Spravidla  hráč, ktorý je ťahúňom tímu a je oňho v danom klube stále záujem, no  predsa odíde do rovnakej súťaže v inom slovenskom regióne, musí mať na to vážne súkromné dôvody. Tak to bolo i v prípade Lukáša Janiča, ktorý sa pred časom po viac ako desiatich rokoch vrátil do Lipian. Pomohol ŠK Odeva k postupu do II. ligy, no vlani po vypadnutí sa rozhodol pre odchod do Oravského Veselého. A tak sme boli zvedaví, čo ho viedlo k tomu, aby hral futbal na Orave.

Lukáš, bolo to vypadnutie z II. ligy, ktoré podmienilo váš odchod z Lipian?

„Vôbec nie, to s tým nemalo nič spoločné, však možno Lipany onedlho budú zase v tejto súťaži. Keďže bývam  šesť rokov v Ružomberku, moje dochádzanie sa už nedalo zvládať. Bolo  únavné merať cestu z Ružomberka do Lipian a späť aj tri razy týždenne, za dva roky som najazdil okolo stotisíc kilometrov. Okrem toho išlo to na úkor rodinky, dcérky a to som už nechcel ďalej dopustiť. Navyše aj práci som sa  chcel viac venovať a zisťoval som, že to jednoducho nestíham.“

Rozhodnutie prišlo náhle?

„Pôvodne som bol dohodnutý aj s prezidentom ŠK Odeva, že tam ukončím kariéru, no napokon sa to zmenilo a chcel by som aj touto cestou poďakovať šéfovi futbalu za ústretovosť.“

Ako ste natrafili na TJ Tatran?

„Nebolo to z mojej iniciatívy. Ozval sa mi môj bývalý spoluhráč z Michaloviec Vlado Škuta. Najprv som to zamietol, lenže neskôr som  zvážil plusy a mínusy tejto možnosti a  potom som sa stretol s majiteľom klubu. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa.“

Po jeseni ste na tretej priečke s dvoma porážkami, pričom len vedúci Martin je na tom lepšie, lebo ani raz neprehral. Nebodaj boli aj postupové ambície?

„Mali sme nejaké interné ciele, ale nazdávam sa, že keby náš klub figuroval na postupovej priečke, šéf klubu by sa tomu iste nebránil. Však to sem-tam aj spomenie, ale nie je to priorita. Inak, káder máme naozaj výborný. Tento klub predtým postupoval z nižších súťaží aj vďaka nadšeniu funkcionárov a vedenia. Pokiaľ ide o našu bilanciu, mohli sme ju mať podstatne lepšiu, lebo niektoré zápasy sme spackali ľahkovážnosťou.  “

Keď porovnáte úroveň diania a zázemie s východom, čo vám vychádza?

„Polovica tímov je kvalitatívne na hranici druhej a tretej ligy, celkove je to náročnejšie ako na východe. Napríklad v Bánovej je mnoho bývalých hráčov zo Žiliny a ťažko sa hrá aj pri maďarských hraniciach. Spomenul by som aj to, že tu sa podstatne viac nacestujeme.“

Ako sa vám darilo?

„Dal som dva góly v pohári a dva v lige a mal som množstvo gólových asistencií. Podstatné je, že fungujeme ako kolektív veľmi dobre. Patrím medzi troch najstarších v tíme, ale kapitánsku pásku nosí domáci hráč, je to tam tradícia. Ľudia aj fanúšikovia ma prijali veľmi dobre, však hneď v prvom vystúpení som dva razy skóroval a tak som si urobil očko...“

Bezpochyby momentálne tiež trpíte kvôli absencii súťažného diania a spoločného tréningového procesu?

„Som momentálne na maródke, keďže predtým som nastupoval v prípravných dueloch aj celkom nedoliečený. Snažím sa udržiavať individuálne v kondícii, zakopem si i do lopty, ale už  som z toho nesvoj, predsa len táto vynútená pauza ide  na  hlavu.“