Starší ho volali Gunár, mladší Ferrari

Sportnet|21. feb 2005 o 00:00

Košice Stal sa nevšednou postavou košického futbalu. Jeho meno sa po prvý raz výraznejšie objavilo v železničiarskom mužstve KVSC v roku 1943. Bolo

to v časoch, keď hru hier reprezentovali obyvatelia metropoly východu v najvyšších súťažiach Maďarska, takže na trávnikoch II. ligy sme zaevidovali meno Feczko. V tom čase to nebol nikto iný ako ešte len 18-ročný František Fecko, ktorý po druhej svetovej vojne hráčsky dozrel natoľko, že na ihriskách bývalého Československa sa stal jedným z najlepších záložníkov.

Košický rodák, ktorý uzrel svetlo sveta 12. februára 1925, ostal futbalovým železničiarom aj po oslobodení. Hral najskôr za ŠK Železničiari Sparta a po jeho zlúčení s bývalým Dynamom obliekal od roku 1950 ligový dres Dynama ČSD. A že oprávnene, presviedčal o tom svojimi výkonmi na vrcholnej scéne. Nakoniec, hralo sa mu dobre, lebo práve vtedy boli v kolektíve hráči s reprezentačnými skúsenosťami. Mená Matys, Zibrinyi, Iľko, Nepko, Putera, Dobay, Polgár a ďalší spomínané slová iba potvrdzujú. Pravda, veľkú futbalovú školu života získal ešte v štyridsiatom šiestom, keď pravidelne dostával príležitosť v tíme ŠKŽS. Ocitol sa v silnom hráčskom kádri, veď v ročníku 1946/47 ho spolu aj s ním tvorili: Beller, Haás Iľko, Tabák, Cicko, Michalík, Smoroň, Kinás, Vitkovský, Krútky, Palečko, Kapcár, Fazekaš, Greškovič, Vyšňanský, Schimara, Chmilnický, Pollák, Ivanko, Nepko, Šemčišák a Mártonfy. V 1951 ušiel Feckovi a spol. titul takpovediac medzi prstami, lebo v záverečnom 26. ligovom kole vo východniarskom derby s Duklou Prešov mužstvo iba remizovalo 0:0, keď brankár hostí Mrlina robil v bráne zázraky. Pritom po strele Gajdoša v závere bol bezmocný, ale lopta z kopačky mladého útočníka skončila iba na žrdi, hoci keby zakotvila v sieti, na trón by zasadli Košičania, ktorí pred 12 tisíc divákmi nastúpili v zostave: Matys Iľko, Vaško, Nepko, Gašparik, Fecko, Dobay, Gajdoš, Polgár, Putera, Greškovič (Pollák). Takto sa museli uspokojiť iba s tretím miestom, keď obhajca titulu NV Bratislava a druhá v poradí Sparta Praha mali pri konečnom účtovaní lepšie len skóre. Po nasledujúcej neúspešnom ročníku Dynamo ČSD nečakane z najvyššej súťaže zostúpilo, načo čoskoro zakotvil na necelé tri sezóny v srdci Šariša. V roku 1953 začal síce hrať ešte v ligovej Lokomotíve, ktorá sa s viacerými celkami dostala do najvyššej súťaže len administratívnym spôsobom, ale definitívne prestúpil 30. augusta po zápase 9. kola, v ktorom na domácom ihrisku podľahla Tankistovi Praha 0:4 v zložení: Magyar Iľko, Fecko, Skubík, Vaško, Nepko, Kánássy, Lenárt, Brodík, Dávid, Greškovič (Lovacký). Odišiel teda ešte v čase košického pôsobenia medzi elitou, čo na konci roka už nebola pravda, lebo metropola východu zostala bez najvyššej súťaže. To sme však už trochu priďaleko, pretože pred odchodom do Prešova si obliekol raz čs. reprezentačný dres B mužstva 14. októbra 1951 v Budapešti proti Maďarom, keď v zložení Jonák Steiner, Kopčan Benedikovič, Marko, Pluskal Pazdera, A. Moravčík, Polgár, F. Fecko (I. Urban), Zelinka prehralo 0:4. Potom 11. mája 1952 v Bukurešti hral za áčko Československa, kde naši pred 50 tisíc divákmi podľahli Rumunom 1:3 v zostave: Jonák Markusek, L. Koubek, Krásnohorský Reček, F. Fecko (46. J. Gögh) Pazdera (46. Pluskal), A. Moravčík, Štádler, Jakubčík, Dobay. Na ligovej scéne bol len šesť sezón. Najvyššiu súťaž okúsil v Košiciach v celkoch Dynamo ČSD, Lokomotíva a potom v prešovskom Tatrane. V jeho prípade sme sa nevedeli dopátrať všetkých ligových zápasových údajov, no môžeme povedať, že na vrcholnej scéne strelil sedem gólov a odohral okolo 100 ligových zápasov. Tieto čísla ovplyvnila aj skutočnosť, že sedem sezón hral stretnutia na úrovni II. ligy, ale jej názvy menili vtedajší zväzoví funkcionári ako hru s kartami. V tomto smere bol smoliarom, avšak na druhej strane si výkonmi vydobyl peknú reklamu. Považovali ho totiž za mimoriadne inteligentného futbalistu, ktorý, ak to situácia vyžadovala, vedel aj pritvrdiť. Dnešná generácia ani nevie, že ho pomenovali prezývkou "Gunár". Nebol vysokej postavy, veď mal výšku len okolo 175 centimetrov, avšak zdobil ho úžasný výskok, a možno povedať, že to, čo obdivovali u Jordana, že zostal pri ňom, obrazne povedané, visieť vo vzduchu, on to dokázal tiež, a keď lopta smerovala ešte vyššie, vytiahol krk a preto sa mu ušla táto prezývka. Kto ho poznal, hovorí, že vo výskoku, pri vzdušných súbojoch, bol silný a suverén. Kvôli týmto schopnostiam ho staršia generácia volala "Gunár ", neskôr ho mladšia podľa organizátora hry predvojnových majstrov sveta Talianov oslovovala menom "Ferrari ". Hoci Lok

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Starší ho volali Gunár, mladší Ferrari