Mnoho rodičov sníva o tom, že zo svojho syna vychová výnimočných futbalistov.
JÚLIUS SAUER tento sen uskutočnil dokonca dvakrát. Mario a Leo Sauerovci patria k najperspektívnejším hráčom slovenského futbalu.
Aká bola ich cesta z mládežníckeho futbalu k mužom? Akým výzvam čelila rodina? Ako vyriešili krízové situácie, keď sa naplno prejavil rozdielny temperament chlapcov?
Aj o týchto otázkach hovoril otec slovenských reprezentantov v rozhovore pre Sportnet.
Rozhovor je súčasťou seriálu Hviezdy sú už tu, ktorý sa venuje mládežníckemu futbalu.
Ste športovo založená rodina, aj vaše deti odmalička športovali. Ako sa dostali k futbalu?
Manželka aj ja sme bývali telocvikári z Fakulty telesnej výchovy a športu. Keď prišli deti do života, išlo to úplne prirodzenou cestou. Bol som vtedy veľký fanatik do tenisu, úplne som mu prepadol. Keď sa Mario narodil, dal som mu tenisovú loptu a raketu do postieľky.
Keď deti začali chodiť, hrali sa s loptou. Bývali sme v Rači neďaleko ihriska, takže prirodzeným spôsobom začali hrať futbal.
Hrali popritom aj tenis, alebo ten išiel bokom?
Dodnes hráme tenis! Aj teraz nedávno, keď Mario prišiel po skončení sezóny domov, prvá vec bola, že sme si išli zahrať tenis.
VIDEO: Rozhovor s Júliusom Sauerom
Videli ste hneď od začiatku, že synovia sú talentovanejší futbalisti ako ostatné deti?
Vôbec sme to neriešili. Samozrejme, človek vníma pohybovú prípravu detí. U nás to bolo tak, že deti prirodzene športovali, nerobili iba futbal, ale aj gymnastiku, atletiku. To sú pohybové základy.
Zlatý vek koordinácie je do 12 rokov, hovorí sa, že čo sa dovtedy nenaučíte, už nikdy nedobehnete. Myslím si, že základy mali veľmi dobré, pohybovo boli vždy nadaní, ale nerobili sme z nich nejaké hviezdy.
Z Rače vaši synovia prestúpili do Slovana. Vtedy ste už tušili, že futbal bude pre nich viac ako hobby?
Každý rodič vie, že futbal postupne stojí viac a viac času. Vozíte deti na tréning, na turnaje, v rámci Slovenska, ale aj v zahraničí. Množstvo víkendov strávite na zápasoch alebo na turnajoch.
Decká zjavne boli na tom malom bratislavskom futbalovom trhu sledovaní. Slovan nás viackrát oslovil. My sme to netlačili, ale po nejakom roku či roku a pol, keď už viackrát chodili zo Slovana, tak sme sa ich opýtali, ako to cítia.
Leo sa rozhodol prvý, že by chcel ísť. Mario nemal veľmi rád zmeny, takže najprv nesúhlasil. Potom sa však pýtal Lea, ako dopadol prvý tréning a on vravel, že bol super.
Leo mal väčší drive, išiel na ten tréning sám a až po nejakom druhom alebo treťom tréningu sa k nemu pridal Mario.
V Slovane chceli obidvoch chalanov, ale Mario na začiatku nebol úplne presvedčený o tej ceste, tak sme ho nenútili.
Nezakročili ste teda ako otec, že musíš ísť a musíš to vydržať?
Nie, klamal by som, že určite to tak nebolo. Manželka samozrejme ako matka vždy chcela, aby sa deti cítili dobre, aby boli šťastné. Samozrejme to chce asi každý rodič. Na druhej strane, čím dlhšie robíte futbal alebo hocijaký šport, tak je to viac odriekania, viac sebazaprenia.
Nechcem povedať, že som u nás v rodine vyvíjal tlak, ale snažil som sa, aby dávali do toho všetko, aby to robili úplne na maximum.
