A ty nemáš roboty doma, že ideš behať? Maratón ma zbavil smútku, tvrdí výnimočná Slovenka (podcast Vykroč)

Veľa bežcov sníva o tom, že raz zabehnú maratón. EVA SEIDLOVÁ ich odbehla už vyše päťsto a chce pridať ďalšie. Výnimočná pani z Tlmáč, ktorá nedávno oslávila 75 rokov, vyrozprávala svoj príbeh v podcaste Vykroč.  

Legendárny americký cross-country bežec Jack Kirk bežal svoje posledné preteky keď mal 96 rokov. Jeho slávny výrok „človek starne vtedy, keď prestane behať“ sa stal mottom pre milióny ľudí, ktorí začali behanie vnímať ako samozrejmú súčasť zdravého životného štýlu. Prečo beháte vy?

Viac-menej ste to zhrnuli už vo vašej otázke. Ide mi hlavne o fyzickú odolnosť. Ale aj o tú psychickú. Aj ja mám svoje starosti a problémy a tým, že behám, tak na ne po piatich kilometroch zabudnem, po desiatich som už „hviezda“ a je to fajn.

Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnej Rimavskej Sobote, prípadne v Revúcej, odkiaľ pochádza vaša mama. Boli ste rodičmi vedená k aktívnemu pohybu?

Myslím si, že tam sú moje športové základy. Nejednalo sa o žiaden konkrétny šport, ale pochádzam z piatich detí a rodičia, aby nás nejako zabavili, sa museli poriadne snažiť. Hoci sme nemali veľa na rozdávanie, športové potreby sme doma mať museli. Lyže sme mali každý jeden z nás, korčule takisto, ako tenisky sme mali „spartakiádne“ a iné cvičky a museli sme chodiť do telocvične. Ostatné potom doplnila už ulica. Domov sme chodili iba spávať. Tam sú však moje športové základy – keď bol sneh, museli sme lyžovať, na ľade korčuľovať, na dvore nám rodičia dali postaviť bránky, kde boli kruhy a hrazda a na nich sme robili také „psie kúsky,“ že sa rodičia na to potom už ani nemohli dívať. Cvičili sme všestranne.

Behať ste začali pomerne neskoro, vo veku 35 rokov. V populárnej knihe Stvorení pre beh spoznávame mexických Indiánov, ktorí dlhé trate v horách behávajú rýchlo a s radosťou. Autor knihy zistil, že ich mantrou je: Jednoducho, ľahko, elegantne a až nakoniec rýchlo. Behu sa vraj treba učiť v tejto postupnosti. Ako to bolo vo vašom prípade?

Som bežecký samorast. Vyrastala som bez študijných materiálov a rád týkajúcich sa behu. Začala som behať tak, že som sa postavili na asfalt a išlo to bez nejakej väčšej prípravy.

Spomínaných Indiánov síce osobne nepoznám, ale vlani boli na Morave, kde sa za sedem dní beží sedem maratónov, a boli veľmi zlatí. Samozrejme, veľa som o nich čítala, ale osobne som ich predtým nestretla.

Napriek tomu, že beh je prirodzenou súčasťou ľudstva tisíce rokov, oficiálny maratón ženy dlho nebehali. Boli totiž považované za príliš krehké a všetci si mysleli, že na to nemajú. Cestu na maratóny ženám otvorila až Kathrin Switzerová, ktorá sa v roku 1967 prihlásila na Bostonský maratón, ale zatajila že je žena a z trate ju chceli po pár kilometroch stiahnuť. Ako začiatkom 80-tych rokov minulého storočia vyzeralo bežecké hnutie u nás? Nebola žena-bežkyňa považovaná za čudáčku, na ktorú sa ostatní dívali cez prsty?

Niekedy sa tak aj pozerali. Aj manžel sa niekedy hneval, keď susedia do neho rýpali, či mi už doma nestíha, že ja musím chodiť behávať a podobne. (smiech) Susedy mnohokrát sedeli na lavičke pred domom a keď som vychádzala z domu, tak na mňa pokrikovali: „A ty nemáš roboty doma, že ideš behať?“ Netreba to brať vždy tak vážne, hoci, najmä v začiatkoch, boli kvôli behaniu aj nepríjemné situácie.

O Kate som čítala knihu a keď som bola na maratóne v Bostone rok po výbuchu, na registrácii som videla veľkú skupinu ľudí ako jeden cez druhého vykrikujú. Ako správna zvedavá Slovenka som sa šla pozrieť, o čo ide. A bola tam práve ona a podpisovala svoju knihu. Takže mám dokonca od nej aj podpísanú knižku v angličtine.

