Tomáš Jacečko začínal s futbalom v prípravke Partizána Bardejov. Okúsil aj okresné súťaže a svoje si zažil aj s rozhodcovskou píšťalkou. Mimochodom, stále je aktívnym rozhodcom Bratislavského futbalového zväzu. Futbal sa stal jeho celoživotnou láskou, ktorú spojil s dobrovoľníctvom. Na dva mesiace vycestoval do Nairobi, kde v oblasti Githurai, pôsobil ako futbalový tréner.

Po otvorení hraníc Slováci vyrazili do celého sveta. Afrika však stále ostáva pre väčšinu z nás čímsi neznámym, exotickým a tajomným. O krajine, v ktorej strávil dva mesiace, Tomáš povedal:

„Keňa je iná - hnedozelená, slnečná, hlučná, chudobná a futbalová, nie atletická! Majú vodu, no nevedia plávať. Majú autá, motorky, no nemajú poriadne cesty. Malé príjmy - veľké rodiny, v ktorých je značný rešpekt k starším. Milujú Ugali (kukuričný chlieb) a od Indov si privlastnili Chapati s fazuľou a cibuľou. Africké telenovely sledujú v napätí pripomínajúc mi Vlhovej medzičas v slalome. Vidiek je pomerne čistý a zelený, mestá plné odpadkov a prachu s minimom zelene. Odpadky hádžu kdekoľvek, lebo koše jednoducho nepoznajú. (na)Čas je relatívny pojem. Safari odporúčam každému. Mal som tú možnosť byť aj v Maasaiskej dedine a vidieť život, ktorý je smutno-krásny.  Smutný, lebo podmienky majú ozaj ťažké. Dodnes si svietia so sviečkami, na raňajky pijú “biely čaj” a každý deň pijú kravskú krv. Deti od 3 rokov, spolu s o niečo staršími súrodencami, pasú kravy či kozy kdekoľvek to ide. Chlapci-bojovníci, ktorí majú okolo 16 rokov, minimálne 2 roky žijú kočovným životom, mimo dediny a mužmi sa stanú až po zabití leva. Mladé ženy sú celý deň preč v mestách, kde predávajú rôzne vecí. Deti pomáhajú doma rodičom a chodievajú do miestnej školy. Staršia generácia - rozumej 40 a viac - sa v prípade žien stará o domácnosť a v prípade mužov o bezpečnosť a jedlo. Krásny, pretože nepoznajú čo je slovo hoax, tablet, homeoffice, facebook, a tak si musia viac pomáhať, dôverovať, jednoducho majú sa radi. Ozajstný skvost je Diani Beach v Mombase - nádherná pláž, číra voda a afrobeats na každom kroku. Síce otravní domáci, ale na druhej strane je to pochopiteľné, sme zdrojom ich príjmu. “

