Pre  väčšinu futbalistov je forma individuálneho tréningu v čase, keď obvykle prebieha spoločná príprava,  novinkou. Nájdu sa však i takí, ktorí už oveľa skôr museli nedobrovoľne prejsť na tento status. Dôvodom boli vážne zdravotné ťažkosti a následné postupné zaťažovanie organizmu.  Veľa o tom by vedel rozprávať aj Oliver Špilár z Tatrana Prešov.

Dlhý čas ste sa neobjavili v súťažnom zápase – nielen v istej fáze minuloročnej jarnej časti, ale aj v jeseni. Čo sa vám prihodilo?

„Ešte v druholigovom ročníku sme vlani hrali na Lokomotíve a na konci stretnutia mi domáci brankár priľahol nohu. Prepadol som cez neho, noha mi zostala pod ním, vytočila sa. Zostal som v bolestiach ležať a paradoxné bolo, že prišiel ku mne rozhodca s tým, aby som sa postavil, lebo inak mi dá žltú kartu za simulovanie. Lenže to som nedokázal. Na druhý deň mi doktor Cvengroš povedal, že mám roztrhnutý predný krížny väz, bočný väz aj roztrhnutý meniskus. Nasledovala okamžite prvá operácia bočného väzu a menisku. Nasledoval trojtýždňový pobyt doma a potom som začal rehabilitácie u Jožka Štiebera. Musel som „nabúchať“ postihnutú nohu. Bola ako palička,  mal som ju zoslabnutú, svalstvo bolo ochabnuté. Bolo treba pripraviť všetko na to, aby mi zobrali štep a urobili druhú operáciu - plastiku predného skríženého väzu. Odznova som začal rehabilitovať a celkovo som sa dával dokopy  trištvrte roka.“

V jeseni ste občas figurovali v zápise o stretnutí, ale zrejme neprichádzalo do úvahy, aby ste odohrali čo len minútu.

„Samozrejme. Vzhľadom na to, že som mal zmluvu, nechcel som len vysedávať doma, chcel som byť v kontakte s chlapcami. Snažil som sa silou mocou dostať aspoň na lavičku, aby som bol v kolektíve. Sem-tam ma písali sprvoti ako vedúceho mužstva a keďže mám aj trénerskú kvalifikáciu, mohol som vykonávať i rolu druhého asistenta trénera. Dúfam, že keď toto pominie, budem už figurovať aj ako hráč...“

Kedy ste začali s individuálnym tréningom?

„Odporúčali mi začať neskôr, ale ja som to oproboval už v decembri, lebo som bez lopty nemohol vydržať, musel som si do nej kopnúť.  Začal som  pomaly, išiel som aj cez bolesť. Prišiel som  medzi chlapcov, keď boli ľahšie tréningy na konci sezóny bez súbojov a v januári som už trénoval naplno. Aj vďaka odborníkom, ktorí ma medicínsky a rehabilitačne dali dokopy. Okrem menovaných by som spomenul tiež Marcela Vysočana.  Za to im patrí moja vďaka.“

Aký bol návrat do zápasového diania?

„Najprv som si zahral v príprave dvadsať minút, potom polčas, napokon som zvládol aj celé stretnutia. Dával som už aj góly a cítil som sa dobre, len škoda, že súťaž som si nemohol vyskúšať.“

Vieme si predstaviť, aké to pre vás muselo byť frustrujúce zostať mimo diania takú dlhú dobu...

„Nuž, zranenie sa mi prihodilo 15. marca a do januára som sa na ihrisku ako hráč neobjavil. Takže vlastne skoro celý čas som fungoval na individuálnom tréningu.“

Takže kondíciu máte iste takú zásobenú, že aj maratón by ste zvládli?

„To je pravda.“

Trúfli by ste si na jar – keby všetko išlo podľa plánu – odohrať celé súťažné stretnutia?

„Určite, cítil som sa pripravený na dvesto percent pred prvým majstrovským zápasom. Mal som teda dvojnásobnú smolu, že prišiel vírus a všetko zastavil“

Bola to vaša prvá dlhšia maródka?

„Ešte predtým, keď som hral za Michalovce, som mal únavovú zlomeninu priehlavkovej kosti na ľavej nohe. Vtedy som vynechal tuším štyri mesiace.“

Treba veriť, že si zameškané vynahradíte v novom ročníku. Zostávate v Tatrane?

„Predbežne som naznačil, že by som v klube rád zostal. Prešov sa mi páči ako mesto, aj domov do Stropkova to mám na skok a koniec koncov Tatran je stále zvučná futbalová značka. Rád by som pomohol klubu k tomu, aby znovu  účinkoval vo vyšších súťažiach. Však to je spoločný cieľ všetkých, ktorí futbal v Tatrane robia.“