Stále chcem víťaziť. Verím v náboženstvo zvané futbal, vraví búrlivák Kopačka

Najvyššiu ligu u nás ste hrávali za Trnavu, Dubnicu a Trenčín. Bola vtedy kvalitnejšia? 

Nechcem porovnávať. Boli iné podmienky, iné lopty a ihriská. Pravda je, že sa hrá viac technickejšie a do kombinácie, zatiaľ čo za našich čias sme sa s tým nepárali a odpálili sme loptu tam, kde sme boli otočení. Aj tréningový proces je kvalitnejší. My sme však hrali asi viac so srdcom. Ale to bolo dobou a až tak ma to netrápi. Skôr ma hnevá veľké množstvo cudzincov. Fortuna liga je pre mňa preto nezaujímavá, nikoho nepoznám. Pre väčšinu hráčov je Slovensko len prestupovou stanicou. Za našich čias fanúšikovia skandovali celé zostavy, teraz poznajú azda troch hráčov v klube. 

Vy ste hrávali v Česku a Rakúsku. Tiež ste boli legionár. 

Áno, ale musel som byť o dve triedy lepší ako domáci. Iba tak si ma tam nechali. Lenže my sem berieme kadejakých druhotriednych hráčov, ktorí našej lige nič nedajú a len držia miesto našim chlapcom. A zaplatení sú dobre, lepšie ako naši. 

Ale okrem väčšieho množstva legionárov hrá v lige aj viac mladíkov. 

Tým trochu chýbajú skúsenejší hráči, od ktorých by sa mohli učiť. Keď sa nedarí, treba v kabíne niečo povedať. Mladí sa potom majú o koho oprieť aj na ihrisku. Lenže, keď sú skúsenejší hráči v iných ligách, ťažko potom môže Fortuna liga napredovať. 

V minulej sezóne sa v najvyššej súťaži udialo 35 trénerských výmen. Čo na to hovoríte? 

Je to veľmi smutné. Veľa ľudí sa ma v minulosti pýtalo, prečo som sekol s trénerstvom a tu je odpoveď. Problémom sú majitelia, ktorí chcú rozhodovať o všetkom, pomaly aj o tom, kto bude hrať. Mecenáši si myslia, že keď do toho dávajú peniaze, môžu všetko. Lenže na 90 percent nerozumejú športovej stránke. Možno vedia veľa o biznise, ale o trénerských veciach nemajú ani šajnu. A tréneri musia poslúchať. 

Na Slovensku je milión futbalových odborníkov, všetci len kritizujú, ale 99 percent nevie nič. Kedysi tréneri ako Dragúň, Jankech, Zachar, Radolský a ďalší boli osobnosti, teraz sa tréneri menia ako ponožky. 

Čo hovoríte na to, že sa liga nehrá v takých veľkých mestách ako Košice či Banská Bystrica? 

To je veľmi zlé. Všetka česť Pohroniu alebo Senici, ale tí neprilákajú toľko fanúšikov. Smutné je aj to, že také mesto ako Bratislava má len jeden klub v najvyššej súťaži. Pozrime sa na Prahu, koľko ich má tá 

Po skončení profesionálnej kariéry hráte už sedem rokov v nižších futbalových súťažiach. Ako sa vám pozdáva takzvaný dedinský futbal? 

Zdá sa mi, že sa hrá technickejšie. Podiel majú na tom aj zlepšené ihriská, u nás v Kľúčovom máme krásne, príkladne sa oň starajú. Kedysi také trávniky neboli aj v lige.  

Dedinský futbal spĺňa to, čo má a verím, že nevymrie. Páči sa mi tá zdravá rivalita medzi obcami. Vždy som bol typ, ktorý chce za každú cenu vyhrať. Či v prvej lige alebo medzi panelákmi. Moje deti so mnou nevyhrajú ani Človeče. A drží ma to aj v Kľúčovom, keď sa nám niečo nepodarí, žerie ma to. Ale o tom je šport a preto ľudí tak baví. Keby sa všetci šprintéri na štartovej čiare chytili za ruky a prešli by do cieľa naraz, asi by to nebolo ono. 

Máte povesť búrliváka. 

Áno, mám takú ťažšiu povahu. Ale zrejme aj vďaka tomu sa mi podarilo dostať do najvyššej súťaže. Každý sme nejaký, každého nás nejako Boh stvoril. 

Rád sa púšťate do debaty s rozhodcami. Aká je ich kvalita v šiestej lige?

Je to pravda, v zápale hry vždy niečo poviem. Som raz taký. Keď chudák píska zle, pretože nevie, neriešim to. Ale keď to spraví zámerne a potom sa smeje do tváre, to sa mi nepáči.  

Ale zlú krv robia často len funkcionári, ktorí chcú buď za každú cenu postúpiť, alebo sa zachrániť. A používajú potom rôzne praktiky, čo nepochopím. Keď na to proste mužstvo nemá, nech hrá o súťaž nižšie. A keď má, nech postúpi. Nalievať peniaze do dedinského futbalu je hlúposť. A čo sa týka kvality rozhodcov, je rôzna. Fakt je, že rozhodcov  je málo. 

Aký je váš najkrajší futbalový zážitok? 

Mám veľa krásnych, škaredé som hodil za hlavu. Vďaka futbalu som spoznal skvelých kamarátov a zažil neskutočnú zábavu. Tá hodina pred a po zápase, to sú moje chvíle. Ten, čo hrával futbal, pochopí o čom hovorím. Preto veríme v náboženstvo, ktoré sa volá futbal.  

Zažil som postupy v českej aj slovenskej lige, postúpil som aj ako tréner, takže nebudem vyberať len jeden moment. 

Máte ešte ako futbalista nejaké ambície? 

Už nie. Po každom zápase sa dva až tri dni musím pred manželkou pretvarovať, že mi nič nie je. Tak ma všetko bolí. Ja už si preto ciele nedávam, ďakujem bohu za každý zápas a budem šťastný, keď ich ešte odohrám stovky.  

Mňa nebaví len tak behať po lese alebo po asfaltke, radšej budem trápiť súperov a zabávať ľudí na zelenom trávniku. Verím, že ešte vydržím dosť dlho a nebudem spoluhráčom len prekážať. Potom by som musel už fakt skončiť. 

PAVOL KOPAČKA 

Rodák z Borčíc (7. augusta 1974), najvyššiu slovenskú súťaž hral za Trnavu, Trenčín a Dubnicu nad Váhom. V Česku pôsobil v 1. FC Slovácko, na sklonku kariéry okúsil nižšie súťaže v Rakúsku. Momentálne hrá Kľúčovom v VI. lige ObFZ Trenčín. Ako tréner bol v Častkovciach, Dubnici a Nemšovej.