Vo veku 81 rokov zomrel prvý slovenský šachový veľmajster Ján Plachetka. V nedeľu o tom na sociálnej sieti informoval prezident Slovenského šachového zväzu (SŠZ) Milan Roman.
„Dnes nás zasiahla správa, ktorá hlboko zasiahla srdce každého šachistu na Slovensku. Vo veku 81 rokov navždy odišiel veľmajster Ján Plachetka.
Prvý rodák zo Slovenska, ktorý dosiahol najvyšší šachový titul, legenda, dlhoročný reprezentant a tréner, no predovšetkým vzácny, skromný a hlboko rešpektovaný človek,“ napísal Roman na Facebooku.
„Ján Plachetka bol architektom moderného slovenského šachu a právom sa stal vôbec prvým členom Siene slávy SŠZ. Našu krajinu dlhé dekády úspešne reprezentoval na šachových olympiádach ako hráč i kapitán.
Pre celé generácie našich hráčov bol vzorom profesionality, elegancie za šachovnicou a džentlmenského správania. Bez neho by slovenský šach nebol tam, kde je dnes.
Ako prezident Slovenského šachového zväzu vyjadrujem v mene celej šachovej rodiny úprimnú sústrasť najbližšej rodine, priateľom a všetkým, ktorých jeho životná cesta inšpirovala.
Janko, ďakujeme za všetko, čo si pre náš šport urobil. Tvoja stopa na čiernobielych poliach zostane nesmrteľná. Odpočívaj v pokoji.“
Vyhral asi 30 turnajov
Kariéra trenčianskeho rodáka (nar. 18. februára 1945), ktorý dlhodobo žil v Trnave, bola pretkaná početnými hráčskymi i trénerskými úspechmi.
Bol členom československého družstva v zložení Vlastimil Hort, Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Ján Plachetka, Vlastimil Jansa, Jan Ambrož (nehrajúci kapitán Miroslav Filip), ktoré na Šachovej olympiáde vo švajčiarskom Luzerne (1982) získalo strieborné medaily.
V šachovej komunite sa Ján Plachetka pohyboval dlhé desaťročia. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť.
Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires.
Počas svojej bohatej kariéry vyhral približne 30 významných turnajov, ako tréner sa podieľal na výchove mnohých reprezentantov.
Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík.
Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, bol spoluautorom publikácie o šachových olympiádach.
Pamätné zápasy s Taľom
Najpamätnejšie pre neho boli stretnutia s Michailom Taľom. „Tento fenomenálny sovietsky šachista vyletel na šachové nebo ako meteor.
V rokoch 1960-1961 bol majstrom sveta, keď v súboji o titul zdolal klasika Michaila Botvinnika. Ja som mal tú česť odohrať s ním štyri partie, ktoré sa skončili remízami. Boli to pre mňa pamätné súboje, lebo Tal bol nielen môj najčastejší, ale aj najobľúbenejší súper.
Herne sme si boli podobní a ja som sa proti nemu dokázal vyburcovať k 200-percentnému výkonu,“ povedal Plachetka v dávnejšom rozhovore pre TASR.
Spomínal na úspech z Luzernu
Rád spomínal aj na strieborný „olympijský“ úspech z Luzernu. „Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, keďže do roku 1978 vyhrával všetky olympiády.
Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko.
V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahali do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo skoncentrovať silných mladých hráčov.
Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, ale sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice.
Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády.
Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, rozhodujúcu partiu s Anglickom sme zvládli. Z individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral,“ vravel Plachetka.
