Za rukavice zaplatil ruským šampanským. Brankárov si treba vážiť, vraví

Nedostávajú ocenenia pred zaplnenými sálami, nepíšu o nich svetové médiá a nedvíhajú nad hlavu trofeje pre víťaza európskych pohárov.

Ich práca je však nemenej dôležitá, ako robota ich svetoznámych kolegov. Brúsia so svojimi zverencami základnú techniku, povzbudzujú ich pri prvých prekážkach a vštepujú im lásku k futbalu. Reč je o mládežníckych tréneroch, vo veľkých i malých kluboch, v mestách, aj v tých najmenších dedinách.

Sportnet bude v nasledujúcom období prinášať portréty trénerov, ktorí svoj život zasvätili výchove mládeže.

Na trénera brankárov TJ Kopčany Ivana Vrablica upozornila naša čitateľka.

„Chcela by som Vám predstaviť úžasného človeka a trénera. Som matkou 10-ročného futbalistu-brankára. Syn hrá futbal od šiestich rokov. Jeho otec, tiež bývalý brankár, ho veľmi podporuje. Nedávno sme sa náhodou cez známeho dozvedeli o ujovi Ivanovi Vrablicovi. Je to zanietený futbalista a hlavne tréner.

Trénuje vo svojich 70 rokoch deti, mládež, mužov brankárov. Takmer každý deň je na ihrisku a odovzdáva svoje skúsenosti malým aj dospelým brankárom. Náš syn sa v ňom vidí a veľmi si ho obľúbil, aj keď sa osobne poznajú iba niekoľko mesiacov.

Pán tréner Ivan je prísny, ale spravodlivý tréner. Máme ho všetci veľmi radi a náš syn sa teší na každý tréning s ním,“ napísala mama mladého futbalistu.

Kde ste strávili hráčsku kariéru?

S futbalom som začínal v Uníne, kde som vyrastal. Žiacke mužstvá tam neboli, ale mali sme výborných pedagógov, ktorí organizovali turnaje medzi školami. V bránke mi to išlo, tak som bol ostaršený a začal som chytať za A mužstvo v Uníne. Tam som absolvoval celú svoju futbalovú kariéru okrem vojny.

Pamätáte si nejaký významný zápas či nevšedný zážitok?

Raz sme na turnaji v Prostějove skúšali iných brankárov. Aby som sa nenudil, tréner ma poslal do poľa. Podarilo sa mi dať gól z 25 metrov nožničkami do šibenice! Po skončení zápasu sa za mnou rozbehli fanúšikovia. Myslel som si, že ma idú biť. Chytili ma, odviedli do baru a tam som mal nastavených pätnásť koňakov! Musel som zavolať kamarátov, aby mi to pomohli vypiť.

Chytal som aj za podnikový mančaft, pozvali nás na turnaj veľtržných miest do Brna, ktorý sme aj vyhrali. Brankárske rukavice boli v tom čase veľmi drahé, ale vynašiel som sa, a na staré kožené rukavice som si nalepil vrúbkovaný poťah z pingpongovej rakety.

Po zápase sa ma spýtal brankár z Viedne, čo to mám na ruke. Hrdo som mu odvetil: „No veď brankárske rukavice!“ Zavolal ma do izby, ukázal mi kopu značkových rukavíc, aby som si vybral. Vybral som si dvoje, ale peniaze som nemal.

Dohodli sme sa, že keď dôjdu hrať do Skalice, za každý pár rukavíc mu dám jednu fľašu vychýreného ruského šampanského. To šampanské stálo vtedy 54 korún, tie rukavice mali viacnásobne väčšiu hodnotu. Mal som radosť.

Ako ste sa dostali k trénovaniu brankárov?

Po skončení kariéry som sa presťahoval do Holíča, lebo som si odtiaľ zobral ženu. Do Unína prišiel trénovať istý pán Lantoš. Vedel, že som tam vyrastal, poznám to prostredie a zobral si ma ako asistenta. Na dedinách vtedy neexistovali tréningy brankárov. Vždy si to odtrénovali sami, alebo sa im chvíľku venoval tréner A-mužstva.

Pán Lantoš ma oslovil s tým, či by som sa nemohol venovať brankárom, keďže mám brankárske skúsenosti.

Neskôr dostal ponuku z Holíča a zobral ma tam so sebou. Tam som sa zapojil do trénovania brankárov vo všetkých vekových kategóriách. Nakoľko som už bol v dôchodku, mal som na to čas, trénoval som od prípravky až po mužov.

Po skončení v Holíči som si už myslel, že naozaj pôjdem do dôchodku, ale brankár Jan Tolla ukončil aktívnu činnosť a začal trénovať v Kopčanoch. On na mňa upozornil pána Karasa, ktorý tam trénuje dievčatá.

Poprosili ma, či by som im nemohol pripraviť zopár tréningových jednotiek. Prešiel som do Kopčian a keď Janek Tolla začal trénovať A-mužstvo, podržal si ma tam. Zobral som pod krídlo všetkých brankárov v klube.

Teraz mám na starosti dvoch desaťročných chlapcov, trinásťročné dievča, a dorastencov a brankárov z A mužstva.

Mali ste počas vašej hráčskej kariéry nejaký brankársky tréning, alebo ste všetko odpozorovali sami?