Čo sa zmenilo v dennom živote chlapcov, keď prestúpili do Slovana?
Rača je fantastický klub. Trénuje tam okolo 300-400 detí. Račianska kengura je na bratislavské pomery veľký klub. Ale Rača hrala nižšie ligy a Slovan najvyššiu súťaž.
Najväčší rozdiel bol v konkurencii, respektíve vo výbere detí.
Osobne som to vnímal práve cez turnaje, kde sa porovnávate s tými lepšími, kvalitnejšími tímami, najprv na Slovensku a neskôr aj v zahraničí.
Synovia vynikali hneď alebo museli sa trošku prebíjať v rámci družstva?
Boli tam veľmi silné ročníky. Najmä z Leovej skupiny, čo bol ročník 2005, šiesti-siedmi chalani hrajú minimálne druhú ligu, či už na Slovensku, alebo aj v zahraničí.
Napríklad Samuel Rehuš, ktorý sa vrátil z Hoffenheimu a je v Košiciach, Michal Sloboda, ktorý hrá v Žiline, Nino Marcelli, ktorý je v Slovane a Tomáš Marušin, kto hrá druhú ligu za béčko Slovana.
Ale aj spoluhráči Mária boli v mládežníckych reprezentáciách a sú v prvoligových tímoch.
Chalani patrili medzi širšiu skupinu hráčov, ktorí mali chuť. Boli srdciari, stále chceli dokazovať, že sú najlepší. Bolo tam veľa kvalitných chalanov. Škoda, že sa v Slovane nepresadili viacerí z nich. Mnohí z nich poodchádzali a sú v iných kútoch Slovenska.
Dodnes to vnímam ako bod, na ktorom musí Slovan zapracovať, pretože takto im utieklo množstvo chalanov.
Aj vaši synovia odišli do Žiliny. Čo vás presvedčilo, že musí prísť zmena?
Často sa ma pýtajú, prečo sme sa rozhodli ísť z Bratislavy do Žiliny.
Bol som aktívny vo futbale a poznal som množstvo trénerov. Akadémia Slovana nebola v tom čase vnímaná ako tá, kde sa talenty presadzujú do veľkého futbalu.
Množstvo trénerov mi stále radilo, že ak chceme, aby sa chlapci rozvíjali, napredovali, mali by sme zvážiť prechod do nejakej kvalitnejšej akadémie.
Samozrejme, Slovan je vždy najsilnejší klub na Slovensku a ním aj bude, ale prechod z mládeže do áčka je veľmi ťažký.
Na jednej strane to chápem, pretože tlak na výsledok je veľmi veľký. No na druhej strane, keď si pozrieme svetové kluby, každý z nich má silné zázemie akadémie a snaží sa každoročne vytiahnuť jedného, dvoch, troch hráčov. Dnes nie je problém dať šancu 16-17-ročným chalanom.
Preto som sa nechal presvedčiť po konzultáciách s viacerými trénermi, že ísť do Žiliny bude tá správna cesta.
Videli ste aj nejaké výstražné znamenia, prečo Slovan nebude ideálny?
Nechcem byť negatívny voči Slovanu, pretože aj v minulosti bol a aj v budúcnosti bude vždy najznámejší, najsilnejší klub, každý rok získava titul.
No poviem otvorene, chýba mi tam práca s mládežou, každoročne prechod niekoľkých chlapcov, ktorí reálne dostanú šancu. Nielen to, že podpíšu profesionálnu zmluvu a potom o rok-dva poutekajú ďalej, pretože pomaly o nich nikto nevie.
Prvotný impulz odísť to Žiliny teda neprišiel od chlapcov, ale od vás. Ako zareagovali synovia?
Deti mali v tom čase 11-12 rokov, takže určite nerozmýšľali týmto smerom.
Mario mal vždy väčší problém niečo zmeniť. O to viac, že bol v tom čase už kapitán mužstva, žil s tou kategóriou, mal tam veľa kamarátov. Samozrejme aj Leo, ale on bol otvorený zmene.
