Dubovský, Moravčík? Hrať s nimi bola radosť, spomína bývalý kanonier

Martin Fabuš v drese MŠK Žilina. (Autor: TASR)
Ivan Mriška|17. jan 2022 o 10:05

Martin Fabuš dnes robí trénera.

Veľkú väčšinu kariéry strávil v Trenčíne, s ktorým v sezóne 1996/97 vybojoval postup do najvyššej súťaže. Dvakrát sa stal najlepším strelcom ligy a na konte má dva majstrovské tituly.

MARTIN FABUŠ (45) si obliekal dres slovenskej reprezentácie, za ktorú strelil päť dôležitých gólov. Ligu majstrov si zahral v drese Žiliny, za ktorú nastúpil proti slávnej Chelsea Londýn.

V článku sa dočítate

  • Čo dnes robí bývalý reprezentant Slovenska?
  • Kedy žil Trenčín futbalom?
  • Ako oslavoval titul v Nemecku?
  • Ako strelil pamätný gól brankárovi v teplákoch?
  • Mal by Štefan Tarkovič skončiť?
  • Prečo proti slávnej Benfice Lisabon nehral?
  • Chceli ho AS Rím či Nice. Prečo zaváhal a neorestúpil?
  • Aké má ambície vo veku 45 rokov?

Čo robí dnes bývalý reprezentant Slovenska a dvojnásobný najlepší kanonier Corgoň ligy?

Pracujem ako mládežnícky tréner. V Trenčíne mám na starosti dorast. Som šťastný, že som dostal možnosť zostať pri futbale. Práca ma baví a chcem sa stále zlepšovať. Teší ma, keď môžem odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Do Trenčína ste sa počas kariéry vrátili neraz. Prečo?

Pochádzam z neďalekej Nemšovej, takže som tu doma. V Trenčíne som dosiahol najviac úspechov, a tak mi je súdený. Poznám tu množstvo skvelých ľudí a som tu spokojný.

Na ktoré momenty z vtedajšej Ozety Trenčín rád spomínate?

Pamätný je postup do Mars superligy v sezóne 1996/97. Ako nováčik sme hrali na popredných miestach. Mesto žilo futbalom a vládol v ňom pravý futbalový ošiaľ. Boli to najkrajšie časy trenčianskeho futbalu.

Ľudia nás zastavovali a fandili nám. V kabíne bola skvelá partia a užívali sme si každý jeden moment. Hoci som bol mladý chalan, nikto ma neponižoval. Starší hráči ako Ľuboš Ježík či Alojz Kulla ma brali ako seberovného.

Hneď v prvom zápase na pôde Rimavskej Soboty ste strelili gól. Čo to pre vás znamenalo?

Štandardná situácia, hlava a gól. Akoby to bolo včera. Boli to skvelé pocity. Eufória, radosť.

Hoci som nehrával stabilne, do konca sezóny som dal ďalších desať gólov. Ako mladík som rozhodoval dôležité zápasy, ťahal mužstvo. Dostával som preto čoraz viac dôvery. V kabíne som bol celebrita (smiech).

Ktoré momenty sa vám ešte vryli do pamäte?

Rozhodne prvý ligový zápas doma s Trnavou. Prehrali sme síce 2:3, ale bolo to veľkolepé. Ako hráči sme po prvý raz videli plný štadión. S Trnavou vtedy pricestovalo päťtisíc fanúšikov, takže atmosféra bola fantastická. Niečo krásne.

V čom je dnes najvyššia súťaž iná, ako tá za vašich čias?

My sme hrali v extrémnych podmienkach, na blate a snehu. Dnes by na to hráči ani nevkročili. Všade sú vyhrievané a umelé terény, čo za našich čias nebolo.

Dnes sa hrá vo väčšej rýchlosti a hráči sú lepšie fyzicky pripravení.

Za našej éry nehralo toľko legionárov a mladí sa do mužstva dostávali ťažko. Ja som mal to šťastie, že mi pár zápasov vyšlo a dostal som príležitosť. Mnohí však prvé roky presedeli na lavičke.

V lige hrávali prevažne starší hráči a dopĺňali ich najlepší mladíci. Dnes je to naopak. Hrajú mladí a k nim sa pridáva zopár ostrieľaných borcov.

Je dobré, že kluby ako Ružomberok, Žilina, Trenčín či Michalovce dávajú priestor talentom. Ich kvalita tým ide hore a slovenský futbal rovnako rastie.

Po roku 2000 ste prestúpili do nemeckého klubu Karlsruher SC. Ako sa rodil váš prvý zahraničný angažmán?

Vybavili mi to ľudia z Trenčína a Ladislav Borbély. Hoci to bola len tretia liga, išlo o špičkový klub s bohatou históriou. Hrával so mnou napríklad nemecký reprezentant Guido Buchwald, trénerom bol známy Stefan Kuntz.

