tam nejakú dobu stráviť. Za dorast som hral v kategórii U18 a U19. Toto krásne obdobie mi dalo veľa zážitkov a skúseností, ale aj veľa učenia v externom štúdiu (smiech). Bola tam super partia chalanov. Niektorí to vo futbale dotiahli naozaj ďaleko. Milan Škriniar, Jakub Paur, Jaroslav Mihálik a moja dvojička z brány František Plach (mimochodom, v poľskej Ekstraklase bol najlepším brankárom za rok 2019). Tréningy tu boli na vysokej úrovni, hrali sme kvalitné zápasy po celom Slovensku aj medzinárodné turnaje.

Na akej úrovni ste pôsobili v Topoľčanoch? Získali ste so „žochármi“ aj nejaké trofeje?
Hral som tu v kategórii žiakov a dorastu. Neskôr, keď som v Žiline končil v staršom doraste, som dostal ponuku do A-mužstva v Topoľčanoch. Vtedy hrali tretiu ligu. V mládežníckych kategóriách sa nám bohužiaľ nepodarilo vybojovať žiadne trofeje a u mužov to vtedy bolo v náročnej tretej lige nemožné.

Do Jacoviec ste prestúpili tesne pred vypuknutím pandémie. Odohrali ste tu vôbec nejaké zápasy?
Stihol som tam len zopár prípravných zápasov, súťaže boli stopnuté. Po odchode trénera Jakubičku, ktorý dostal inú ponuku, som sa rozhodol v klube nepokračovať.

Ako spomínate na pôsobenie v majstrovstvách oblasti s Nedanovcami?
V Nedanovciach to bola ťažká súťaž, ktorá pre porovnanie s majstrovstvami okresu Topoľčian bola o dosť náročnejšia aj kvalitnejšia. Súťaž bola vyrovnaná, prvých päť tímov bolo na rovnakej úrovni. Bolo to náročné na cestovanie, keďže mužstva boli z okolia Prievidze.

S Hrušovanmi ste dvakrát postúpili, zahrali ste si tu aj štvrtú ligu. Prečo ste sa po takmer šiestich rokoch rozhodli zmeniť dres?
Na toto futbalové obdobie mám pekné spomienky. Od začiatku môjho pôsobenia sa hovorilo iba o popredných priečkach a to sa mi veľmi páčilo. Futbal brali naozaj veľmi vážne, hlavne vďaka sponzorovi. Chceli napredovať, prerábali sa tu kabíny, zveľaďoval štadión alebo robil rôzne finančné, materiálne benefity pre hráčov. Ľudia tu futbalom doslova žili. Na domáce zápasy chodili vo veľkom počte, zahanbiť sa nenechali ani vonku. V tej dobe to bola taká malá futbalová obec. Dvakrát sme postupovali do vyššej súťaže, hrali sme aj Slovenský pohár. Raz sa nám podarilo dostať tak ďaleko, že sme si zahrali proti ligovému DAC Dunajská Streda. Vtedy prišlo veľa ľudí, bol to pre nás zážitok a futbalový sviatok. Po odchode sponzora futbal v Hrušovanoch upadol a hráči si hľadali nové pôsobenia .

Boli ste brankárom odjakživa, alebo ste vyskúšali aj iné pozície? Prečo ste sa rozhodli ísť medzi žrde?
Brankárom som chcel byť vždy, nikdy som nehral v poli. Vždy ma to ťahalo do bránky, pre mňa je to fascinujúci post. Hlavne vtedy, keď sa podarí pekný zákrok. Mojím celoživotným vzorom je Gianluigi Buffon. Je to skvelý človek a najlepší brankár sveta.

Foto: Peter Pargáč.