Keď sme to prediskutovali v rámci rodiny, pretože samozrejme aj manželka k tomu mala veľa čo povedať, Leo povedal, že to chce vyskúšať.
Bola tam podmienka zo Žiliny, že sa musia ukázať na jednom spoznávacom tréningu.
Leo bez problémov išiel, no Mario, mám to presne pred očami, mi ešte v aute pred štadiónom Žiliny povedal, že si kopačky neobuje a nejde tam.
Nechcem povedať, že som ho donútil, ale povedal som: daj tomu šancu, už keď si meral tých 200 kilometrov.
Je zaujímavé, že Leo vždy mal menej problematický prechod a Mario je skrátka povahovo viac naviazaný na kolektív.
Vedeli by ste si vtedy predstaviť aj taký scenár, že by Leo išiel do Žiliny a Mario by zostal v Slovane?
Na tej skúške v Žiline bolo ihrisko rozdelené na dve časti, v každej polovici bola jedna kategória, po dvadsať detí. Po stranách stáli tréneri, osem-deväť ľudí, ktorí ich vyberali.
Už len to mi veľmi imponovalo, lebo v Slovane som nebol na to zvyknutí, tam bol jeden, maximálne dvaja tréneri na výberoch.
Leo úplne pohybovo exceloval, hneď po štyroch-piatich minútach k nám prišli, že ho hneď berú. Nechcem povedať, že na Maria sa zabudlo, ale Leo viac ohúril.
My sme mali úplne jasno: buď pôjdu obidvaja, alebo nepôjde ani jeden. Nebolo možné, aby sme jedného nosili a druhého nie.
Nakoniec sa v Žiline rozhodli aj pre Maria. Spätne sme sa dozvedeli, že sa zo Žiliny dopytovali na Maria trénerov zo Slovana, či má šancu presadiť sa a tí ich presviedčali, že áno.
Na tom prvom tréningu ich totiž až tak veľmi neohúril, možno aj preto, že tam nechcel ísť a jeho hlava nebola tak nastavená.
Paradoxne o dva roky sa všetko otočilo. Mario v šestnástich už nastúpil v áčku Žiliny. Leo išiel do úzadia, lebo ešte bol mladý a Mario už vystrelil, lebo Žilina hrala už aj mládežnícku Ligu majstrov. Vo futbale nikdy neviete, čo sa stane zajtra.
V zahraničí často bývajú mládežnícki hráči v rodinách. V Žiline však je internátny systém. Ako to fungovalo?
V Strážove je akadémia s 30-35 lôžkami a priamo vedľa nej je ihrisko. Bola zabezpečená doprava medzi školou a internátom, samozrejme prioritou bol futbal. Ten systém je tam zaužívaný už dlhé roky.
Uľahčili moderné technológie trochu odlúčenie od rodiny?
Manželka trpela podstatne viac. Ja som si to nikdy nepripúšťal, pretože som videl, že chalani sú šťastní a spokojní. Samozrejme chýbali nám, ale vždy sme sa stretávali na zápasoch. Boli sme skoro na každom.
Fungovalo to tak, že v nedeľu večer odchádzali do školy vlakom, mali týždenný tréningový režim a v sobotu bol ligový zápas. Chvalabohu to vychádzalo veľakrát tak, že sa zápasy hrali za sebou. Pozreli sme zápas jedného, druhého, zobrali sme ich domov, sobotu večer strávili s nami a v nedeľu už išli naspäť.
Nikdy ste neľutovali, že takto ste prišli o nejaké spoločné chvíle so synmi?
Ľutovať určite nie, to je silné slovo. Nikdy som si to osobne neuvedomoval, o čo všetko sme prišli, ale spätne už vidím, že je to pomerne veľký zásah do rodiny. Naučili sme sa s tým spoločne žiť.
Neskôr sa nám narodila dcéra, medzi ňou a Leom je rozdiel 10 rokov. Aj ona vníma, že s bratmi nie je tak často, ale o to viac sa teší, keď sú spolu.
Ako fungovala súrodenecká dynamika medzi Leom a Mariom?
Boli ako úplne normálne deti: mastenica vo veľkom za každú blbosť.
Šport robili veľmi poctivo, nikdy sa nestalo, že by na tréning nechceli ísť. Skôr naopak, manželka ich niekedy chcela brzdiť, ale oni hneď vraveli, že neexistuje.
Keď už mali 16-17 rokov, chodili na ranné individuálne tréningy o šiestej s kondičným trénerom. Bolo to náročné, ale videli sme, že ich to baví a extrémne sme ich podporovali.
Keď do toho dáte toľko času a energie, tak chcete, aby ten výsledok bol čo najlepší.
Chalani sú šťastní, že hrajú profesionálny futbal, pretože je to ich životná láska. Ale nebudeme si klamať, prechod do vrcholového futbalu je veľmi ťažký. Podarí sa to len malému percentu ľudí.
Boli chlapci súťaživé typy? Žiarlili jeden na druhého?
Žiarlivosť tam určite nebola. Futbal je jediná oblasť, o ktorej sa nikdy nepohádali. O všetkom možnom tam boli večné hádky, ale vo futbale si nepamätám ani raz, že by jeden druhému nedoprial. Čím sú starší, tým viac sa podporujú. Keď Mario dal hattrick alebo Leo dostal pozvánku do nejakej reprezentácie, vždy sa tešili jeden z druhého.
Viackrát ste vraveli, že sú úplne rozdielne povahy, že Mario v detstve po prehrách plakal a Leo bol trošku flegmatický. Stále im to nastavenie ostalo?
V Mariovi vidím seba o 30 rokov mladšieho. Je to extrovertný typ a každý úspech aj neúspech prežíva podstatne výraznejšie. Každú prehru prežíval emočne extrémne. Hneď sme vedeli, keď prišiel z turnaja, či vyhrali alebo prehrali.
Leovi sa v detstve stávalo, že si mnohokrát ani nepamätal výsledok zápasu, len že súper hral v červených tričkách. On nemal potrebu ukazovať emócie navonok, skôr si to spracoval vo vnútri.
Ako ste vedeli v takých chvíľach pomôcť, keď prežívali sklamanie, nedarilo sa im, alebo boli zranení?
Mohol by som povedať nejakú peknú, správnu odpoveď, ale realita je taká, že u nás boli večné hádky.
Keď som Mariovi v niečom oponoval, on nikdy nepripustil iný názor. Veľakrát sme si vymieňali názory. Manželka mnohokrát hovorila, že už idem do extrémov, ale ja som mal svoju predstavu o optimálnom riešení a Mario tiež svoju.
Stále sme sa bavili o futbale. Chceli sme sa rozprávať o niečom inom, ale vždy sa to skončilo pri futbale. Manželka mnohokrát povedala: „Prosím vás, prestaňte, lebo sa zbláznim.“
Boli tam výmeny názorov, búchanie dverí, nesúhlas. Ale to je normálne.
Teraz, keď sú chalani starší, a stali sa kvalitnejšími futbalistami, mi to niekedy vrátia štýlom: „Čo si ty hral, keď mi ideš radiť?“.
Ale dodnes im otvorene poviem, keď sa mi niečo nepozdáva na ich výkone. Leo si moje názory vypočuje, niekedy sa na tom zasmeje, ale Mario mi to vždy vráti, nie vždy sa stotožňuje s mojimi názormi.
Myslím si, že aj to je jeden z dôvodov, prečo to dotiahli tak ďaleko, že nikdy sme sa neuspokojili. Dal si dvadsať gólov na turnaji? Super, ale mohol si dať ďalších osem. Takto sme sa vždy hýbali dopredu.
Profesionálny futbal je to o tom, že musíte byť stále lepší než ostatní.
