Demitra? Rozhodol som sa, že o otcovi s ním nikdy nebudem hovoriť

V holandskej Brede ho ako hráča súpera polievali pivom, no keď ako tréner vybojoval s tamojším klubom NAC postup do najvyššej súťaže, stal sa v meste ikonou. Keď vlani v lete vyšiel jeho životopis, ľudia stáli v radoch, aby získali jeho podpis.

Trenčín v tejto sezóne doviedol do hornej šestky nadstavby, ale na ulici ho zatiaľ nespoznávajú. Belgický tréner STIJN VREVEN v otvorenom rozhovore pre Sportnet porozprával aj o tom, čo ho na Slovensku prekvapilo. 

Verili ste vlani na jeseň, keď bol Trenčín posledný, že po základnej časti budete v skupine o titul?

Klamal by som, ak by som povedal áno. Vtedy sme rozmýšľali oveľa viac nad tým, aby sme sa zachránili, než by sme uvažovali o hornej šestke a možnej účasti v európskych pohároch. Ale taký je futbal.

Vedel som, že budem robiť s mladými chlapcami. Počas sezóny som si však všimol, že niektorí zahraniční hráči sa už nezlepšujú tak, ako by sme očakávali.

Vtedy som spravil dôležité rozhodnutie. Zobral som si všetkých talentovaných hráčov z dorastu – Adama Tučného, Urbana Mazanovského, Lucasa Demitru, Adama Gažiho, Michala Kukučku. A oni dodali tímu nový elán na ihrisku i v kabíne. Do mužstva prišla nová energia.

Aj v prvej časti sezóny sme odohrali niekoľko výborných stretnutí, ale nemali sme v nich šťastie, napríklad proti Slovanu alebo Žiline. Priklonilo sa k nám teraz v zápasoch proti Senici, Pohroniu či v Trnave. Pridalo sa k tímovému duchu a odzrkadlilo sa to aj na výsledkoch.

Zlomovým bodom bolo teda povolanie dorastencov do áčka?

Určite. Niektorých hráčov sme poslali preč a prišli noví, mladí chlapci. Nie je to mágia, ale tvrdá práca, neustály rozvoj jednotlivcov i tímu. Niekedy to ide rýchlo, inokedy na to treba čas.

Keď som prišiel do Trenčína, mal som na prípravu len dva týždne, počas ktorých sme odohrali dva zápasy. Pred jarnou časťou sme mali šesť týždňov a sedem či osem prípravných zápasov. To je obrovský rozdiel, mal som viac času vysvetliť svoju filozofiu.

Čo hovorilo vedenie klubu na vaše rozhodnutie vytiahnuť talentovaných dorastencov?

Neviem, či som sa vôbec niekoho spýtal. Skrátka som sa tak rozhodol. Videl som mladých chlapcov na tréningoch a párkrát aj v zápasoch. Vedel som, čo máme k dispozícii. Keď sme predali svojho najlepšieho hráča Osmana Bukariho, prišiel Philip Azango ako náhrada, ale ihneď sa zranil.

V tej chvíli som nemal dosť krídelníkov a v U19 som videl niekoľko veľmi zaujímavých krajných hráčov – Tučného, Gažiho či Demitru. Páči sa mi aj ich nasadenie a energia. Bola to veľká zmena pre celé mužstvo.

Vedeli ste, že Lucas Demitra je synom hokejovej legendy Pavla Demitru?

Na začiatku som o tom nevedel nič, hokej vôbec nesledujem. Potom som počul, ako niekto hovoril, že jeho otec bol legendárny hráč. Rozhodol som sa však, že sa s ním nikdy nebudem baviť o jeho otcovi.

On je Lucas Demitra, pre mňa je to mladý, talentovaný futbalista. Buduje si vlastnú kariéru a som veľmi rád, že sa mu darí. Myslím si, že pociťuje tlak, keď je synom takého geniálneho športovca, ale je to veľmi vyrovnaný človek a ten tlak vôbec nedáva najavo. Spravil na mňa veľký dojem.

Ja si ani neviem predstaviť, aké to je, keď mladý chlapec stále počuje len to, že všetci sa rozprávajú o jeho otcovi a aká tragédia sa mu stala. Je skvelé, že sa s tým vysporiadal, vyrástol z neho skvelý futbalista a hráva za áčko vo svojom rodnom meste. Je to pekný príbeh.

