Slovensko má za sebou úspešné majstrovstvá sveta do 20 rokov v atletike v americkom Eugene.
Celkovo päť slovenských športovcov sa dostalo do finále, pričom druhým najlepším výsledkom bolo šieste miesto v šprinte na 100 metrov, ktorý vybojoval RICHARD MACHATA.
Práve národný šampión v tejto disciplíne bol hosťom Sportnet podcastu, v ktorom hovoril o svojich pocitoch, vzťahoch s Jánom Volkom a plánoch do budúcna.
Keby vám niekto pred rokom povedal, že sa vám niečo takéto podarí a zároveň sa stanete národným šampiónom spoločne s Jánom Volkom, čo by ste mu vtedy povedali?
Neviem, asi by som sa začal smiať. Za dva roky je to celkom veľký posun. Naozaj by mi nenapadlo, že budem tam, kde som dnes.
Už ste si stihli uvedomiť, kam ste sa za posledné obdobie posunuli?
Už to na mňa trošku dolieha. Aj z celej tej výpravy som skončil v poradí druhý najlepší, čo sa týka umiestnenia. Sám som prekvapený, čo sa mi naozaj podarilo.
Kedy ste si prvýkrát povedali, že už patríte k slovenskej šprintérskej špičke?
Asi už minulý rok, keď sa mi podarilo zabehnúť juniorský národný rekord na 100 metrov. Aktuálne ho už síce nedržím, ale už vtedy to bol skvelý pocit byť v niečom najlepší.
VIDEO: Sportnet podcast s Richardom Machatom
Na pretekoch P-T-S v Banskej Bystrici ste prekonali aj Jána Volka, ktorý je vaším sparing partnerom. Aké boli reakcie? Prebehli medzi vami pred pretekmi nejaké podpichovačky, alebo ako vyzerá váš vzťah?
Nemyslím si, že tam boli nejaké podpichovačky. Navzájom sa rešpektujeme, spolu trénujeme a fandíme si. Sme úplne v pohode.
Na majstrovstvách sveta do 20 rokov ste zaznamenali výnimočný úspech a stali ste sa druhým najrýchlejším Európanom. Stihli ste si už naplno uvedomiť tento úspech?
Áno, už to postupne spracovávam. Iní reportéri sa ma pýtali, aký mám pocit z toho, že som druhý a či to chcem budúci rok na majstrovstvách Európy potvrdiť. Vtedy mi došlo, že som sa už zaradil medzi špičku.
Môže to byť pre vás určitý tlak smerom k majstrovstvám Európy?
Budem sa snažiť, aby nebol, ale začínam nad tým už viac uvažovať.
Väčšinu sezóny ste sa trápili so zraneniami. Je pre vás tento výsledok o to cennejší?
Určite áno.
O aké zranenie išlo?
Pri takomto vrcholovom športe, kde trénujeme šesťkrát do týždňa, je záťaž na telo veľká a je to na ňom vidieť. Našťastie mám okolo seba dobrý tím trénerov a fyzioterapeutov. Podarilo sa mi so všetkými tými malými zraneniami dobojovať a skončiť šiesty na svete ako druhý najlepší Európan. Som za to veľmi vďačný.
S akým cieľom ste do Ameriky cestovali?
Mojím cieľom bolo dostať sa z rozbehov.
Takže finále bolo pre vás veľkým prekvapením?
Určite áno.
Aké boli prvé reakcie vášho okolia, rodiny a trénerov?
Všetci sa veľmi tešili. Najprv som išiel za trénermi a potom som volal rodičom a starým rodičom. Všetci boli na Slovensku hore, aj keď bolo skoro ráno.
Ako vyzerala vaša partia atlétov v Amerike? Poznali ste sa s ostatnými, alebo boli pre vás noví?
Z pretekov som poznal asi všetkých, ale nikdy predtým som sa s nimi nerozprával. Teraz som mal možnosť zoznámiť sa viac.
V tíme ste mali aj Annu Štvrček, ktorá sa stala virálnou vďaka svojmu rozhovoru. Ako na vás pôsobila? Laura Frličková spomínala, že zo začiatku pôsobila ako outsider, ale ukázalo sa, že je to milé dievča.
Bola veľmi milá. Síce som sa s ňou nerozprával veľa, ale vždy, keď sme mali možnosť hovoriť, tak sa usmievala.
Rozprávali ste sa po slovensky?
Áno. Pýtal som sa jej, či jej nevyhovuje skôr angličtina, ale povedala, že chce radšej hovoriť po slovensky.
Čo sa vám v Amerike najviac páčilo a čo vás, naopak, sklamalo?
Keďže som tam išiel podať výkon, nemal som veľa času na objavovanie a veľa som toho nevidel. Zaujali ma však ich veľké autá. Najviac som sa bál stravy na ubytovaní, ale tá bola naozaj super. Hoci sa ku koncu už opakovala, na univerzitnom kampuse varili veľmi dobre, napriek predsudkom o nezdravom jedle v Amerike.
Spomínali ste, že ste po pretekoch volali aj s Jánom Volkom. Čo vám povedal na váš výkon?