Futbal je fenoménom na všetkých svetadieloch, okrom večne zamrznutého. Pre futbal sa viedli aj vojny. Ľudí spája i rozdeľuje. Tak je to aj v Afrike.  "Futbal tu hrá-hral azda každý. Ide o šport, ktorý je pre všetkých a hlavne je lacný. Čo znamená, že je dostupnejší. Môj denný režim začal raňajkami o ôsmej, tréningom U15 o deviatej, následne obedom o dvanástej, prípravou ďalšieho tréningu v kilometer vzdialenej kancelárií (s veľmi obmedzeným internetom), tréningom A-tímu od 16-tej a príchodom domov o 19-tej. Deň bol ukončený večerou o 20-tej a "sprchou" v lávore - poväčšine studenou. Pre mňa boli tréningy obrovskou výzvou, keďže som skutočne chcel spraviť malý zázrak a za dva mesiace posunúť obe kategórie o level vyššie. De facto som mal na starosti po 30 hráčov v oboch kategóriách. Trvalo mi len dva týždne, aby som ich po mene poznal všetkých, čo mi neskôr veľmi pomohlo. Bez praktických skúseností, ale s o to väčším odhodlaním, sa mi podľa slov trénerov, ale aj hráčov, podarilo splniť moju osobnú výzvu. V posledných dňoch som sa nie raz prichytil, že som hrdý na všetkých hráčov, aký progres spravili, či už ako tím, alebo ako jednotlivci. Z pouličných futbalistov sa vďaka pomocí od ľudí zo Slovenska, stal skutočný tím. Pochvaly na moju adresu od súperov či od ľudí z okolia má ubezpečili, že prísť sem bolo to najlepšie rozhodnutie. Podmienky však boli veľmi zložité, teda aspoň z môjho pohľadu. Hrať futbal na rozbitom povrchu, plného kameňov, tvrdej hliny, miestami odpadkov či stojacej vody v kombinácii s extrémnym slnkom a bez kopačiek, má učilo veľkej improvizácií. Aj keď som sa snažil vštiepiť disciplínu, človek v týchto podmienkach musí rátať s rôznymi vecami. Či už to bola absencia hráčov z dôvodu privyrobenia si na poslednú chvíľu, opatera súrodenca či jednoducho rodič nepustil syna na tréning. Po pár týždňoch má miestni volali „Guardiola“ . Otázkou je či podľa štýlu trénovania alebo podľa imidžu, možno oboje, každopádne ma to potešilo. Na otázku či by som išiel znova odpovedám určite. Ak robíš niečo, čo miluješ a tým aj pomáhaš iným a výsledkom tvojej práce je úsmev, zmena vnímania futbalu, ba vytvorenie nádeje u úplne cudzích ľudí, je azda ten najkrajší pocit, čo som doteraz zažil. Preto som dal tú výpoveď v korporácií, chýbal mi ten pocit .“

Svetom otriasa pandémia. Vyzerá to tak, že v Keni sú na tom lepšie ako v mnohých bohatých krajinách. „Možno tým, že je tam tak teplo, tých prípadov je relatívne málo, hoci hygienický štandard je nízky. Pravda je, že veľa ľudí sa tam netestuje. Ja som sa snažil na verejných priestranstvách stále nosiť rúško a to najmä preto, lebo policajti niekedy veľmi radi rozdávali pokuty a predsa som biely muž – Mzungu. Zastaviť život v Keni, dať úplný lockdown, je nepredstaviteľné. Tá krajina je veľká a niektorí ľudia žijú ozaj veľmi chudobným životom. Ak by bol lockdown, tak to by boli obrovské demonštrácie a straty na životoch, no nie z dôvodu ochorenia. Je fér priznať, že zákazníci ako aj pracovníci v službách a v nákupných centrách sú veľmi disciplinovaní a dodržujú prísne pokyny.“

Počas afrického pobytu mladý tréner samozrejme sledoval aj dianie u nás doma.„Covid použijem ako premostenie a nedá mi aspoň trochu nezareagovať na to, čo sa dialo na Slovensku, keď som bol v Keni. Teda presnejšie na sociálnej sieti. Televízia, politické články, aktualizácie, nič z toho som nevnímal. Chcel som mať skutočne čistú hlavu a užívať si prítomnosť. Ale poviem vám, je mi ľúto ako sa niektorí prezentujú na facebooku. Mnoho ľudí nadáva na politiku a pri tom politikou žijú každý deň. Vidím ľudí ako sa musia ku každej situácii zakaždým vyjadriť a byť čo najviac sexy vo svojich statusoch a komentároch. Niekedy to robia vzdelanejší ľudia, čo mi je o to viac ľúto, pretože je vidieť ako vám ten social media svet ovplyvňuje súkromie a spôsob života ako taký. Niekto buduje vzťahy, rodinu, vlastnú osobnosť, rešpekt a potom sú tu tí, čo niekoľkokrát týždenne pridávajú selfie fotky a dokonca opakovane tie isté, zdieľajú citácie známych ľudí a snažia sa tak vzbudiť dojem chápavého, dobrého človeka, alebo si mastia ego zosmiešňovaním ľudí, s ktorými nesúhlasia. V čom sú potom iní ako tí, ktorých kritizujú? Samozrejme, je to rečnícka otázka. Ľudia by mali odísť zo sveta jedinej pravdy a rešpektovať iných, nevytvárať ešte väčšiu nenávisť. Hľadajte vecí, kde je radosť a možno budete tak v pohode, ako som ja, keď mám pri sebe futbal.“