Možno to bolo symbolické, že koniec trénera Miroslava Janteka nastal po zápase s Trenčínom, kde nedávno skončil iný kouč Ševela. Debakel s rivalom spod hradu Matúša Čáka uzavrel pôsobenie lodivoda, ktorý pred časom nahradil Stanislava Vargu pri kormidle zelenobielych. Možno táto zmena a nástup nového - dosiaľ neurčeného -  lodivoda  prvoligistom Tatrana Prešov pomôže, ako nedávna rošáda v Podbrezovej aj v Trenčíne a možno agónia východniarov bude pokračovať aj ďalej.

Určite si priaznivci najstaršieho slovenského klubu kladú otázku: Čo sa v Tatrane porobilo, že to išlo s hrou aj s výsledkami dolu vodou? Zrejme aj samotný už bývalý tréner Prešovčanov usúdil, že po vyčerpaní všetkých alternatív, ako zlepšiť výkony, už zostáva len jediná možnosť – jeho koniec na lavičke. Séria prehier a vypadnutie v Slovenskom pohári s treťoligovou Dubnicou nad Váhom predznamenali, že takto to ďalej nepôjde. Nezabrali ani vyhlásenia majiteľa klubu o prémii za účasť v prvej šestke a vrcholom pádu bol hanebný domáci debakel s Trenčanmi. M. Jantek už minulú nedeľu zrejme nadobro rezignoval, lebo ani  neburcoval svojich zverencov tak, ako uňho bývalo zvykom. Jeho slová na tlačovke boli výstižné a ešte viac sa dalo z ich vyčítať medzi riadkami. „Vzťah ku klubu bol zo strany hráčov slabý, beriem za výsledok zodpovednosť, hoci nerád utekám z boja. Chyby si viem priznať a dokážem ich aj analyzovať. Iné však je, že neplatí na ihrisku to, čo si povieme v šatni. Preto hra a výkon, akým sa hráči prezentovali, nie je správnou cestou. Som sklamaný a mrzí ma to, že sme sa zle prezentovali smerom  ku klubu, našim fanúšikom.“

M. Jantek naznačil, že sa stratila dôvera a súlad medzi ním a hráčmi. Nuž, v tom bude pes zakopaný, lebo nie je možné, aby hráči, ktorí ukázali predtým aj šikovné záblesky, boli odrazu ako soľné stĺpy, robili detinské chyby na úrovni žiačikov. Chlap, ktorý mal potiahnuť mužstvo k obnove mena klubu, si určite uvedomil, že mu ktosi hádže polená pod nohy a ťahá ho – obrazne povedané – za dres zozadu. Pomyselná línia súčinnosti  medzi šatňou a trénerom sa ocitla v ofsajde, na hranici únosnosti. Namiesto akcelerácie kvality prichádzal úpadok, strata prestíže a záujmu obecenstva. Tréner hovoril, že nevidí do hláv zverencom, no je každému jasné, že futbalisti prestali rešpektovať priameho „nadriadeného“, on naopak zase stratil pôdu pod nohami a zistil, že pre nemožnosť masívnej  obmeny kádra je na rade jeho hlava.

Treba si však uvedomiť aj to, že hráči nebojovali nielen za farby Tatrana, ale hlavne nie za seba. Ktovie, ako pochodí nástupca Janteka, či lepšie alebo podobne? Ak si získa hráčov na svoju stranu, bude mať vyhrané, hoci nebude jednoduché obnoviť  možno aj vedome udupaný hráčsky potenciál. Ďalšia kapitola v živote Tatrana sa teda skončila. Nie slávne, nie sympaticky, ale inak sa zrejme nedalo. Keď ani jedna strana nepovolí podobrotky, musí prísť radikálne riešenie. Iba budúcnosť ukáže, kto teda chcel naozaj blaho pre tím, klub, futbal v Prešove a kto sa iba tváril, že tak činí.