Deti nevedia urobiť kotrmelec. Telesná výchova na školách sa zanedbáva, tvrdí mladý tréner

Obliekal dresy MFK Ružomberok, MŠK Námestovo či poľského klubu Lipnica Wielka. Aktuálne hráva za TJ Slovan Nová Bystrica, no popri hraní sa venuje trénerstvu.

JOZEF PONIŠTIAK (26) má UEFA B licenciu a už v mladom veku sa stal uznávaným trénerom. Pri mládeži pôsobí v klube TJ Oravská Lesná.

Máte 26 rokov. Prečo ste sa v tak mladom veku rozhodli dať na trénerstvo?

Mal som a mám obrovskú motiváciu meniť veci k lepšiemu.

Keď som pred šiestimi rokmi prišiel do Oravskej Lesnej, mládež bola v rozvrátenom stave. Dorast sa nevedel zísť na zápasy, žiaci netrénovali a prípravka nebola.

V klube sme nemali takmer žiadnych trénerov, veci nefungovali. Boli sme v zlom stave, no našťastie sme rýchlo začali konať. Máme pred sebou ešte veľa práce, no posunuli sme sa ďaleko vpred.

Môžete byť konkrétnejší.

Dnes sa môžeme pochváliť skvelou prípravkou, ktorá na jeseň vyhrala všetky zápasy a má skóre 72:0. Ide si svoju súťaž a zaslúžene postúpila na majstrovstvá Oravy.

Stabilizovali sa nám tiež žiaci, ktorí istí čas boli na postupovom mieste do druhej ligy. Výsledky však pre pandémiu boli anulované.

Pamätám si, keď som začínal pri starších žiakoch, že bol problém s tréningovým procesom. Chalanov sme však správne motivovali a začali chodiť vo veľkých počtoch.

Vyzeralo to biedne, no zakrátko vypukol v Oravskej Lesnej futbalový boom.

Keď človek chce a má záujem, všetko sa dá. Netreba hľadať dôvody prečo nie, ale prečo áno.

Koľko detí máte v jednotlivých kategóriách?

V prípravke je 52 chlapov, čo je fantastické číslo. Ihrisko je pravidelne plné detí a robia nám veľkú radosť.

Čo sa týka žiakov, tých máme okolo tridsať a dorastencov dvadsať. Na obec s 3 300 obyvateľmi sú to fantastické čísla, ktoré nám iné obce môžu závidieť.

Keď to porovnám napríklad so susedným Zákamenným, to má 5 400 obyvateľov, no žiakov muselo odhlásiť.

Dá sa povedať, že každé druhé dieťa z dediny hrá za náš klub. Našou výhodou je, že sme ďaleko od mesta. Deti teda nemajú iné možnosti ako sa vyblázniť.

Nie sú u vás iné športové odvetvia?

Jedine stolný tenis a v zime hokej. Ich konkurenciu však nevnímame, pretože všetci spadáme pod jeden oddiel.

Sú deti, ktoré v lete hrajú futbal a v zime hokej. Je to pre nich výborná príprava a udržujú sa tak v kondícii.

Je veľmi dôležité, aby sa deti hýbali, pretože telesná výchova na školách sa zanedbáva. Vidím to na viacerých deťoch, ktoré k nám chodia extrémne zanedbané.

Stáva sa, že nevedia urobiť kotrmelec. Alebo vôbec nemajú techniku behu, zle dvíhajú nohy, šúchajú ich po zemi, nevedia používať päty či špičky.

Mnohé deti sú zadýchané už pri rozcvičke, preto musíme s nimi pracovať pomaly. Najskôr ich dostávame do športu ako takého a až potom sa zameriavame na herné činnosti jednotlivca.

V čom je hlavný problém?

Spoločnosť a vedúci činitelia nepristupujú k športu tak, ako v minulosti. Dnes, keď máme možnosť zrušiť výchovy, urobíme to. Treba si však uvedomiť, že telesná je rovnako dôležitá ako matematika. Ak nie ešte viac.

Viem, že žijeme v neľahkej dobe. Deti sa však musia fyzicky rozvíjať za každých okolností. Keď nie na stredných, tak aspoň na základných školách.

Ak je problém, využiť treba akúkoľvek formu. Viem, že je to občas smiešne, ale aj tréningy cez internet sú lepšie ako žiadne. Treba len hľadať spôsob, nie dôvod.

Áno, po pandémii nám aj tak prišli niektoré deti v slabšej kondícii. Nie však v takom stave, ako keby nerobili nič.

Dnes pokiaľ nie je na škole zapálený telocvikár, nefunguje to. Deti buď sedia na lavici alebo nerobia nič.

V mnohých prípadoch sú telocvikárky ženy, ktoré majú telesnú ako druhý predmet, čo je lepšie ako nič, ale chýba tomu ten potrebný „drive“. My tréneri potom suplujeme ich prácu a doháňame zanedbané.

Nie je pravda, že deti sú lenivé. Treba ich len správne motivovať.

Ako?

Treba im ukázať vzory. Ako klub pravidelne organizujeme výjazdy na zápasy, boli sme napríklad na reprezentačných súbojoch Slovensko – Paraguaj a Slovensko – Wales.

Keď na Slovan Bratislava proti Besiktasu mohli prísť len deti, tiež sme to využili. Ani raz sa nám nestalo, že by sme mali problém naplniť autobus.

Každá aktivita, ktorú človek vyvinie, je len pre dobro vecí. Väčšia iniciatíva by mohla ísť aj zo strán zväzov a najmä obcí.

Napríklad na Orave sme na jeseň hrali s prípravkou len osem zápasov a aj to sme si niektoré predohrali. Pre mladých futbalistov je to extrémne málo. Keď hrajú muži v okresnej súťaži trinásť, deti musia tiež minimálne trinásť.

Nerozprávajme, že nie sú rozhodcovia. Nech deti mastia, čo to ide. Keď by mali pískať aj tréneri.

Možnosťou sú tiež turnaje, ktoré by pískal jeden rozhodca. Dajme deťom šancu hrať a oni hrať budú. Keď ich budeme držať doma, stratia motiváciu a viac sa k pohybu nevrátia. Budú sa hrať, ale na FIFE.

Aké sú vaše trénerské ciele?

Prajem si, aby sa v našom klube i ostatných zlepšila infraštruktúra a nádejní futbalisti mali kultúrnejšie podmienky pre rozvoj. Aby sme im dali šancu zlepšovať sa a niečo vo futbale dokázať.

Odmalička bolo mojím snom trénerstvo, preto som si spravil C, B licenciu a chystám sa na A. I keď tam je veľký pretlak trénerov.

Ak mám byť úprimný, moje ambície sú dostať sa za pár rokov k mužom. To však až potom, keď skončím hráčsku kariéru. Verím, že mi bude slúžiť zdravie a čo to odohrám ešte aj na ihrisku.