Nemali ste niekedy pocit, že na nich príliš tlačíte?
Ja nie, ale manželka veľakrát. Viem, že dnešný úspech už zajtra nemusí byť. Preto som od nich vždy chcel, aby sa zlepšovali. Keby ste sa pýtali chalanov, predpokladám, že asi by povedali, že to bolo ťažké, že to nebola pekná prechádzka životom.
No vo vrcholovom športe to tak funguje. Čítal som o Nadalovi, že to, čo od neho vyžadoval strýko, bolo až neľudské. Vo vrcholovom športe nie vždy je krásne a idylické a tlak je prirodzený.
Myslíte si, že tvrdosť je nevyhnutná?
Nenazývam to tvrdosť, ale túžba uspieť a byť najlepší. Talent má veľa detí a vrcholový šport je tak vyrovnaný, že talent tvorí možno 15-20% úspechu.
Rozhoduje hlava, snaha dosiahnuť najviac a prijať neúspechy. Schopnosť prekonať to a opäť sa snažiť vyštverať na vrchol je kľúčová. Nevolám to tvrdosť, skôr dravosť.
Aj najlepší hráči na svete na sebe pracujú. Ronaldo robí niečo, čo by 90 percent obyvateľstva sveta nezvládlo. Byť na seba náročný je veľmi ťažké.
Aký ste mali vzťah s trénermi, keď boli chlapci menší?
Som zástanca toho, že tréner má byť odborník a rodič nemá trénerovi do práce zasahovať.
Veľakrát som sa o futbale bavil, ale nikdy sa nestalo, že by som trénerovi hovoril, čo má robiť, čo sa mi nepáči.
To je tá nezdravá a nepekná tvár športu, keď rodičia vidia, že majú talentované deti a chcú rozhodovať, na ktorom poste má hrať, kedy má striedať. Inteligentní rodičia, ktorí športu rozumejú, sa snažia do toho nevstupovať.
Čo sú kľúčové faktory toho, že sa synom podarilo zvládnuť krok medzi mládežníckym a mužským futbalom?
Som skalopevne presvedčený, že prechod do veľkého futbalu je tá najťažšia vec. V mládežníckom veku sa len pripravujú hráči na veľký futbal.
Z mládežníkov sa presadí len malé percento. Dôvodov je veľa: škola, fyzické parametre, mentálne nastavenie. Niekto nie je ochotný každý deň chodiť na tréningy a v piatok nejsť na párty s kamošmi.
Naši chalani mali mentálne nastavenie vždy také, že futbal chceli robiť v najlepšej možnej miere a stále chceli byť najlepší.
Aj keď neboli najlepší, lebo talentovaných a lepších hráčov bolo množstvo, ale naše dravé, konkurenčné rodinné prostredie im pomohlo stále sa posúvať.
Možno by manželka povedala niečo iné, ale ja si myslím, že vlastnosti, ktoré sme v nich budovali, ich posunuli do veľkého futbalu.
Nikdy nechceli ísť v piatok na diskotéku?
Nie. Fakt. Alebo možno aj boli a neviem o tom. Spätne si uvedomujem, o čo všetko ich futbal pripravil. Bežný život tínedžerov s nočnými klubmi a prvými priateľkami nezažili. Ale oni sú šťastní, že robia šport. Profesionálny futbal je obrovská obeta a viem spočítať na prstoch jednej ruky, koľkokrát boli von na nejakej párty.
Ten tvrdý režim profesionálnych futbalistov ich prinúti dodržiavať pravidlá, aby boli pripravení na zápas. V piatok večer byť vonku do druhej-tretej je pre nich nemysliteľné.
Ale v sobotu večer po zápase by mohli ísť von.
To by mohli, dokonca ich niekedy aj posielam. Nebol by som proti, aby trocha vypustili futbal z hlavy. Ale povedia, že sú strašne unavení, potrebujú zregenerovať.
Vidím to na Leovi, po dôležitom zápase ani nemá potrebu ísť do VIP-ky oslavovať. Majú to v sebe už tak zakorenené. Niekedy mám pocit, že nevyužívajú všetky benefity futbalového života, ktoré by mohli mať.
Aké dôležité je mať aj nejaké záľuby mimo futbalu?
Určite je to dôležité, hlava musí niekedy vypnúť. My sme ju vypínali športom. Ak mali v sobotu ligový zápas, v nedeľu sme hrali tenis, išli sme si zaplávať, na bicykel alebo na výlet. Vždy sme relaxovali športom.
Aj teraz, keď prídu po sezóne domov a nechcú o futbale ani počuť, hneď prvý deň si idú zabehať, zahrať tenis, padel alebo beach volejbal. Podporoval som to aj preto, že pri tom zapájajú iné svalové partie ako pri futbale.
Kedy ste začali vnímať, že vaši synovia nielenže raz nebudú brať peniaze z rodinného rozpočtu, ale ich budú aj prinášať?
Chvalabohu sme nikdy neboli odkázaní na to, aby chalani boli profesionálni futbalisti. Nikdy sme to nerobili pre peniaze.
Kým nemali podpísané profesionálne zmluvy, stále som si hovoril, že sú šikovní, ale to nič neznamená. Dodnes som nastavený tak, hoci jeden je vo Feyenoorde a druhý v Toulouse, že sa treba stále zlepšovať a ísť do lepších klubov. Poháňa ma myšlienka, že budú v ešte lepšej lige, v ešte lepšom klube.
Samozrejme, nebudem klamať, vo veľkom futbale máte možnosť zarobiť si krásne peniaze. Ak sa teraz bavíme o možných transferoch, už sa bavíme o veľmi zaujímavých sumách. Ale nikdy to nebolo prvoradé. Nikdy to nebola naša primárna téma, koľko kde zarobia.
Kúpili si chalani z prvej výplaty alebo čiastky za prestup niečo špeciálne?
Myslím si, že ani nie. Vedieme ich k tomu, aby sa pripravovali na život po kariére, ktorá trvá možno 15-20 rokov. Netlačíme ich, aby každú jednu korunu otočili dvadsaťkrát, ale určite nemíňajú na blbosti, skôr zvažujú investície. Možno si raz kúpili mobil a už aj na to som frflal, že načo vyhadzujú peniaze.
Ako ste vy prežívali ich prestupy do Feyenoordu a Toulouse ako otec aj ako agent?
Boli to rozdielne situácie. Leo odchádzal v šestnástich ako amatér, s mládežníckou zmluvou do akadémie Feyenoordu. Ani som si nedovolil snívať o tom, že tak rýchlo sa dokáže dostať do A-mužstva.
Mario sa rozhodol ísť žilinskou cestou. Posledné dva-tri roky už bol oňho záujem a minulé leto sa nám podarilo urobiť transfer. Išiel do tímu z top piatich líg v Európe.
Keď človek vidí dennodenný život vo veľkom futbale, povie si, aké je krásne, že to môže zažívať. Niekedy som to videl v televízii a Mario hral nedávno proti Ronaldovi, Lea trénuje Robin van Persie.
Bol prístup k mládeži v Holandsku iný ako v Žiline, keď tam bol Leo ako člen akadémie?
Množstvo činností, bežná agenda boli úplne porovnateľné so Slovenskom. Leo mal pôvodne ísť do kategórie U19, no hneď po prvom tréningu ho poslali do béčka, teda do dvadsaťjednotky. Po pol roku si ho Arne Slot vytiahol do áčka.
Išlo to extrémne rýchlym tempom. Nikto to nečakal. Bol som až šokovaný, ako to išlo ľahko.
Najväčší rozdiel je asi v tom, že keď hráte v kvalitnejších tímoch, lepší hráči vás nútia robiť všetko rýchlejšie. Tým pádom aj Leov progres bol rýchlejší.