Ako tréner musíte svojich hráčov vnímať aj ako ľudské bytosti, obzvlášť, keď máte taký mladý káder. Aký máte s nimi vzťah?

Niekedy sa to podobá na vzťah otca a syna. Mám 47 rokov a sedemnásťroční chalani by naozaj mohli byť moji synovia. Niekedy som veľmi milý a príjemný, ale na ihrisku ich beriem tak isto, ako všetkých ostatných.

Veľa od hráčov vyžadujem, viem byť tvrdý, ale nesmiem zabudnúť, že sú to mladí chlapci. Majú potenciál, ale treba s nimi pracovať. Musím však zdôrazniť, že sa správajú naozaj profesionálne, sú zodpovední, pracujú tvrdo na ihrisko i v posilňovni.

Myslíte si, že mladí hráči to majú teraz ťažšie ako za vašich čias?

Dnešní hráči musia byť odolnejší. Či hrajú dobre alebo zle, na sociálnych sieťach má každý nejaký názor a formuluje ho veľmi rýchlo a priamo. Každý futbalista alebo tréner si musí poradiť s kritikou a negativizmom, ale teraz už naozaj všetci majú nejaký názor, či futbalu rozumejú, alebo nie. A niekedy to nie je ľahké.

Kto tvrdí, že sa ho to nedotýka, nehovorí pravdu. Všetci túžime po pozitívnych zážitkoch a pochvale. Sedemnásť rokov som bol profesionálnym futbalistom a jedenásty rok som trénerom, takže človek sa s tým naučí pracovať.

Keď je mužstvo na poslednom mieste, je samozrejmé, že ľudia nebudú hovoriť, aký ste fantastický tréner. Myslím si, že som dostatočne silný, aby som zvládol aj kritiku a pokračoval v načatej práci.

Čo bolo hlavným dôvodom, že ste prijali ponuku Trenčína?

Belgičanovi sa nie často naskytne šanca pracovať vo východnej Európe. Je to iná futbalová kultúra. Zavolal mi pán La Ling, majiteľ Trenčína, a rozprávali sme sa dlhé hodiny o mojej filozofii, ako vidím futbal. Potom ma pozval do Trenčína, aby mi ukázal, čo už tu vybudoval, ako funguje AS Trenčín.

Strávil som tu niekoľko dní a vtedy ma oslovil: „Rozmýšľam, že by si mohol byť naším trénerom. Čo na to hovoríš?“

Videl som štadión, akadémiu i mesto a vravel som si - prečo nie? Vnímal som to ako dobrú výzvu. Vôbec to neľutujem.

Prekvapilo vás niečo na Slovensku?

Nie som tu ešte dlho, som viac zvyknutý na Belgicko a Holandsko. Tam je bežné, že všetci sa rozprávajú otvorene, kým Slováci sú tichší a viac introverti. Viac rozmýšľajú, ako hovoria.

Na začiatku to bolo pre mňa ťažké, lebo som bol zvyknutý na otvorené debaty, kde na argument prichádza protiargument, ale myslím si, že už ma všetci spoznali a vedia, aký som.

Ste tu pokojnejší, ako keď ste pracovali v Holandsku či v Belgicku? Tamojšia tlač vás vykresľuje ako veľmi vášnivého trénera, ktorý je pri lavičke niekedy až nepríčetný.

Som presne taký istý ako predtým, ale niekde z toho spravia veľké haló. Niektorí si myslia, že som blázon, ale podľa mňa som skôr emocionálny, ambiciózny. Chcem vyhrať každý jeden zápas a neskrývam to ani na lavičke. Nie je to žiadne divadlo, prosto taký som. Milujem svoju prácu, svoje mužstvo a rád vyhrávam – taká je moja osobnosť.

V Holandsku o vás vyšla biografia s názvom: Číra láska, číra nenávisť. Naozaj nie je nič medzi tým?

Nie. Ten názov ma dokonale vystihuje. Nie je žiadna sivá zóna. Buď ma ľudia milujú za to, aký som, ako vystupujem, alebo ma nenávidia. Bolo to tak už vtedy, keď som hrával. Niektorí ma považovali za fantastického a iní za totálne nemožného futbalistu.

Viem s tým žiť. Len niekoľko ľudí pozná, aký som v súkromí. V súvislosti so svojou prácou som veľmi vášnivý, ale inak som tichý, normálny chlap, nehádam sa s ľuďmi.

Platí to aj o vašich hráčoch? Buď vás milujú alebo nenávidia?