Po asi dvoch mesiacoch odkedy ste prvýkrát obuli bežecké tenisky prišla výzva v podobe dlhšieho behu. Bežci z Tlmáč Vás zavolali na beh Trať mládeže, čo bolo 20 kilometrov z Hronskej Dúbravy hore kopcom do Banskej Štiavnice. Išli ste do toho, ale deň pred oficiálnym behom ste si boli ešte zabehnúť 20 km „nanečisto“ na školskom dvore, či to vôbec zvládnete. Zvládli ste?

Zvládla som, no i z toho vidíte, aká som bola neskúsená bežkyňa, že som sa pustila do takého niečoho. Samotný beh Trať mládeže kopíroval trať, ktorú stavali naši mládežníci ešte za onej dávnej éry. Bola to kopcovitá trať a vyložene to v tom čase bola politická akcia. Ale bol to mimoriadne pekný beh a neviem, či ho neobnovia.

Ako vyzerá vaša príprava pred behom dnes? Tiež si idete zabehnúť dlhý beh deň pred maratónom?

Joj, to nie. (smiech) To som nespravila už ani pred prvým maratónom, už vtedy som nabrala trochu viac rozumu a aj rád od druhých bežcov. Ale dnes behávam viac ako kedysi. Voľakedy som bola odvážna, že som behávala nejakých 180 km mesačne a rovno som šla na maratón a zabehla som ho s dobrým časom. Dnes by na to už nikto asi nepristúpil. V dnešnej dobe behávam aj 15 km denne v príprave, hoci také dobré časy ako vtedy už nedosahujem a ani už nikdy nedosiahnem.

Po absolvovaných pretekoch dostanete medailu či tričko. Tie však zrejme nenosíte každý deň. Nosíte však so sebou drobnosti, ktoré ste na sebe fyzicky alebo psychicky vytrvalým tréningom zlepšili. Aké sú to?

Ťažká otázka. Keď nám na pretekoch dávajú tričká, vždy si pýtam najväčšiu veľkosť. Každý sa čuduje prečo, no ja ich nosím manželovi, nech má z môjho behania aspoň nejakú radosť aj on. (smiech) Medaily z maratónov si vešiam doma na rúčky od metiel – už mám tri rúčky plné a idem si nainštalovať štvrtú.

Pravdupovediac, o niečo sa mi zdvihlo sebavedomie. Naučila som sa komunikovať s cudzími ľuďmi, pretože dovtedy som bývala taký „odľud“ a samotár. Hoci moje povolanie, keď som celých päťdesiat rokov robila na obchodnom úseku v strojárňach v Tlmačoch, o tom nesvedčalo, ale dovtedy som bola dosť utiahnutá.

Medzinárodný maratón mieru (MMM) v Košiciach, ktorý sa tomto roku pobeží po stýkrát, je najstarší maratón v Európe. Prvý raz sa bežal v roku 1924 za účasti 8 pretekárov. Šesťdesiat rokov od jeho prvého ročníka ste sa na ňom v roku 1984 predstavili aj vy. Bol úplne prvým vo vašej úctyhodnej zbierke maratónov. Ako si naň spomínate? 

Bol hrozne upršaný. Behávala sa vtedy ešte klasická trať z Košíc do Sene a späť a bol tam vždy taký obdivuhodný vietor – keď ste bežali do Sene, fučalo proti vám a naspäť takisto. Na občerstvovacích staniciach neboli také výživové výdobytky ako dnes, bol tam akurát čaj a kockový cukor. Počas maratónu pršalo, bola zima a fúkal studený vietor. Napokon som však dobehla v celkom slušnom čase – 3 hodiny 25 minút. Bol to zážitok, aj keď som z toho bola trochu otrasená a hovorila som si, že tak toto je maratón.

Paradoxné je, že po maturite som nastúpila v Košiciach do zamestnania do železiarní. Robila som tam takmer šesť rokov, ale ani raz som nebola na maratóne ako diváčka. Dodnes sa za to hanbím. Žila som tam, a napriek tomu som sa tam pozrieť nikdy nebola. Ani sama neviem prečo.

Čím sú pre vás košický maratón a samotné Košice dnes?

Maratón v Košiciach mám, ak sa nemýlim, zabehnutý už 29-krát a už som bola prijatá aj do Diamantového klubu a mám doživotné právo zadarmo štartovať, pokiaľ sa zmestím do časového limitu. Košice sú pre mňa blízke nielen ako maratón a to, že tam bolo moje prvé zamestnanie, ale prežila som tam aj svoje roky mladosti, zoznámila sa s manželom, s ktorým sme potom odišli do Tlmáč. V Košiciach som zažila svoje najkrajšie roky.

