Normálny chalan v slovenskom reprezentačnom drese. Na chrbte mal, skoro som šiel na tutovku, Hamšíkovu 17. Čakal na našich chlapcov, ktorí v kielskej Kolporter Arene práve trénovali. Keďže nemal oprávnenie na vstup, usadil sa pred bránou štadióna a trpezlivo čakal. Typický fanúšik, ktorý prišiel do Poľska. Odkiaľ? “Z Monza,” prekvapil aj zlým skloňovaním. Ale Monza je predsa mesto v Taliansku?! “Je,” potvrdil.
A tak sa začalo rozprávanie s nezvyčajným priaznivcom slovenského športu. Volá sa Alessandro Spadaro, má 20 rokov, študuje právo v Miláne a miluje Slovensko. Slovenských športovcov. “A hlavne futbal,“ zdôraznil.
Osudovým sa mu stalo stretnutie s Marekom Hamšíkom na milánskom Expe v roku 2015. Náš najlepší futbalista sa s mladíkom porozprával, odfotil a tým otvoril jednu zo špecifických kapitol jeho života.
Po Hamšíkovi si Alessandro podal ruku aj s ďalšími slovenskými hosťami na svetovej výstave. Zalovil v pamäti: “Juraj Vengloš, Martin Petráš a...“ vytiahol tromf: “Prezident Kiska!“ Nepochybne, jeho bezprostrednosť musela pomôcť pri prekonávaní bariéry ochranky, keď sa dostal až k prvému mužovi nášho štátu. “Chcel som im aj niečo povedať a to bol asi impulz, aby som sa začal učiť slovenčinu.“ Jasné, že jazykoví puristi by sa chytali za hlavu pri niektorých jeho formuláciách, ale rozprával sa po slovensky. Občas si pomohol angličtinou, niekdy využil služby mladej slečný, ovládajúcej taliančinu, no gro rozhovoru sa odohrávalo v našej materčine. A rozumeli sme si parádne.

Na potvrdenie svojich slov otvoril galériu fotografií v smartfóne a komentoval uložené zábery. “Vestenický, Tupta, Štefanec... Ďalších som spoznal osobne v reštaurácii U Taliana v Ružomberku,“ a pokračoval v prekvapovaní, keď popisoval svoje turistické zážitky zo slovenskej prírody. Demänovská dolina, Tatry, mestá od Bratislavy po Banskú Štiavnicu, nadšený bol z Červeného Kameňa.
A potom vytiahol ďalší tromf, dresy slovenských futbalistov. Od Tomáša Vestenického má dva, z rímskeho AS i reprezentačný, Tuptov z Hellasu Verona, Škriniarov zo Sampdorie. Na každom je osobné venovanie, nielen podpis. Ani naši chalani nemohli ostať ľahostajní voči evidentnej náklonosti mladého Taliana voči všetkému slovenskému. Cennou relikviou je Hamšíkov neapolský dres, s veľkým podpisom kapitána Partenopei.
”Mám ich všetkých rád, spokojne si žijem a stretnutia s nimi sú niečím super. Ale ak sa s niektorým zo slovenských športovcov nestretnem, nič sa nedeje, žiadna tragédia,“ odmietol si vybrať jedného s prívlastkom naj. Tomáš Vestenický? “Výborný chalan,“ prikývol. Zopakoval to pri všetkých menách, ktoré mu boli predložené, usmial sa a potvrdil: “Výborný chlapec.“ Až pri Jakubovi Paurovi sa pristavil a vytiahol ešte jednu fotografiu z galérie mobilu. Bol na nej Alessandro s veľkým nápisom, želajúcim hráčovi Trenčína, vtedy ešte kopajúcemu za Žilinu, veľa šťastia a veľa sily pri operácii srdca. A pod ňou má Kubovu reakciu, ktorou mu za to všetko ďakuje... “Boli sme vtedy šťastní obaja,“ usmial sa Alessandro pri tej ľudskej spomienke.
Takéto stretnutie vás musí osloviť, pokiaľ nemáte srdce z kameňa. Že je to tak, potvrdzujú aj riadky, ktoré na svojom facebookovom konte napísal Maťo Homola, náš mladý automobilový pretekár, jeden z tých, ktorí sa s Alessandrom stretli, porozprávali, odfotili a potešili: “Prišlo mi veľmi zaujímavé a krásne, že som sa stretol s niekým z takého veľkého štátu, kto tak nezištne a úprimne miluje naše malé Slovensko.“
Bolo to celé milé, Alessandro, naozaj.

PETER ŠURIN

Čítaj tiež

Sokolícky zápisník (I) Veľké Malé Euro

Sokolícky zápisník (II) Nenápadne nápadní skauti

Sokolícky zápisník (III) Šťastie prišlo zhora

Sokolícky zápisník (IV) Kedy by Kružliak a spol. uhli sokolíkom?

Sokolícky zápisník (V) Malý veľký muž

Sokolícky zápisník (VI) Za Kielce a Tychy ďakujeme, pani MisIovičová