BRATISLAVA (SFZ/PETER ZEMAN) – Legendárny kanonier a strieborný medailista z MS 1962 Adolf Scherer, žijúci vo Francúzsku, zavítal v utorok (25.9.) na Slovenský futbalový zväz. V priestoroch Siene slávy mu pri tejto príležitosti zablahoželal generálny sekretár SFZ Jozef Kliment k 80. narodeninám. Životné jubileum oslávil legendárny kanonier Adolf Scherer 5. mája.

S mužstvom Červenej hviezdy Bratislava získal v roku 1959 majstrovský titul a v drese francúzskeho Olympique Nimes sa stal v sezóne 1969/1970 s 19 gólmi piatym najlepším strelcom ligy. Bol základným kameňom Vytlačilovej partie a tromi gólmi vystrieľal Československu cestu do finále MS 1962 v Čile. V reprezentácii ČSSR odohral 36 zápasov a strelil 22 gólov, čo najviac zo všetkých Slovákov v ére spoločného výberu Čechov a Slovákov. Po emigrácii v roku 1973  sa ho snažil komunistický režim vymazať z historických štatistík a futbalových encyklopédií. Dodnes spomína na dni, kedy žiadal veľvyslanectvo aby mohol prísť na Slovensko rodičom na pohreb. Nepomohol si. Laureát Siene slávy slovenského futbalu žije dodnes vo Francúzsku a v máji oslávil 80. narodeniny. Tento muž však nestarne. Z tohto chlapa doslova sála život, optimizmus a energia. To je jednoducho ADOLF "Dolfi" SCHERER. 

„Odmalička som bol strelec. Bývali sme vedľa škvarového ihriska a tam som ničil jedny topánky za druhými. Prišiel som domov a topánky na špici rozlepené. Až sa mama v jeden deň nahnevala a rozhodla, že ak si chcem hrať futbal, môžem, ale bosý. Tak som hrával aj naboso,“ smeje sa pri spomienke na detstvo.

"Do ČH Bratislava som prišiel so šťastím. Hrával som za Lokomotívu Vrútky a dostal som pozvánku reprezentovať ČSSR na turnaji železničiarov vo Švédsku. Strelil som tam 11 gólov a domov sme sa vrátili s prvenstvom. Prví sa ozvali Žilinčania. "Poď k nám, z Vrútok to budeš mať na skok," hovorili mi. Ktovie ako by to dopadlo, keby mi neprišiel povolávací rozkaz. V hre bola aj ČH Bratislava a všade som počúval, že ako mi bude ako vojakovi v ČH dobre. Poslúchol som. Začal som v béčku, potom sa zranil Košnár a ja som dostal prvú šancu v zápase v Kladne. Dal som dva góly a už som hrával pravidelne. Vojna to bola dobrá, ani raz som na sebe nemal uniformu, ani raz som nevystrelil zo samopalu ,“ hovorí Adolf Scherer so širokým úsmevom pri spomienke na časy v ČH Bratislava. 

Zvážnel pri spomienke na trénera Borhyho. „Veľa ma naučil. Trápil ma často po tréningu. Pridelil mi jedného obrancu a ja som ho musel hodinu obchádzať a potom páliť na bránu. Keď som mal strielať pravačkou, posielam som umiestnenú strelu. Keď to vyšlo na ľavačku, zavrel som oči a posielal šupy. Pravačka bola na techniku, ľavačka na bomby. Tréner mi hovoril, „pri penalte nepozeraj na loptu, sleduj brankára. Lopta je stále na mieste, brankár je v pohybe.“ To som mal v hlave aj pri najdôležitejšej a najpamätnejšej penalte v živote."

"Hrali sme s Juhosláviou na MS v Čile. Bolo 15 minút do konca zápasu, stav 1:1, odpískaná penalta a loptu si berie do rúk Kvašňák. V nároďáku sme kopali penalty vtedy on a ja. Tréner Vytlačil však kričí, „Adolfe, dělej, vem si to.“ Pochopil som, že mám kopať. Kvašňák tiež. Pustil loptu z rúk a išiel som sa nachystať. Spomenul som si na Borhyho. A tak som čakal. Brankár Šoškič sa pohol doľava, ja som loptu poslal doprava. Padol mi kameň zo srdca. Mal som 24 rokov. Keby som tú penaltu nedal, mám po kariére,“ hovorí o slávnom šampionáte z ktorého má striebornú medailu. „Nosím ju stále so sebou. Pozrite sa,“ a ukázal nám jednu z tucta strieborných medailí, ktorú nosí ako prívesok na retiazke.

Za dosiahnuté úspechy mu Pragosport umožnil zahrať si tri roky vo francúzskom Nimes. „Keď som tam prišiel, ukazovali mi more, mesto, parky. O futbale nehovorili nič. Vedeli prečo. Pýtam sa, a ako je na tom mužstvo? Ako je na tom Nimes po futbalovej stránke? Podali mi noviny a prechádzam očami tabuľkou. Nimes nikde. Už som sa chcel spýtať, čo je to za tabuľku a v tom vidím – Nimes na poslednom mieste. Katastrofa. Ale zvládli sme to. Začal som strieľať góly, zachránili sme sa. A čo vám bude hovoriť, aj jazykovo som sa zlepšil. Najviac ma naučili dievčatá,“ uškŕňa sa pri spomienke na Nimes Adolf Scherer.

Po návrate domov do Martina si vyslúžil od vtedajších súdruhov kritiku. „Vraj ukážte vašu komunistickú legitimáciu. Dal som im doklad a prišli otázky. "Kde máte známky za posledné tri roky? Ako je možné, že ste nezaplatili známky?" Nemám, odpovedal som. „Vy nie ste dobrý komunista!“, kričali na mňa. Vylúčili ma zo strany.“

V roku 1973 Scherer emigroval a vrátil sa naspäť do Francúzska. „A mohlo to dopadnúť aj inak, ale opäť som mal šťastie. Nimes ma pozvalo na priateľský zápas, všetko bolo dohodnuté. Sedel som v lietadle a ako som sa dozvedel neskôr, päť minút po odlete lietadla prišla na letisko policajná eskorta a žiadala personál letiska, aby ma im vydali. Neskoro. Lietadlo už bolo vo vzduchu. Už som bol na ceste do Francúzska. Mrzí ma len, že keď mi zomrel otec a mama, ani na pohreb som nemohol prísť. Žiadal som na veľvyslanectve, nepomohlo. Aj taký vie byť život,“ povedal snáď počas celého stretnutia prvýkrát s pohnutím v hlase.

Adolf Scherer žije vo Francúzsku nepretržite už 43 rokov a od čias, kedy môže opäť slobodne cestovať na Slovensko, chodí domov pravidelne. Tento večný mladík oslávil v máji tohto roka 80. narodeniny a pri tejto príležitosti mu osobne poprial za celú futbalovú rodinu na Slovensku to najlepšie generálny sekretár SFZ Jozef Kliment. Živió majstre a ďakujeme za návštevu!