Najrýchlejšie ste bežali maratón v Považskej Bystrici v roku 1988, čas 3 hodiny a 3 minúty sa vám už nikdy prekonať nepodarilo. Mali ste ambíciu zabehnúť niekedy maratón pod magickú hranicu 3 hodín?

Nie a sama sa tomu čudujem. Nikdy som nešpekulovala a nerozmýšľala nad maratónom pod tri hodiny. Respektíve neskôr, keď sa už nedalo, tak som po tom túžila, ale kým som dobre behávala, tak mi to nikdy ani nenapadlo. Bola som rada, keď sa mi podarilo vyhrať, aká som dobrá, ale čas ma až tak nezaujímal. Potom, už keď bolo neskoro, ma zaujímal už aj čas.

Zaujímavé je, že som v Považskej Bystrici bola jediný raz v mojom živote a veľa si z neho nepamätám. Viem si spomenúť na dobeh a nejaké krátke okamihy, ale nič viac mi neutkvelo v pamäti. Ani neviem, čo som dostala za víťazstvo.

Máte osobnú skúsenosť s každým mestským maratónom z tzv. Veľkej šestky (Berlín, Boston, Chicago, New York, Londýn, Tokio). Maratón v Bostone je najstarší na svete. Najrýchlejší je ten v Berlíne, kde sa zabehlo aj posledných osem mužských svetových rekordov. Najväčším je maratón v New Yorku, kde beží viac ako 50 tisíc bežcov. Ktorý z týchto maratónov vo vás zanechal najväčšiu spomienkovú stopu a prečo?

Prvý v New Yorku. Bol to môj prvý maratón vo veľkom svete, dovtedy som absolvovala maratóny s pár stovkami účastníkov a odrazu ich tam bolo viac než 45-tisíc. Už keď sme prileteli do New Yorku, bol to pre mňa veľký šok. Všetko som si predtým teoreticky naštudovala, keďže prvýkrát som šla sama do veľkého sveta. Naviac sa ku mne pridali nejakí dvaja dôchodcovia, či ich nezoberiem.

Čítala som, že keď vyjdeme von z letiska, aby sme sa vystríhali čiernych taxíkov a šli iba žltými. No, čo čert nechcel, len čo sme vyšli s kuframi pred letiskovú halu, zastavil pri nás čierny taxík s čiernymi vodičmi, zobrali nám kufre z rúk a nemali sme inú možnosť ako ísť s nimi. Boli sme tam ako „vyhúkaní vidiečania.“ (smiech)

Bolo to veľmi zaujímavé, zažili sme tam všeličo. Nevedela som si ani len predstaviť, ako pôjdeme na štart maratónu – najskôr sme šli metrom, potom loďou, potom autobusmi a až potom sme prišli na veľké zhromaždisko pred štartom. Bola to „sranda,“ ale zvládli sme to.

Samotná trať aj divácka kulisa boli dobré, je to niečo podobné ako v Košiciach, v uliciach boli tisíce až desaťtisíce divákov, všetko mali perfektne zorganizované. V tom čase sme mali čipy zašnurované na teniskách a nie ako dnes na číslach, ale už aj tie čipy na teniskách bola pre mňa novinka. Keď sme dobehli do Central Parku, nevládala som sa ani zohnúť, aby som si ho vyšnurovala a vrátila. A oni tam mali personál aj na toto – na stolček sme si vyložili nohy a oni nás rozšnurovali a čipy zobrali.

Ste členkou slovenského Spolku zberateľov maratónov. Čo sú v tejto komunite obľúbené tzv. hamburgy a prečo sa organizujú?

Hamburgy sú hnutie, ktoré vzniklo svojho času v nemeckom Hamburgu. Začali tam fungovať zberači maratónov a keďže v tom čase maratónov veľa nebolo, vymysleli si, že spravia za prísnych pravidiel maratón oni. Museli sa na ňom zúčastniť minimálne traja pretekári, je to bez štartovného, každý si prinesie vlastné občerstvenie a kontrolujú sa navzájom. Bežať sa musí na úradne zmeranej trati, nesmie sa behať hocikde. Do Nemecka chodievali aj Česi a potom aj Slováci ako Šaňo Simon a Miro Kriško, ktorí boli potom zakladatelia hamburgov u nás.