V Holandsku ma fascinovalo, že v každom klube, aj v maličkých, boli cez víkendy úplne plné ihriská. To mi bolo veľmi sympatické.
Keď Leo spravil ten veľký skok, predstavil sa v holandskej lige, neskôr v Lige majstrov, stále to prežíval tak flegmaticky?
Áno, nikdy nemal potrebu komunikovať to s nami. Nikdy mi nezavolal štýlom: „Viete čo, som v nominácii!“ Skôr sme to prežívali my s manželkou, tešili sme sa z každého jeho úspechu. Keď nastúpil na prvý zápas v holandskej lige a hneď skóroval, dal vyrovnávajúci gól a celé Holandsko hovorilo o novej hviezde zo Slovenska, on bol úplne v pohode.
Možno aj to ho chránilo pred tlakom.
Určite áno. Toto je fantastická vlastnosť na profesionálny futbal. Tlak vo Feyenoorde, kde je na každom zápase 51 000 ľudí, je enormný. My si to ani nevieme predstaviť.
Majú tam termín „syndróm De Kuip“, lebo bolo mnoho hráčov, veľké hviezdy, ktoré ten tlak nezvládli a pred tými fanúšikmi sa pokakali.
Je výborná vlastnosť byť voči tomu odolný, to sa nedá naučiť, to máte v sebe.
Keď hral Leo prvý zápas Ligy majstrov proti Laziu, ja som od šťastia skoro skákal desať metrov do výšky, keď som počúval hymnu Ligy majstrov, a on po zápase povedal, že to bolo „v pohode“. Nemal žiadny stres.
Vtedy som si povedal, ak toto ho nerozhodí, tak čo ho rozhodí? Uvidíme, možno bude taký zápas, na Maracane, keď ten tlak pocíti, ale zatiaľ to tak nie je.
Vy ste prežívali nejaký „syndróm De Kuip“, keď ste tam boli?
Určite áno. Ja nie som flegmatik, som extrovertný typ, všetko prežívam intenzívne. Keď vidím na obrazovke meno Sauer, tie emócie sa ťažko aj opisujú. Dodnes mi naskakuje husia koža, ak si predstavím prvý zápas, na ktorý nastúpil, ani sme netušili, že dostane šancu. Keď som ho videl v zostave, hneď sa mi rozklepali nohy-ruky. Je to silné.
Chodíte na všetky zápasy svojich synov? Ako sa to dá zladiť, keď jeden hrá v Holandsku a druhý vo Francúzsku?
Snažím sa chodiť čo najviac, s manželkou aspoň raz za mesiac byť pri nich. Ja aj častejšie, často si robím kalendár tak, aby som stihol oboch – v sobotu som v Rotterdame a v nedeľu letím do Toulouse.
Samozrejme, nedá sa ísť na každý zápas. Už sa stalo, keď hrali naraz, že sme mali dve obrovské telky a pozerali sme dva zápasy súčasne.
Ale zažiť tú atmosféru na štadióne, je niečo úplne iné. Napríklad keď hral Mario proti PSG, víťazovi Ligy majstrov, to som si nenechal ujsť.
Keď ste ich vozili na ihrisko v Bratislave, asi ste nečakali, že raz za nimi budete cestovať na najväčšie štadióny sveta.
Určite nie. O niektorých veciach som si nedovolil ani snívať. Nechcem byť neskromný, ale máme v sebe tú vlastnosť, že stále chceme byť lepší.
Teraz, keď Leo hrá vo Feyenoorde a Mario v Toulouse, verím, že o rok-dva zase budú hrať ešte lepšom klube. Vysnívaná liga je Premier League a urobíme všetko preto, aby sa tam dostali.
Nerobíme to na sto percent, lebo sto je málo. Treba robiť na 150, alebo keď sa dá, na 200 percent, kým majú tie možnosti. Uspokojenie sa je cesta do pekla. Stále sú na začiatku kariéry a nechám sa prekvapiť, kde to celé skončí.
