Známe meno medzi žrďami – Gejza Pulen – sa na istý čas a možno aj navždy vytratí z futbalového diania. Gólmana, ktorý má 41 rokov a naposledy pôsobil v druholigovom FC Košice, neodstavil  od chytania vek, ale zdravotné problémy. O tom sme sa s ním zhovárali.

Pri futbale zostávate?

„Už som absolvoval ako tréner tréningy žiakov.“

Kedy ste vlastne definitívne opustili šatňu a kolektív?

„Ešte predošlý pondelok som sa chystal na tréningovú jednotku, ale už som sa nerozbehol. Mám problémy s achilovkou a tiež ma trápi operované rameno, dúfam, že som si ho neodtrhol. Počkám na výsledky magnetickej rezonancie.“

Zdravotné patálie sa zrejme v uplynulom období hromadili...

„Odkedy som v FC – teraz som sa chystal na tretí rok pôsobenia – som absolvoval dve operácie a popri tom sa pridružili menšie zranenia. V podstate dva roky som bol v kuse zranený, mám na mysli členok, zadný stehenný sval aj ďalšie úrazy, tak preto som kariéru takpovediac skrečoval. Bol som psychicky i fyzicky vyťažený, nedokázal som ani behať, nieto chytať. Predtým som fungoval so zlomeným prstom, ktorý mi operovali, následne prišlo rameno a achilovka.“

Už dlhšie ste koketovali s myšlienkou zabaliť to?

„Je pravda, že neraz som tŕpol, či sa dokážem postaviť do brány kvôli bolestiam, hoci v tretej lige to také hrozné z pohľadu nebezpečenstva pred mojou bránou až na niektoré zápasy nebolo. Vlastne som rok prakticky nevyhodil loptu kvôli ramenu, lenže v druhej lige to bolo iné a stále som bol v permanencii. S pomocou liekov som však to dajako ustál. Fakticky ma prekvapilo, že som dostal ponuku na ďalší rok a myslel som si, že to bude čerešnička na záver, lebo aj kvôli povinnostiam v škole, kde učím, som pociťoval, že je to už pre mňa komplikované. No domnieval som sa, že to dajako ešte dám, ale zranenia to vyriešili a ukončili moje účinkovanie. Predsa len mať status akéhosi zdravotne polovičného brankára sa nedá dlhodobo, nie je to dobrá prognóza, treba cítiť zodpovednosť voči sebe, klubu, spoluhráčom, trénerom.“

Nazdávate sa, že po nejakom čase sa predsa len objavíte vo svätyni, hoci prípadne v nižšej súťaži?

„Ťažko povedať, všetko sa bude odvíjať od môjho zdravia. Mimochodom, keď som bol fit, tak som s druhou ligou napriek veku nemal žiadne problémy rýchlostného či fyzického charakteru. Obratnosťou aj výbušnosťou som to dal, preto ma to stále ťahalo do brány. Stále je to však o tom, aby som bol zdravý, takže všetko je možné pokiaľ ide o budúcnosť, len dávkovanie námahy musí byť iné. Pred koronou som niektoré tréningy nestíhal kvôli pracovným povinnostiam, takže telo  stačilo zregenerovať. V uplynulých mesiacoch som však absolvoval všetky tréningy, aj dvojfázové a telo mi to vrátilo.“

Mimochodom, ku ktorým momentom kariéry sa najčastejšie vraciate v spomienkach?

„Ja to beriem globálne, aj menšie úspechy či nezdary patria k futbalu, nielen veľká radosť. Pravdaže, zisk pohára bol neopakovateľný, ale stále je to o tom, kedy som bol šťastný a mal som úsmev na tvári. Niekedy som bol šťastnejší v menších kluboch a naopak menej v pohode to bolo v najvyššej súťaži. Určite však pozitívne momenty prevažujú.“