Nepoužíval by som slovo nenávisť, ale asi ma niektorí nemajú v láske. Verím však, že neskôr si povedia, že som im niečo dal, pomohol im napredovať, stať sa lepšími hráčmi.

Mám 36 hráčov a všetci sú si v mojich očiach rovní. S každým pracujem rovnako, či je to najlepší strelec alebo štvrtý brankár. Z každého chcem dostať to najlepšie. Mám veľa energie a chcem ju dať všetkým svojím hráčom.

Pracovali ste v kluboch s veľkou fanúšikovskou základňou, v Holandsku sú povestní priaznivci Bredy, pre ktorých ste stále s ikonou. Ako prežívate obdobie pandémie a prázdnych tribún?

Na začiatku som mal pocit, že hráme len priateľské zápasy. Časom sme si zvykli. Fanúšikovia vám dajú veľa energie a adrenalínu a to vám pomôže hrať lepšie, behať rýchlejšie, skákať vyššie. Fanúšikovia vás tlačia k lepším výkonom a to teraz chýba.

Je to celé prázdne. Keď pozerám zostrihy zápasov, niekedy sa cítim až trápne, že počujem len seba. Z určitého hľadiska je to ľahšie pre trénera, lebo hráči ho lepšie počujú, ale, samozrejme, preferujem, keď je štadión plný a fanúšikovia poháňajú hráčov k víťazstvám.

Čo hovoríte na úroveň Fortuna ligy?

V Belgicku či Holandsku sa o slovenskej lige veľa nehovorí, ale poviem úprimne, bol som veľmi prekvapený úrovňou slovenského futbalu. Sú dva typy tímov. Top mužstvá chcú hrať dominantným štýlom, mať loptu na kopačkách, kým druhá skupina sa sústredí skôr na organizovanú defenzívu a rýchly prechod do protiútokov. Sú to dva rôzne štýly, ale oba môžu byť úspešné.

Majiteľ Trenčína má vlastnú filozofiu hry, ktorá sa zhoduje s mojou: mať loptu v moci, vytvárať šance, hrať s vysokým pressingom. V slovenskej lige nie je jednoduché vyhrávať, nikto vám nedá nič zadarmo, nevidel som žiadny ľahký zápas.

Ak by Slovan Bratislava alebo Trenčín hrali v belgickej lige, ako by obstáli?

Ťažko povedať. Aj v Belgicku je veľa tímov, ktoré hrajú organizovane, čakajú na chybu súpera a hrajú na kontry. Možno osemdesiat percent mužstiev hrá týmto štýlom. Takže prečo by sa slovenské tímy nemohli uplatniť v tejto konkurencii?

Slovan a Dunajská Streda by boli vysoko v tabuľke aj v Belgicku. Možno by nehrali o titul, na Club Bruggy by nemali, ale boli by na popredných priečkach.

Aké sú teraz vaše ambície s Trenčínom? Ste v hornej šestke, nemusíte sa obávať vypadnutia.

To však neznamená, že sa už o nič nehrá. Hovoril som chlapcom, že teraz sa začína úplne nová súťaž. Čaká nás desať zápasov so súpermi, z ktorých sme zdolali zatiaľ len jedného - v poslednom kole doma Trnavu. Nevyhrali sme nad Slovanom, ani nad Dunajskou Stredou či Zlatými Moravcami.

Takže skupina o titul je pre nás výzva. Nebudeme len dohrávať súťaž, chceme hráčov dotlačiť k čo najlepším výkonom. Teším sa na krásne stretnutia, bude pre hráčov prospešné, že sa stretnú s najlepšími mužstvami v krajine.

Vravíte, že ste nevyhrali nad Dunajskou Stredou, boli ste však k tomu veľmi blízko. V úplnom závere ste vyhrávali 3:2, keď rozhodca Ivan Kružliak nesprávne odpískal v prospech Dunajskej Stredy penaltu. Súper vyrovnal na 3:3, Kružliak dostal tvrdý trest. Čo ste vtedy prežívali?

Myslel som si, že nasleduje priamy kop od našej bránky, ale bola z toho divná penalta. Ako tréner NAC Breda by som sa v takejto situácii úplne rozčúlil. Teraz som už skúsenejší.

Možno vnútri som mal pocit, že chcem toho rozhodcu zabiť, ale veľmi rýchlo som si uvedomil, že už s tým nič nenarobím. Počkal som ho v hráčskom tuneli, ale bol som veľmi pokojný. Hovoril som mu, že nemôžem uveriť tomu, čo odpískal. On odvetil, že videl faul nášho hráča.

Musel som to akceptovať. Bol som však veľmi hrdý na svoj tím, na to, ako sme hrali. No asi by som o tom hovoril menej pokojne, keby nám chýbali dva body na postup do hornej šestky.

Vítate, že od apríla bude aj na Slovensku používaný systém VAR?

Áno. Na začiatku ma VAR privádzal do zúfalstva, hra sa často prerušovala. Na druhej strane, futbal sa stal takým rýchlym a treba si všímať také malé detaily, že podľa mňa to už rozhodca bez VAR nezvládne. Ak by bol systém už na našom zápase s Dunajskou Stredou, rozhodca by penaltu odvolal a vyhrali by sme.

Keď vyšiel v Holandsku váš životopis, písalo sa aj o tom, že váš brat mal problémy so zákonom, bol aj vo väzení a bol pre vás príkladom v tom zmysle, ako sa to nemá robiť. Ako to ovplyvnilo vašu kariéru?

Brat je o štyri roky starší. Vždy som ho vnímal tak, že je krajší, múdrejší a lepší futbalista. Vo všetkom bol lepší než ja, ale spravil len a len zlé rozhodnutia. Videl som, kam to vedie a poučil som sa z toho.

Začal som robiť úplný opak toho, čo spravil on. Keď on išiel doprava, ja som išiel doľava. Aj brat si dal záležať, aby som nespravil tie isté chyby. Nakoniec som sa stal úspešným futbalistom a trénerom.

Hovoríte o tejto skúsenosti aj s vašimi hráčmi?

Nie. Podľa mňa si tréneri musia dávať pozor, aby nehovorili príliš veľa o sebe. Snažím sa toho držať. Keď sa prvý raz stretneme a hráčom hovorím o svojej filozofii, aký štýl hry preferujem, tak im niečo poviem aj o súkromí - že som rozvedený a mám dcéru, na ktorú sa nemôžu ani pozrieť. To poviem vždy, každému tímu, samozrejme so smiechom.

Na tom prvom stretnutí im v krátkosti porozprávam o svojom živote. Poviem im, že som diabetik, ale potom už o sebe nerozprávam. Hráčov to nezaujíma, je im jedno, že som hrával futbal, že som nastúpil za belgickú reprezentáciu, že mám za sebou veľa zápasov v európskych pohároch.

Zaujíma ich súčasnosť, ich vlastná kariéra a to, ako sa môžu zlepšovať. Nie je to o trénerovi, ale o mužstve a klube. Možno počas individuálneho rozhovoru je vhodná príležitosť na nejaký osobný príbeh, keď hráč zažíva niečo, čím som si prešiel aj ja, ale v skupine o sebe nehovorím.

Vravíte, že vďaka vášmu bratovi ste si uvedomili niektoré veci. Čo konkrétne?

Videl som, čo všetko sa môže pokaziť. Vďaka tomu som pochopil, aké dôležité je robiť správne veci. Stravovať sa správne, spávať dostatočne veľa, nechodiť žúrovať dlho do noci, nerobiť hlúposti… V živote príde šanca možno raz, možno dvakrát, a treba sa jej chopiť. Môj brat bol veľmi talentovaný a videl som na vlastné oči, ako rýchlo sa to môže zrútiť.

Mal problémy s drogami?

Aj s drogami. Chcel jednoducho všetko vyskúšať. Keď niekto vravel: „Na to nemáš gule“, on ihneď reagoval: „To si píš, že mám!“ Ale v živote nemusíš vyskúšať všetko, musíš mať viac rozumu. Môj brat má teraz normálny život, ale dobre viem, čo všetko zahodil tým, že spravil hlúpe rozhodnutia.

Ako dlho bol vo väzení?

To neviem presne, boli to rôzne menšie veci. Nebola to vražda alebo niečo podobné, len menšie priestupky, ale spojilo sa to dokopy: drogy, bitky, malé krádeže. Prišiel však pre to o veľa.

Ak by nejaký váš hráč mal podobný problém, že by spravil nejakú hlúposť, ako by ste reagovali? Dostal by druhú šancu?

Také veci sa stanú v každom tíme. Treba sa s ním porozprávať a dať mu druhú, možno aj tretiu šancu. Potom by už asi bol koniec, lebo som ambiciózny kouč a chcem pracovať s hráčmi, ktorí to berú vážne. Ale nemám problém dať niekomu druhú šancu, najmä keď potom vidím, ako sa zlepšil, že je zodpovednejší. Potom som naňho veľmi hrdý.

Ktorí tréneri vás najviac inšpirujú?

Inšpirovali ma najmä tréneri, ktorých som zažil ako hráč. Mal som veľa dobrých ale i zlých trénerov a od každého z nich som sa niečo naučil. Aj to je cenná skúsenosť, ako sa nesmie kouč správať v kabíne.

Tréner musí byť úprimný ku všetkým hráčom. Mám tu vyše tridsať futbalistov a len jedenásť z nich si myslí, že som dobrý tréner. A všetci ostatní si povedia: možno je to dobrý kouč, ale… Preto treba byť k nim úprimný, aby každý vedel, prečo nehrá, v čom sa musí zlepšiť.

Moje dvere sú vždy otvorené, hráči mi môžu položiť svoje otázky, prísť sa porozprávať. Keď som prišiel do Trenčína, povedal som, že potrebujeme všetkých a nakoniec sa to potvrdilo. Šancu dostalo už 80 - 85 percent kádra. Žiadny hráč však nie je dôležitejší ako tím.

Máte v kádri niekoho, kto vám pripomína vaše mladšie ja?

Nie, to nie je možné. Ja som bol blázon. Keď to teraz vidím, som šťastný na tristo percent, že za mojich čias ešte nebol VAR. Ja by som bol asi stále potrestaný. Boli to iné časy, hoci to nebolo tak dávno.

Možno som niekedy chcel až príliš vyhrávať. Neznášal som prehry, stále s tým mám problém. Cítim to v celom tele, hlave, kostiach, svaloch, všade! A keď vieš, aký to bude pocit, keď prehráš, spravíš všetko pre to, aby si to nemusel opäť zažiť.

Akú najbláznivejšiu vec ste vyviedli na ihrisku?

Spravil som mnoho bláznivých vecí. Aj vtipných. Pamätám si, keď sme s Utrechtom hrali práve proti Brede. Priaznivci súpera ma nikdy nemali príliš v láske. Pri vhadzovaní po mne hádzali plastové poháre s pivom. Jeden pristál na ihrisku tak, že v ňom ešte ostalo pivo. Zobral som ho a napil sa. Všetci sa smiali.

Nikdy som sa nebral príliš vážne a netrápila ma nenávisť z tribún. Nebral som to osobne, vedel som, že to nebolo proti mojej osobe. Oni len takto chceli pomôcť svojmu tímu. Relativizácia je podľa mňa v živote veľmi dôležitá.

Vraj fanúšikovia súpera spravili transparent, na ktorom sa pýtali, kedy sa už s vami rozíde vaša priateľka.

Aj také niečo bolo. V žiadnom tíme som nebol najlepším hráčom, ale asi nikto iný netúžil viac po víťazstve. Vždy som išiel naplno. Vedel som, v čom som dobrý a v čom nie, a 95 minút som robil všetko pre víťazstvo. Fanúšikovia to milovali a preto som bol populárny.

V Brede na vás stále spomínajú ako na ikonu a spoznávajú vás na ulici. Ako je to v Trenčíne?

Žijeme v divnej covidovej dobe, takže zatiaľ nemám toľko skúseností z mesta. Doteraz som nevidel veľa fanúšikov v drese alebo mikine AS Trenčín, ale verím, že sa opatrenia čoskoro uvoľnia a ľudia budú môcť prísť na štadión. Chceme sa s nimi smiať a plakať. Futbal je hra pre fanúšikov.

Poznáte niektorých slávnych športovcov z Trenčína?

Viem, že tu vyrástlo veľa dobrých hokejistov a, samozrejme, poznám Petra Sagana.

Ale on je zo Žiliny, nie z Trenčína.

Ale je zo Slovenska! Obdivujem ho, cyklistiku sledujem. O hokeji nemám prehľad.

A viete, prečo sa akadémia AS Trenčín volá This is my sen Academy?

Áno, počul som túto historku o hráčovi, ktorý dal rozhovor v angličtine a nevedel si spomenúť, ako sa povie sen po anglicky. Je to fajn príbeh a perfektný slogan. „This is my sen“ je tu všade, je aj taká pieseň. Je skvelé, že hráč povie jednu vetu, a nakoniec je z toho slogan. Vypovedá to aj o klube. Páči sa mi to.