Na dedine sme vyrastali ako samorasty. Mal som kamaráta, stačili nám dva stromy, ktoré vyzerali ako bránka, alebo sme si na stodolu nakreslili bránu kriedou. Tam sme si strieľali na bránku, tam sme sa trochu naučili brankársku techniku.

Neskôr, keď na dedinu prišli hrať nejakí skúsení hráči z vyšších súťaží, od nich som dostával nejaké rady.

Z čoho ste čerpali ako začínajúci tréner?

Keď som už začal trénovať, cez Pavla Masaryka som sa skontaktoval s Alexandrom Vencelom starším i mladším. V tom čase rozbiehali svoju brankársku školu, vydali aj publikácie. V nich sú praktické návody na trénovanie od najmenších hráčov až po A-mužstvo. Tejto vencelovskej školy sa držím doteraz.

Na začiatku ešte veľa pomôcok nebolo, tak sme na posilňovanie používali staré pneumatiky od automobilov. Z umelohmotného potrubia mi spravil kamarát prekážky na rýchle nohy. Vtedy sme ešte netušili, že budú obchody, kde sa budú predávať všetky tie veci.

Teraz si už kupujeme rôzne pomôcky, fitlopty či trampolíny. Keď som bol na vojne, trampolína mi veľmi pomohla pri koordinácii.

Na čo si treba dať pozor pri tréningu brankárov?

Na staré kolená sa snažím držať nových metód. Uznávam, že deckám to dá veľa.

V škole je to hrozne zanedbané, prichádzajú deti, ktoré motoriku a pohybové vlastnosti nemajú ideálne. Navyše, viete, ako to chodí, chlapcovi, ktorému to na futbale nejde, povedia: „Budeš chytať!“

Decká potom žijú v predstave, že budú v bránke, kde sa nebehá, kde sa nič nerobí, a po dvoch-troch tréningoch si uvedomujú, že je to náročnejšie, ako hrať v poli.

Pri deťoch treba dbať aj na ich telesný vývoj. Veci musia fungovať tak, aby ich tréning bavil, aby došli s chuťou.

Aké máte skúsenosti s rodičmi?

Vykázal som ich z tréningov. Nikomu neprospeje, keď začnú vykrikovať na svoje dieťa: vybehni, nechoď tam, ako si to chytil, čo robíš? Dieťa sa musí sústrediť, na pokyny je tam tréner, rodič to dieťa akurát rozptyľuje.

Povedal som rodičom, sadnite si na lavičku, počkajte si, kým sa skončí tréning, aby sme mohli absolvovať naplánovanú tréningovú jednotku.

Nikto sa nenarodí tak, aby vedel všetko a niektoré veci sa musia stále opakovať, aby sa zautomatizovali. Aby ten brankár nerozmýšľal nad tým, ako má loptu chytiť, ale aby vedel spraviť zákrok, ktorý má natrénovaný.

Keď ukáže v bránke, že má istotu, tak aj súper znervóznie a spoluhráči zase vedia, že sa naňho môžu spoľahnúť.

V poslednom čase sa veľký dôraz kladie aj na prácu s nohami, brankár sa musí zapájať do hry, nemôže byť zalezený len v bránke.

Aké vlastnosti podľa vás potrebuje dobrý brankár?

U brankárov sledujeme odvahu, či sa nebojí lopty, motoriku, ako sa pohybuje i chuť do trénovania. Pri brankárskom tréningu už niektoré veci možno trošku aj bolia a to musí prekonať.

Čo sa týka psychiky, môžem povedať vlastnú skúsenosť. Prvý zápas za mužov som odchytal ako sedemnásťročný. Dostal som osmičku. V živote na to nezabudnem. Išiel som do autobusu a plakal som. Šéf unínskeho futbalu ku mne prišiel, a povedal mi: „Toto bola prvá lekcia. Tých lekcií bude ešte veľa. No nechovaj sa ako baba, lebo baby dostávajú akurát lízanky.“

Vtedy som pochopil, že brankára treba podporiť. Samozrejme, na tréningu s ním treba rozobrať, kde spravil chybu, ale nesmie mať pocit, že za prehru môže on, že mu niečo vyčítame.

Moja zásada, ktorú som si osvojil aj zo spomínanej knižky, znie: „Pouč sa z chyby, ktorý si spravil, ale spočítaj si, koľko zákrokov si mal a koľkým gólom si zabránil, nie iba to, koľko gólov si dostal.“

Už v prípravke zdôrazňujem ostatným hráčom: „Brankára si vážte, pretože v dnešnej ére je brankárov veľmi málo.“

Čím vás vedia vaši zverenci potešiť?

Decká sú bezprostredné, keď som dovŕšil sedemdesiatku, tak mi doniesli cukríky a čokolády. Od rodičov dostávam signály, že ich dieťa sa na tréning teší. To je pre mňa najväčšia odmena.

V senickom okrese mám päť-šesť brankárov, ktorí prešli mojimi rukami, niektorí chlapci chytajú aj v zahraničí. Moji bývalí zverenci sú väčšinou oporou vo svojich mančaftoch a to ma teší.

Mám sedemdesiat rokov, s futbalom som si niečo užil, a možno si ešte aj niečo užijem.