Hneď v prvom ročníku sme postúpili do druhej ligy. Za sebou sme mali množstvo fanúšikov, pre ktorých robil klub akcie. Vždy to bolo niečo veľkolepé.

Ako ste oslavovali postup do druhej ligy?

Asi ako všade. Dali sme si šampanské a cigary (smiech).

Ktoré pamätné zápasy ste odohrali?

V štvrtom kole Nemeckého pohára sme 1:0 zdolali Hamburg, ktorý hral najvyššiu súťaž. Štadión mal vtedy kapacitu skoro štyridsaťtisíc fanúšikov. Zdá sa mi, že bolo vypredané.

Po roku a pol ste v Nemecku skončili. Prečo?

Škoda, že som nezostal dlhšie. Mal som ponuky z druhej ligy. Aby som však mohol hrať, musel by som dlhšie čakať. Nesedelo to termínovo, preto som sa vrátil domov do Trenčína.

Nemecko mi však dalo veľa. Nič neľutujem. S Marekom Mintálom sme sa potom stali najlepšími strelcami ligy, takže som bol spokojný. Strelili sme zhodne po dvadsať gólov.

Stabilné miesto ste mali aj v reprezentácii Slovenska. Ako ste to vnímali?

Cítil som, že napredujem. Bola to odmena za dlhoročnú tvrdú prácu. Šancu mi dal tréner Jozef Jankech, za čo som mu dodnes vďačný.

V reprezentácii Slovenska. (Autor: TASR)

Za reprezentáciu ste dali päť gólov, premiérový doma proti Azerbajdžanu. Ako ste to prežívali?

Samozrejme, že emócie boli veľké. V mužstve som bol s takými osobnosťami ako Peter Dubovský či Ľubomír Moravčík. Boli to hviezdy svetového formátu a bolo radosť s nimi hrať.

S Ľubom som býval dokonca v izbe a vždy bola zábava. Ako mladý chalan som nasával jeho rady a snažil sa priučiť. Každá chvíľa s ním bola pre mňa vzácnosť.

Dôležitý gól ste strelili v kvalifikácii na majstrovstvá Európy 2000. V Győri ste rozhodli o najtesnejšej výhre 1:0 a dlhé roky ste boli jediným Slovákom, ktorý sa proti Maďarom gólovo presadil.

Rivalita so susedmi, plný štadión. Je to jeden z momentov, na ktoré nikdy nezabudnem. Z pravej strany mi centroval spoluhráč z Trenčína Jožko Valachovič. Hlavou som poslal loptu rovno pod brvno a nesmierne sme sa tešili.

V bráne stál legendárny Gábor Király. Dodnes si pamätám na tie jeho sivé tepláky, ktoré nosil celý život. Aké boli špinavé. Nezabudnem na to do konca života.

Počas kariéry som za reprezentáciu nedal veľa gólov, ale teší ma, že každý jeden bol nesmierne dôležitý. A znamenal body.

Rád spomínam tiež na zásah v Rusku a s Izraelom.

Ako ste videli výkony reprezentácie v kvalifikácii na majstrovstvá sveta do Kataru, kde sme nakoniec nepostúpili?

Záver sme mali dobrý. Doplatili sme však na veľké zaváhania z úvodných zápasov.

Po majstrovstvách Európy sa na hru našich dalo pozerať. Zlepšili herný prejav a prejavili väčšiu chuť bodovať.

Žiaľ, nakoniec to nestačilo. Je to veľká škoda.

Mal by tréner Štefan Tarkovič na lavičke reprezentácie skončiť?

K tomuto sa nechcem vyjadrovať. Tiež som tréner a nerád by som niekomu dával rady, čo má robiť.

Po európskom šampionáte mu bol vyčítaný herný prejav, s čím súhlasím. Na jeseň však dokázal urobiť s mužstvom progres a zanechal po sebe kopec roboty. Je preto na kompetentných, aby rozhodli.

V roku 2003 ste prestúpili do MŠK Žilina, kde ste získali dva majstrovské tituly. Ako spomínate na toto obdobie?

Už vtedy bola Žilina top klubom na Slovensku. Čo sa týka zázemia, podmienok, štadióna a starostlivosti o hráčov. Všetko bolo skoro na takej úrovni, ako v Nemecku.

V Žiline sa vtedy stretla skvelá partia hráčov, ktorá vychádzala spolu na ihrisku aj mimo neho. V živote som mal šťastie na dobrých ľudí. Nikdy som nezažil žiadne roztržky ani bitky.

Áno, povadili sme sa na tréningoch, ale to bolo všetko.

Oslavy so Žilinou. (Autor: TASR)

V predkole Ligy majstrov ste narazili na slávnu Chelsea Londýn.

Bolo to len na zopár minút, ale boli to najväčšie stretnutia, ktoré som hral. Súperiť o loptu s takými hráčmi ako John Terry, Frank Lampard či Eidur Gudjohnsen, na to sa nezabúda.

