Vladimír Weiss (najstarší), prvý z futbalovej rodiny Weissovcov, by sa dnes dožil 85 rokov. Futbalový reprezentant, držiteľ striebornej olympijskej medaily, majster ČSR s Červenou hviezdou Bratislava, dlhoročná opora bratislavského Interu a predovšetkým dobrý človek, ktorý to v živote nemal vôbec jednoduché.

Narodil sa 21. septembra 1939 vo Vrútkach. Pochádzal zo železničiarskej rodiny a na futbalové ihrisko to vďaka rodinnému prostrediu nemal ďaleko. Rodičia sa totiž o vrútocké ihrisko starali, boli jeho hospodári, takže na ňom trávil skoro všetok svoj voľný čas. Spolu s bratom hrával aj hokej, čo nebolo v tej dobe nič výnimočné. Jeho prvým klubom bola Lokomotíva Vrútky, a práve z tohto klubu sa odrazil do sveta veľkého futbalu. Vo Vrútkach hrával tiež s ďalším budúcim reprezentantom a celoživotným kamarátom Adolfom Schererom, ktorý prišiel do Bratislavy o rok skôr, a takpovediac mu prešliapaval cestu.

Ešte predtým strávil Vladimír Weiss pár rokov v Košiciach, kam odišiel za učňa do tamojšieho hutníckeho kombinátu. Chcel sa stať autoelektrikárom a počas svojho učňovského štúdia hrával v Košiciach mestskú ligu. Po návrate do rodného mesta bolo jasné, že Lokomotíva Vrútky talentovaného chlapca dlho neudrží. Vo veku 17 rokov sa Vladimír Weiss dostal aj do dorasteneckej reprezentácie ČSR, čo len dokazovalo jeho talent a kvality. 

Ešte rok potiahol vo vrútockom doraste, následne prešiel medzi mužov do oblastnej súťaže a na jeseň 1958 po ňom siahla Červená hviezda Bratislava, útočiaca na čs. majstrovský titul. Zo dňa na deň sa dostal do úplne iného sveta, futbalového i spoločenského. Predtým bol v Bratislave iba jedenkrát v živote. ,,Mal som šťastie, žiaľ, v nešťastí obrancu Gustáva Mráza. V prvej polovici majstrovského ročníka som ešte na jeseň hrával v béčku, na jar 1959 som ho po jeho ťažkom zranení plne nahrádzal.“

Pre devätnásťročného chlapca to bola v novom klube naozaj výnimočná sezóna. Červená hviezda Bratislava v ročníku 1958/1959 jednoznačne dominovala v najvyššej súťaži a titul získala s rekordným náskokom deviatich bodov (za víťazstvo sa dávali dva body) pred dovtedy neohrozenou Duklou Praha. Futbalisti spoza Starého mosta, hrajúci na legendárnom ,,Letisku“, strelili v lige najviac gólov a najmenej dostali. Najmladší člen majstrovského kádra Vladimír Weiss odohral v sezóne 13 zápasov, teda rovnú polovicu zo všetkých ligových stretnutí a následne sa už natrvalo udomácnil v obrane Červenej hviezdy.

Zažil s ňou aj niekoľko legendárnych zápasov, najmä v Pohári európskych majstrov. V prvom kole sa podieľal na vyradení portugalského FC Porto a v druhom kole zažil na vlastnej koži obrovskú bitku s glasgowským Rangers. Vonku prehrala Červená hviezda gólom z poslednej minúty tesne 3:4 a v Bratislave pred rekordnou návštevou 60 000 divákov dlho bojovala o víťazstvo. Bohužiaľ, zrodila sa remíza 1:1 a postúpil škótsky klub. Ďalšie veľké zápasy v pohárovej Európy odohral Vladimír Weiss už po prechode hráčov ČH do Slovnaftu Bratislava, s ktorým dvakrát vyhral Rappanov pohár (neskorší Intertoto cup).

Najväčší úspech však dosiahol Vladimír Weiss ako člen olympijského reprezentačného družstva na olympijských hrách v Tokiu 1964, kde naši olympionici dokráčali až do finále. Mužstvo vedené trénerom Rudolfom Vytlačilom a dirigované kapitánom Antonom Urbanom postupne zvíťazilo vo svojej C-skupine nad Južnou Kóreou, Zjednotenou arabskou republikou (dnešný Egypt) a Brazíliou. Práve proti Brazílii podal Vladimír Weiss, hrajúci v strede obrany, jeden zo svojich najlepších výkonov. Brazílski olympionici nestrelili ani gól, čo bola hlavne jeho zásluha. Vo štvrťfinále vyradilo naše mužstvo domáce Japonsko a v semifinále, po ťažkom boji, olympijský výber Nemecka (reprezentovaný NDR). Vo finále olympijského turnaja nastúpili 23.októbra 1964 proti sebe ČSSR a favorizované Maďarsko. Bol to dlho vyrovnaný súboj, ktorý v prospech Maďarov nakoniec rozhodol až vlastný gól Vojtu a nepremenené šance našich futbalistov. Maďarsko zvíťazilo vo finále 2:1, avšak olympijské striebro predstavovalo aj tak obrovský úspech. Vladimír Weiss nastúpil vo všetkých zápasoch na turnaji a právom sa stal držiteľom striebornej olympijskej medaily.

Krátko pred začiatkom olympijských hier sa Vladimírovi Weissovi narodil 22. septembra 1964 syn, ktorý dostal taktiež meno Vladimír. Uvidel ho až po návrate do Bratislavy začiatkom novembra, kedy sa konečne mohol po dlhom odlúčení zvítať s malým synom a manželkou Elenou, s ktorou sa zosobášili rok predtým. V roku 1968 do rodiny pribudla aj dcéra Zuzana.

V A-mužstve ČSSR reprezentoval Vladimír Weiss trikrát. Na prvý zápas nastúpil proti Juhoslávii, druhýkrát hral v kvalifikačnom stretnutí na Tehelnom poli s Portugalskom a poslednýkrát nastúpil v najcennejšom drese na pražskom Strahove proti Rumunom. Veľmi nespravodlivo sa mu celý život pripomínala nepremenená penalta v zápase s Portugalskom, ktorý sa hral 25. apríla 1965 pred 60 000 divákmi a ktorý sme nešťastne prehrali 0:1. Celý zápas totiž nebol len o jednej penalte a jeho výsledok ovplyvnilo veľa iných faktorov.

Vladimír Weiss pôsobil počas svojej hráčskej kariéry v Červenej hviezde a po prechode celého mužstva do radov Slovnaftu Bratislava (neskôr sa klub premenoval na Internacionál, teda Inter) už iba v žltočiernom drese. V najvyššej súťaži nastupoval až do sezóny 1968/1969 a za vyše desať rokov pôsobenia medzi čs. elitou si pripísal jeden majstrovský titul a jedno druhé miesto. Na rok ešte odišiel hrať do Prievidze a potom sa už vrátil do Bratislavy, kde skončil s aktívnou kariérou v Trnávke. Následne sa vydal na trénerskú dráhu a viedol postupne Trnávku, Rapid Bratislava, Slovenský Grob a Limbach, v ktorom sa usadil natrvalo. Do trénerskej dráhy mu v roku 1980 tragicky zasiahla smrť manželky Eleny. Zostal s dvomi deťmi sám a musel sa tak v prvom rade postarať o syna a dcéru. Bolo to najťažšie obdobie v živote celej rodiny, ktoré však s vypätím všetkých síl zvládol. V posledných rokoch života musel zvládnuť aj svoju vlastnú chorobu, ale i tak nestrácal optimizmus. Radosť mu robili najmä úspechy syna a vnuka.

Vladimír Weiss zomrel 23. apríla 2018 vo veku 78 rokov. Ako o ňom povedal spoluhráč z olympijskej reprezentácie Anton Urban, ,,budeme si ho predovšetkým pamätať ako skromného, ušľachtilého a čestného človeka, ktorý rozdával radosť.“ Vladimír Weiss má tabuľku so svojím menom na Národnom pamätníku olympionikov, ktorý sa nachádza na Národnom cintoríne v Martine. Teda v kraji, v ktorom sa narodil a z ktorého sa vydal do sveta veľkého futbalu.