Johnny mi volal, keď sa práve zobudil. Gratuloval mi, ale rozprávali sme sa už aj po semifinále. Vtedy mi radil, pretože v semifinále som v závere poriadne necieľoval. Poradil mi, čo mám vo finále zlepšiť, a bol veľmi šťastný.
Sledovali ste jeho výkon na majstrovstvách Európy?
Áno, videl som to. Dosiahol ďalšie semifinále, čo si myslím, že je super.
Videli ste aj finále stovky? Čo naň hovoríte?
Pozeral som to. Myslel som si, že vyhrá Marcell Jacobs, ale asi sa mu niečo stalo, keďže skončil siedmy. Z tých atlétov poznám skôr Azua, s ktorým som sa stretol na sústredení. Podmienky v Birminghame boli náročné, dosť tam fúkalo.
V Birminghame zaviedli nové pravidlá postupu do semifinále – už sa nepostupuje podľa umiestnenia, ale podľa času. Ako to vnímate ako šprintér?
Podľa mňa to nie je úplne fér. Je to viac o šťastí na vietor. Aj na mojich majstrovstvách sveta boli pravidlá iné. Ja som mal šťastie, že brali prvých troch, čo ma dostalo do finále. Inokedy sa berie podľa času, čo niekedy môže pomôcť a inokedy uškodiť.
Vaša trénerka Naďa Bendová tento systém kritizovala, hoci Volkovi paradoxne pomohol. Myslíte si, že je to budúcnosť šprintu, alebo sa pravidlá opäť zmenia?
Neviem, až tak sa do toho nevyznám, ale myslím si, že to možno zmenia, lebo to nie je celkom spravodlivé.
Ján Volko v rozhovore povedal, že by si prial, aby ste prekonali jeho rekordy. Máte podľa vás na to, aby ste zabehli pod 10,13 s, čo je slovenský rekord?
To neviem, ale uvedomujem si, že čím sú tie časy nižšie, tým je to ťažšie a vyžaduje to viac úsilia. Budem sa snažiť, rozhodujú tam detaily.
Je pre vás reálna hranica zabehnúť šprint pod 10 sekúnd?
Dúfajme, že áno.
Čo považujete momentálne za svoju najväčšiu rezervu?
Určite štart. Reakciu, ale aj celkový prechod z blokov do plnej rýchlosti. Trošku mi to trvá, tam vidím najväčší priestor na zlepšenie.
Pracujete na tom na tréningoch viac?
Určite áno. Tým, že trénujeme skupinovo, nie je to zamerané výhradne na mňa, ale máme tréningy zamerané na štarty. Snažím sa na tom pracovať, ale stále to nejde posunúť tak, ako by som si predstavoval. Je to lepšie, ale mohlo by to byť ešte o dosť kvalitnejšie.
Máte obľúbenú dráhu?
Aktuálne asi deviatku, lebo sa mi v nej teraz darilo. Vyhovuje mi čokoľvek na pravej strane, od päťky po deviatku.
Aký je v tom rozdiel pre šprintéra?
Je to individuálne. Mne pravá strana vyhovuje preto, že lepšie vidím ostatných. Hoci by sa bežec nemal pozerať po súperoch, trénerka mi povedala, že potrebujem „korisť“, ktorú by som naháňal. Z pravej strany sa mi na nich lepšie pozerá.
Ke pre vás lepšie alebo horšie, ak má súper uliaty štart a dráha vedľa vás ostane voľná? Viky Forster sa vyjadrila, že jej to v šprinte nevyhovovalo.
Nemám s tým problém, hoci mi je toho človeka ľúto. Samému sa mi to stalo na majstrovstvách Slovenska. Skôr ma to vyvedie z miery v tom, že sa celý proces štartu musí opakovať. Ak je však ten človek favoritom, je to pre mňa o jedno miesto vpred lepšie.
Na majstrovstvách Slovenska ste s Jánom Volkom zabehli identický čas a delili ste sa o titul. Ako ste to vnímali?
Deliť sa o prvé miesto je super. Nikto nebol sklamaný, obaja sme sa tešili a užili sme si to.
Riešilo by sa to na veľkých podujatiach nejakou dodatočnou cieľovou foto?
Neviem, ako to funguje vo svetovej atletike, ale na tej fotke sme boli na stotinku presne rovnako.
Je to pre vás záväzok, že do ďalšej sezóny vstúpite ako majster Slovenska?
Určite mi to dodá sebavedomie. Bol som majstrom v nižších kategóriách, ale nikdy som si o sebe nemyslel nič viac. Vždy idem do pretekov s pokorou.
Máte nejaké predštartové rituály alebo obľúbenú hudbu?
Potrebujem si „vypnúť hlavu“. Pri rozcvičke a kluse stále počúvam hudbu, to je môj rituál.
Ako dokážete skĺbiť športovú kariéru so štúdiom a voľným časom?
Mám šťastie, že mi v škole povolili individuálny študijný plán. Môžem chodiť na tréningy aj počas vyučovania. Škola mi vyšla v ústrety, čo mi veľmi pomáha, keďže tréningy a cestovanie na preteky sú náročné.