Prvé hamburgy u nás boli v Žiline, kde bývalo aj štyridsať účastníkov, ľudia chceli behať maratón. Do Spolku zberačov maratónov najskôr prijímali tých, čo mali minimálne 50 odbehnutých maratónov. Ale keďže nás na štarte bolo tým pádom veľa, potom to upravili na minimálne 100 odbehnutých maratónov a počet účastníkov sa znížil.

Je niekde uverejnený aj zoznam, kedy sa takéto behy konajú?

Áno, máme aj špeciálnu maratónsku stránku www.42195.sk a pravidlá hovoria, že minimálne tri dni pred konaním musí byť na stránke zavesený oznam o konaní, kontakty a podmienky, ale tie sa v podstate ani nemenia. Aktuálne máme na Slovensku asi štyri alebo päť miest, kde sa môžu hamburgy behávať.

Vo svete sa každý rok organizujú tisícky maratónov, beháva sa najmä na asfalte, ale aj po africkej savane v blízkosti levov a slonov, na snehu v Antarktíde, na Veľkom čínskom múre cez 5 200 schodov a napríklad Maratón du Medoc vo francúzskej oblasti Bordeaux sa beží cez miestne vinárstva a zámky. Na občerstvovačkách tu ponúkajú fajnové syry, kačaciu pečeň či dokonca ustrice. K tomu kvalitné červené vínko a hrdinom je každý, kto trafí do cieľa. Aké bláznivé, či kuriózne behy ste absolvovali vy?

Tohto roku som mala namierené práve na spomínaný francúzsky maratón. (smiech) Môj manžel je totižto vinár, tak som ho nahovorila, že tam pôjdeme, ale prišli do toho iné akcie a boli sme to nútení preložiť o rok.

Bežala som asi trikrát maratón na streche obrátenej pyramídy budovy Slovenského rozhlasu, ktorý sa má tohto roku obnoviť a rada naň opäť prídem. V Nemecku v Sonderhausene sme behali v soľnej bani v prilbách a čelovkách. Dokonca aj vyhodnotenie sa odohrávalo v bani pod zemou a hoci to bolo v soľnej bani, na 35. kilometri podávali červené víno.

V Česku som bežala napríklad v podzemných garážach nákupného strediska. A napríklad v Prievidzi sme v zime v školskej budove bežali štrnásti pozvaní bežci 90-metrový „okruh,“ čo bol vlastne štvorec po chodbách školy. A tam som bola dokonca najmladšia, čo už je čo povedať. (smiech)

Ktorý domáci a ktorý zahraničný maratón by ste bežeckým nadšencom odporučili absolvovať?

Mojou srdcovkou je Rajecký maratón. Je to veľmi zaujímavý a krásny maratón do Čičmian a naspäť. Je veľmi náročný tým, že je v lete a je tam veľká horúčava. A okrem neho samozrejme košický.

Zo zahraničných maratónov sa mi veľmi páčilo v Barcelone, kde som bola dvakrát. Asi päť alebo šesťkrát som bola aj na maratóne v Berlíne, kam sa dá dostať na základe lotérie, tak vždy skúšam šťastie. Zaujímavé je, že nikde inde nič nevyhrám, ale keď si dám lotériu do Berlína, tam ma vyberú.

Určite chceme ísť spolu s ďalšími bežcami z Tlmáč na ten maratón do Francúzska, ale tento rok vybrali Kanárske ostrovy, tak som sa podriadila väčšine. Sú to však takmer všetko vinári, takže sú „zapálení“ aj pre behy v prostrediach viníc.

Obehli ste viac než 500 maratónov. Ako riešite finančné a organizačné zabezpečenie vašich behov?

Ťažšie je najmä finančné zabezpečenie. Jedná sa najmä o vlastné prostriedky a 2% od zarábajúcich detí (smiech). Napríklad maratón v New Yorku mi celý zaplatil k 60. narodeninám syn. Okrem toho sem-tam prispejú aj kolegovia z ulice.

Organizačne si to riešim viac-menej sama, či už sa jedná o letenky alebo ubytovanie. Snažím sa to riešiť dlhšie dopredu, aby to bolo lacnejšie a aby som sa zmestila do rozpočtu.

O behu sa hovorí, že je to kontrolovaný pád. „Keď totiž človek beží, musí dávať nohu pod seba, nie pred seba. Týmto pohybom poháňa telo vpred, ale nepreťažuje ho,“ vysvetľuje Miloš Škorpil, tréner a veľký propagátor behania. Podľa Škorpila však 90% ľudí správne nebehá a namiesto plynulého behu predvádzajú súhrn rôznych skokov. Beháte správne? Je správny pohybový vzorec podľa vás dôležitý?