S trénerom MFK Snina sme sa dohodli, že prehodíme pár slov. Dôvod bol prozaický – 11. septembra oslávil Jožko Štafura okrúhlych 70 rokov.

Ako sa cíti človek, ktorého nazývajú legendou? Lebo minimálne v spojitosti s VSS Košice ňou ste... – „Ufff, začínate zhurta, takto?“ pousmial sa Jozef Štafura, no následne už upustiac emócie začal. „Nijako si slovo „legenda“ neprisvojujem. Ak niekto cíti ma aj týmto spôsobom osloviť, poteší ma, veď koho by aj nie. Počas svojho života som sa o niečo snažil, možno nie všetko sa podarilo, ale isto som aj čosi dokázal. Mal som to šťastie, že som vo futbalovej kariére stretol vynikajúcich hráčov, na mysli mám Polláka i Daňka, veľa som sa pri nich naučil, aby som potom už aj ja patril k najlepším.“

Prepracovať sa zo Strážskeho do Československej futbalovej ligy nebolo jednoduché... – „Do VSS Košice som prišiel v roku 1969, hneď som začal v A-mužstve, dostal som sa do základnej zostavy, postupne získaval ostrohy. Skúsenosti som nemal, v Strážskom sme vtedy hrávali úroveň Krajských majstrovstiev, takže najdôležitejšie bolo pre mňa zvyknúť si na iný herný štýl. Bolo nutné byť rýchlejší, fyzicky zdatnejší, lepšie narábať s loptou. Každý tréning bol pre mňa výzvou, aj som si pridával, aby som čo najskôr dobehol to, čo mali už ostatní získané.“  

Záložná formácia Štafura – Pollák – Daňko. Tu už môžeme smelo povedať: Legendárna v histórii slovenského (československého) futbalu... – „Ako trojica sme sa vyvíjali, tvorili. Spočiatku pri trénerovi Jačianskom som hral v stredovej formácii s Pollákom, Daňko mal miesto viac vpredu. Niekedy to bol systém 4 – 2 – 4, ktorý by sa v súčasnej dobe neujal, ba dokonca 3 – 2 - 5, ale to už bližšie ani rozoberať nebudem,“ pousmial sa sninský tréner a s ním aj šestica pozorne načúvajúcich sediacich – stojacich poslucháčov. „Až keď prišiel tréner Vengloš, vznikla trojica Štafura – Pollák – Daňko. On bol naším strojcom, na trávniku to začalo úžasne fungovať. Futbalová chémia medzi nami bola až neskutočná.“

Ako boli rozdelené konkrétne úlohy? – „Každý mal svoje. Mne patrila defenzíva, stred záložnej formácie, ale viac zozadu, Pollák ofenzívne sprava a Daňko tiež ofenzívne, ale zľava. Takže žiadne tajomstvá, jednoduchý trojuholník. Herne sa nám darilo aj vďaka vynikajúcim spoluhráčom, v obrane i útoku. Keď spomeniem mená ako Strausz, Hoholko, Boroš, neskôr prišli Gális, Andrejko. Všetko špičkoví futbalisti. To jednoducho muselo šľapať.“

V Československej futbalovej lige ste odkrútili 10 sezón: 1969 – 1980. Ktoré obdobie vnímate ako pamätné? – „Asi vtedy, keď som si vybojoval nomináciu do reprezentácie, v roku 1974. Kvalita bola vysoká, konkurencia až neskutočná. V súťaži kraľovali slovenské tímy, Trnava, Slovan, aj my sme sa pripájali k najlepším. Plejáda skvelých hráčov, čo dnes slovenským trávnikom chýba.“

Keby vás niekto zastavil na chodníku a opýtal sa: Ktorý zápas v kariére bol nezabudnuteľný? Čo odpovie Jozef Štafura? – „VSS Košice – Gottwaldov 2:0, gól som strelil priamo z rohu.“

