Posledné kolo piatoligovej súťaže skupiny Šarišskej definitívne umocnilo obrovskú radosť futbalu v Demjate. Tunajší kolektív si udržal jednobodový náskok pred Župčanmi a stal sa víťazom ročníka. To bol dôvod na to, aby sme vyspovedali trénera Rudolfa Šestáka.

Pred záverom sezóny ste sa nie veľmi presvedčivo vyjadrovali pri otázke týkajúcej sa prípadného postupu. Vtedy ste riekli, že chcete vyhrať a ostatné nech rozhodnú funkcionári. Takže ako – postupujete?

„Je to pravda, nás zaujímali výsledky a to, či postúpime, sme nechali na rozhodnutí vedenia klubu. V nedeľu sme skončili zápolenia, bola oslava, nikto nič nepovedal. V utorok sme mali schôdzu a tam som sa dozvedel, že ideme do štvrtej ligy.“

Zase sa vrátime k vašim predošlým myšlienkam o tom, že káder mienite stavať iba na vlastných hráčoch a nikoho odinakiaľ nebudete angažovať. Platí to stále?

„ Tak je. Verím svojmu mužstvu bez ohľadu na to, či budeme štrnásti alebo dvanásti. Ťaháme to vedno niekoľko rokov, naši hrajú zadarmo a nikoho iného ťahať sem za peniaze nebudem. To by nebolo dobré, aby prišli dvaja-traja cudzí, ktorí by dostávali peniaze.“

Takže s kádrom ste spokojný?

Ako som už povedal, niektorí chlapci sú v tíme aj do desať rokov – sú tam zrelí chlapci ako Marek Stankovič, Peťo Leško či Matúš Partila. K  nim sa pridružujú na druhej strane piati mladí vo veku 17 rokov a to dovedna vytvára zmes rozvahy a skúseností i správnej agresivity, športovej drzosti. Preto verím, že budeme vo vyššej súťaži prínosom. Niekedy sa stalo, že nás bolo naozaj málo a dokonca som bol náhradníkom i ja. Tak to bude aj vo štvrtej lige, ale podobne to funguje i v iných tímoch. Aspoň pätnásť-šestnásť jednotlivcov by sme chceli mať na súpiske pred štartom nového ročníka.“

Neobávate sa, že vám iní kohosi „ukradnú“?

„Tu je vynikajú partia, ktorá myslí na prosperovanie futbalu v Demjate. Pred časom bol záujem o Dominika Chromeka zo Šarišských Michalian, no on predsa zostal doma. Povedal, že partia je preňho viac ako peniaze. Niekedy až sám tomu nerozumiem... Slovom, chlapci hrajú za klobásu a pivečko a je im fajn.“

Zabrúsme do minulosti – ako spomínate na predošlé pôsobenie v IV. lige?

„Už sme hrali vo štvrtej lige dovedna deväť rokov. Z Demjaty nás bolo pár, tuším traja, ostatní prišli z druhých klubov. Pred pätnástimi rokmi sme vypadli, potom sme sa zošuchli do okresných zápolení, lebo neboli hráči. Naši futbalisti museli najprv skončiť namiesto cudzích a keď sa to rozpadlo, nemal kto hrať, lebo naši sa nemienili už vrátiť...“

Je pravda, že váš brat Stano, ktorý skončil ako hráč v Poprade, by mal obliekať domáci dres?

„Je to tak, dohodli sme sa a rátame s ním.“

Kedy ste uverili, že si prvenstvo nedáte vziať?

„Až keď sa skončil záverečný duel. Predtým som veril, že to nepokazíme, keď sme získali vďaka zaváhaniu Župčian jednobodový náskok, ale stále sme išli od zápasu k zápasu a nič sme nepodcenili. V žiadnom prípade sme sa nechceli predčasne tešiť. Zlom nastal vtedy, keď Župčany v Gaboltove len remizovali. Dostali sme šancu a my sme vedeli, že to nesmieme pustiť.“

Čo si ceníte na mužstve?

„Išli sme podľa plánu celú jar. Začiatok bol však trošku ťažší, lebo v niektorých dueloch bolo málo hráčov. I tak sme sa ale chytili a hrali sme krásny futbal pre divákov s množstvom gólov. Zverenci sa tešili na každý zápas aj tréning. Celú atmosféru je ťažké slovami opísať, bola fantastická. Všetci sme boli nastavení na úspech, nesmierne sme sa tešili z každého gólu, z každého bodového úlovku. Nič podobné som predtým nezažil.“