Prezident, tréner aj hráč. Jozef Urblík hral aj proti Sampdorii

Ste prezidentom klubu a zároveň trénerom v Šahách a keď treba, sám nastúpite. Ako to všetko zvládate?

Po skončení mojej prvoligovej kariéry som prevzal klub v Šahách, vtedy som bol ešte mladší. Medzitým som aj trénoval, aj hrával. Osud to stále nejako tak zariadi, že musím nastúpiť, aby som pomohol mladým a môjmu rodnému mestu.

Mnohí by neverili, ale je to veľmi nevďačná robota. Oľutoval som, že som do toho išiel. Myslel som si, že budem mať viac pomoci. Snažím sa plávať s prúdom a pomôcť klubu, kým vládzem. Bez srdca by sa to nedalo robiť.

Spoluhráči, tréneri i ostatní ľudia okolo klubu tiež pracujú zo srdca, nečakajú finančné ohodnotenie. Jedine takto vieme pracovať s mládežou. Máme prípravku, treťoligové žiacke tímy, dorast hrá v piatej lige, muži v štvrtej. S podporou mesta sa to snažíme udržať. Je to ťažké, som často znechutený.

Čo vám prekáža?

U mužov už každý hráč chce nejaké peniaze. Nepáči sa mi, keď si hráč už dopredu pýta prémie bez toho, aby ukázal nejaký výkon. Ak by to bolo opačne, človek by to akceptoval. Keď príde hráč, ktorý je ťahúňom mužstva, vie dirigovať ostatných a utužuje kolektív, tak by sme si povedali, jasné, zaslúži si tie peniaze. Nájdu sa aj takí futbalisti, ale sú skôr výnimkou.

Čo je najnáročnejšie: byť hráčom, trénerom, či prezidentom klubu?

Ťažko to určiť. Prezident sa stará o chod klubu už od pondelka: zápasy sú zväčša v sobotu, ale už v pondelok treba začať vybavovať autobusy. V utorok, štvrtok a piatok sú tréningy áčka, aj na to sa musím pripraviť. Fyzicky je určite najnáročnejšia rola hráča, ale psychicky najviac vyčerpávajú úlohy prezidenta či trénera.

Hrali ste aj v najvyššej súťaži za Bardejov, Košice, Rimavskú Sobotu i Prievidzu. Skúsenosti vám určite pomáhajú v tom, že na čo už nemáte fyzicky, to vyriešite na ihrisku hlavou.

Skúsenosti znamenajú veľa, asi preto ma ešte stále baví hrať, hoci som v januári dovŕšil päťdesiatku. Aj keď sa nabehám už menej, ale dobrým výberom miesta to viem kompenzovať.

V prvej lige ste boli obávaným kanonierom. Stále hrávate v útoku, alebo ste sa trošku stiahli, ako väčšina hráčov vo vašom veku?

Povedal by som, že som univerzál. Teraz som musel po dvoch rokoch znova nastúpiť v Hurbanove, vyšlo to tak, že som musel hrať obrancu. Ale v prípade

núdze by som hral aj v útoku. Keď treba mužstvu pomôcť, tak som ochotný hrať na akomkoľvek poste.

Ktorý je váš najpamätnejší zápas z vrcholového futbalu?

Mám veľa krásnych spomienok. Užíval som si obdobie v Bardejove, tam som začínal a mal som veľmi dobrú formu. V Rimavskej Sobote sme mali zase fantastický kolektív. Finančne bol top klubom samozrejme FC Košice. V Prievidzi sme mali tiež dobrú partiu, neboli peniaze, ale bojovali sme jeden za druhého. Cítil som sa dobre v každom klube, nemal som žiadny problém. Získal som mnohých kamarátov. V Rimavskej Sobote sme si však zahrali aj pohár Intertoto, to mi utkvelo v pamäti.

Bardejov a Košice hrajú druhú ligu, Rimavská Sobota tretiu, Prievidza štvrtú, hoci voľakedy boli v najvyššej súťaži. Prvá liga mala v tom čase 16 účastníkov. Čo hovoríte na súčasný model?

Mnoho klubov už nemôže zabezpečiť také podmienky, ktoré sú potrebné na účinkovanie v prvej lige. Väčšina súčasných 12 prvoligových klubov pracuje v skromných podmienkach. Dvanásť tímov je tak akurát, možno by stačilo aj desať. Môj syn hráva v Maďarsku za Puskás Akadémiu, vidím, aké sú rozdiely v podmienkach tam a na Slovensku. To sa nedá ani porovnať.

Spomínali ste pohár Intertoto s Rimavskou Sobotou: mužstvo z Gemera v prvom kole vyradilo severoírsky Omagh Town a v druhom sa stretlo so Sampdoriou. Po prehre 0:2 na ihrisku súpera ste doma nad slávnym súperom vyhrali 1:0. Aké máte zážitky z tých zápasov?

Niekedy si pospomíname na tie časy s bývalými spoluhráčmi. Nikdy nezabudnem, keď sme odcestovali do Janova, vyšli sme na trávnik na predzápasový tréning. Nebohý tréner František Vaš, známy ako Feri bácsi razantnými krokmi obišiel celé ihrisko a obrátil sa k nám: „Chlapci, netreba sa ničoho báť, toto ihrisko je presne také veľké, ako naše v Rimavskej Sobote!” Všetci sme sa začali smiať. Mali sme ho radi, bol trošku taký čudák, na štadión prichádzal vždy v lesníckom obleku na pretekárskom bicykli. Tie spomienky so mnou ostanú do konca života.

Váš syn sa tiež stal futbalistom. Ako ste to prijali?

Už odmalička mal rád loptu a ja som robil všetko pre to, aby som mu pomohol napredovať. Viezol som ho do Levíc i do Nitry, chodili sme na všetky jeho zápasy, keď hrával v Česku v Jihlave, teraz chodíme aj do Felcsútu. Sme futbalová rodina. Život môjho brata i synovca sa točí tiež okolo futbalu, aj manželka má rada futbal.

Kam sa môže podľa vás dostať Urblík junior?

Verím, že vydrží čo najdlhšie v najvyššej maďarskej súťaži, v Puskás Akadémii sú ideálne podmienky. Samozrejme, vo futbale sa dá vždy

napredovať, takže dúfam, že sa mu podarí nejaký prestup do zahraničia a zabezpečí si budúcnosť.

Čo vravíte na úroveň maďarskej ligy v porovnaní s Fortuna ligou?

Nie je to preto, že tam hrá môj syn, ale myslím si, že zápasy NB1 sú oveľa zaujímavejšie pre diváka ako stretnutia slovenskej ligy. V slovenskej lige momentálne vyniká len Dunajská Streda, na ostatné mužstvá sa nedá pozerať. Maďarský futbal je technickejší a niektoré zápasy sa odohrajú naozaj vo vysokom tempe.