Nielen spoluhráči zanechávajú spomienky. Na ktorých významných protihráčov si pamätáte? – „Každé mužstvo v tomto období, čiže šestnásť ligistov, Česi, Slováci, malo vo svojom kádri osobnosť. Rivalita bola samozrejme proti českým tímom, lídri Bičovský, Štambachr, Gajdušek, na Slovensku nezabudnuteľní Kuna, Adamec, Hrušecký, Jokl... Drvivú väčšinu tímov herne ťahali reprezentanti, preto mali diváci veľký záujem o futbal. Bolo sa na koho pozerať. Fanúšikovia vedeli naspamäť zostavy ligistov. Dnes? Bývam desať kilometrov od Michaloviec, ale priznám sa, netuším, kto nastupuje v základnej zostave. Vtedajšia doba chrlila vynikajúcich futbalistov, čo bolo badať aj na úspechoch – striebro z MS v Čile 1962, striebro z OH v Tokiu v bráne s Tónom Švajlenom, majstri Európy 1976 v Juhoslávii, striebro z olympiády v Moskve 1980, kde chytal Stano Seman.“

Jedenásť rokov ste ostal verný žlto-modrým košickým farbám. Nelanáril vás nikto? – „Čoby nie! Tuším v roku 1974 ma oslovil Slovan Bratislava. Možno som mal odísť, skúsiť, bola tam silná partia. I keď predbežná dohoda bola na svete, košickí funkcionári ju zhodili zo stola, ostal som. Vtedy i dnes, do konca života som srdcom VSS Košice.“

Aká bola najlepšia košická zostava vašej éry? – „Švajlen – Pivarník, Bomba, Jutka, Desiatnik – Pollák, Daňko, Štafura – Hoholko, Strausz, Galis (Boroš),“ vysypal jedným dychom Jožko Štafura.               

Pamätným navždy ostane aj dátum 2. mája 1973, reprezentácia, Dánsko – Československo 1:1. Na trávniku celých 90 minút... – „Dnes sa na svoju reprezentačnú kariéru pozerám aj trochu z iného uhla. Áno, ostalo iba pri jednom zápase. Prečo? Nikdy sme trojica Štafura – Pollák – Daňko nehrali v „nároďáku“ spolu. Žeby niekto nechcel? Pollák bol stabilný, ja s Daňkom už menej. Dánsko vyšlo na mňa, výsledok 1:1 na ihrisku súpera bol vtedy sklamaním. Dnes by ho bral každý, aj takto sa futbal za tú dobu zmenil.“  

Zažil ste kariéru hráča, ste skúsený tréner. Dva uhly pohľadu na futbal... – „Ako hráč som sám zodpovedal za svoj výkon, ako tréner už zodpovedám za všetkých. Tých čo hrajú, lebo takú zostavu som vybral, aj tých, ktorí sedia na lavičke ako náhradníci.“

Bol ste asistentom trénera Zachara v 1. FC Košice, tiež asistentom trénera Lešického v reprezentácii Slovenska do 21 rokov... – „So Zacharom sme postupovali z druhej ligy do prvej, hneď sme vyhrali Slovenský pohár a následne aj historicky posledný Československý pohár so Spartou Praha. Hralo sa na Morave, v Poštornej, v pozícii nováčika slovenskej ligy sme vyhrali 5:1, pričom Sparta ako favorit duelu mala vo svojich radoch aj mená Chovanec, Nedvěd či Bílek. Neskutočný úspech. S Milanom Lešickým absolvované dve kvalifikačné obdobia, tvorili sme vynikajúcu dvojicu, som s ním stále v kontakte, sms-kujeme si tak raz mesačne. Kamarátstvo vytrvalo dodnes.“

 „Choď na ihrisko a ukáž, že si najlepší!“ Tak znie vaše krédo... – „Snažím sa ho vštepovať aj hráčom. Musíš zodpovedať za seba, za svoj výkon, na ihrisku sa prezentuješ, ľudia ťa vnímajú. Aký si hráč, človek. Ukázať treba futbalovú i ľudskú úroveň.“  

Ako si užíva futbalový dôchodca futbal dnes? – „Futbal mám stále rád. Každý deň za ním cestujem, zo Strážskeho do Sniny a späť, 70 kilometrov. Futbal ma baví, kým budem mať sily, chcem byť jeho súčasťou,“ dodal Jozef Štafura.