Na Stamford Bridge to bolo veľkolepé. Domáci potvrdili svoju kvalitu, vyhrali 3:0, ale nemali sme sa za čo hanbiť. Išli sme na dno síl.

Doma to bolo ešte zaujímavejšie, pretože dlho sme prehrávali len o gól. V závere sme si však dali vlastenca a nakoniec sme prehrali 0:2.

Vymenili ste si s niektorou hviezdou dres?

Nie. Žiaľ, zlyhal som. Aj som bol s niekým dohodnutý, ale ušiel mi. Hľadal som ho potom v útrobách, ale už som ho nenašiel (smiech).

Zostali mi však aspoň fotky a spomienky.

Po veľkých úspechoch so Žilinou ste odišli do Banskej Bystrice. Ako sa rodil tento prestup?

Bol som menej vyťažovaný, preto som prikývol na ponuku Dukly. V tom čase patrila Banská Bystrica medzi špičku ligy, čo sme potvrdili ziskom Slovenského pohára.

Hrali tam také mená ako Martin Jakubko, Róbert Semeník, Miroslav Sovič či nebohý Peter Dzúrik.

V Pohári UEFA ste narazili na slávnu Benficu Lisabon.

Mal som svalové problémy, preto som do hry nezasiahol. Napriek tomu ma tréneri zobrali do Portugalska, čo som si veľmi vážil. Vďaka futbalu mám množstvo zážitkov a toto je jeden z nich.

Po angažmán v Banskej Bystrici ste si vyskúšali futbal v Zlatých Moravciach a poľskom Ruchu Chorzów.

Áno. A rozhodne to neľutujem. ViOn je malý rodinný klub plný skvelých ľudí. Cez majiteľov až po posledného zamestnanca. Vďaka výbornému kolektívu sme sa tešili z výhry v pohári.

Do Poľska som išiel už ako tridsiatnik, oslovil ma tréner Dušan Radolský.

Poliaci sú blázni do futbalu. Každý zápas vysielali v televízii, čo u nás bolo nepredstaviteľné. Do futbalu tam idú veľké peniaze, čo je vidieť na každom kroku.

Aj sa tam lepšie zarába?

Keď som tam hral ja, dostával som o dosť viac ako na Slovensku. Býval som v Katoviciach dve a pol hodiny cesty od Trenčína, takže som bol spokojný.

Do futbalu idú v Poľsku veľké peniaze. Je ich liga na vyššej úrovni ako u nás?

Futbalovo to nebol veľký rozdiel. Najlepšie mužstvá zo Slovenska by v Poľsku hrali v strede tabuľky. Tak to bolo vtedy a je to aj teraz.

Za Banskú Bystricu sme hrali s poľskými tímami viacero prípravných zápasov a vždy to bolo vyrovnané.

Ako s odstupom času hodnotíte svoju kariéru?

Pocity sú zmiešané. Hral som za reprezentáciu, získal som titul a bol som najlepší strelec ligy. Ako mladý hráč som však mal futbalu obetovať viac. A mohlo to byť ešte lepšie.

Na spadnutie boli prestupy do AS Rím či francúzskeho Nice. No ja som zaváhal. Manažéri ma presviedčali, ale ja som bol mladý.

Napriek všetkému mám hlavu hore. Ľutujem to, ale život ide ďalej. Aktuálne som tréner a robím všetko preto, aby som bol úspešný.

Trénujete mládež. Uvažujete aj nad mužským profesionálnym futbalom?

Taký je cieľ. Verím, že dostanem šancu v Trenčíne. Všetko je na ľuďoch vo vedení. Ja budem robiť všetko preto, aby som bol prínosom.

Futbal bol a vždy bude moja srdcová záležitosť. Ďakujem preto rodičom, že ma k nemu priviedli. A tiež rodine, že ma vždy podporovala.

Nikdy nezabudnem na trénerov, ktorí ma viedli. Každý mi v živote veľa dal a od každého som sa niečo naučil. Vážim si to.

Martin "Fabo" Fabuš

Útok

Narodený: 11. november 1976


Dvojnásobný majster Slovenska a najlepší strelec ligy. Za reprezentáciu odohral 25 zápasov a strelil v nich päť gólov. Odchovanec Skloobal Nemšová vyhral dvakrát Slovenský pohár a raz Superpohár.

Profesionálna kariéra: ŠK Slovan Bratislava, ODu Trenčín, Sigma Olomouc (Česko), Karlsruher SC (Nemecko), MŠK Žilina, MFK Dukla Banská Bystrica, AS Trenčín, FC ViOn Zlaté Moravce, ASK Schwadorf (Rakúsko), Ruch Chorzów (Poľsko).

Všetky prestupy nájdete TU

Ivan Mriška
Ivan Mriška sa špecializuje najmä na nižšie futbalové súťaže na Slovensku. Sám ešte aktívne hráva ako brankár. Niekoľko rokov pracoval pre regionálne noviny MY v Petitpresse ako regionálny šéfredaktor.

Súvisiace články

Nachádzate sa tu: