Pozostával z privítacieho prejavu, boli zahrané hymny oboch štátov a to československá a mexická. Po tomto akte dostali hráči oboch mužstiev veľké vlajky vlastného štátu. S týmito vlajkami sme ľahkým poklusom obehli pred tribúnami spolu s mexickými hráčmi čestné kolečko, diváci búrlivo tlieskali. Bolo po ceremoniáli, mohol sa začať samotný zápas avšak my v našich pomerne dosť hrubých dresoch sme boli za obrovskej páľavy mokrí od potu akoby nás obliali vodou. Tí, ktorí sme od začiatku mali nastúpiť sme teraz závideli náhradníkom, ktorí si ľahli pred lavičku pre trénerov a hoveli si pod "širákmi". Po výmene klubových vlajok a vylosovaní strán mohli rozhodcovia v exkluzívnom oblečení ( musím konštatovať, že pískali skutočne výborne) dať povel k započatiu zápasu, keď hodiny práve odbíjali pravé poludnie.
Zápas začal mexickým náporom, ubehlo pár minút, keď som sa nenápadne presunul z pravého krídla na ľavé, aby sme na ľavej strane previedli naše prečíslenie. Prebiehala práve 6 minúta, keď po niekoľkých, na milimeter presných prihrávkach, sme obranu s úplnou ľahkosťou pred ich trestným územím vyšachovali, v ktorom sa zrazu sám s loptou pred brankárom Atlante objavil Ďuso Schubert, ktorému nič nebránilo, aby sa opýtal brankára kde to chce mať a pohodlne, za absolútneho ticha divákov strelil náš prvý gól. Pogratulovali sme mu a ja som to využil, aby som bol zase na svojom poste na pravej strane útoku. Samotný zápas prebiehal v našej réžii, keď prišla jedna nešťastná náhoda v strede ihriska asi v 30. minúte. Nechceli sme veriť vlastným očiam, ako Jožko Karel sám v strede poľa preberal štopingom loptu, ktorú aj spracoval, po čom sa zvalil na trávnik a ostal bezvládne ležať. Zhŕkli sme sa okolo neho (predstavte si, my sme v našej výprave neviem už z akého dôvodu nemali ani lekára ani maséra a počas celého zájazdu sme boli odkázaní na pomoc domácich) a videli sme ako mu začína puchnúť koleno, musel byť vynesený z hracej plochy. V hre po tomto zranení už pokračovať nemohol a na jeho miesto nastúpil rodák z Mukačeva Michal Uram. Mal prezývku Ďaďa Míša (ktorú mu pridelil náš "Jim" Šťastný). To sme vtedy ešte nevedeli, že Karelovo zranené koleno mu už na našom zájazde nedovolí ani v jednom zápase nastúpiť, čo bola pre nás nenahraditeľná a obrovská strata. Prišli sme o jedného z najlepších hráčov mužstva, ktorý bol skutočne dirigentom. No a je to tu - pomyslel som si pri jeho vynášaní z hracej plochy, cítiac v duši strach. V kabíne cez polčas prežili sme len to, že on nás sám povzbudil a s úsmevom dodal: nebojte sa, ja to z lavičky zadirigujem. Odkríval k lavičke, kde zaujal miesto vedľa trénera Daučíka a stal sa tak jeho pravou rukou. V druhom polčase sme iniciatívu prebrali úplne do svojich rúk, k čomu nám veľmi pomohol mexickými novinármi podceňovaný - aspoň podľa tréningu "Dodo" Rajman, ktorý domácim vychytal doslova "oči", čím sa po zápase stal uznávaným a najobľúbenejším hráčom našej výpravy. Počas druhého polčasu sme kopali 6 rohových kopov, všetky v mojom prevedení, premiestňoval som sa ako na bežiacom páse. Prišla 25. minúta, keď zase po presune na ľavú stranu sa nám podaril perfektný prihrávkový útok podobný tomu z prvého polčasu. Pred šestnástkou sa objavil "Ďaďa" Uram a bombou strelil svoj prvý gól v drese ŠK Bratislava. Jeho nechytateľná bomba znamenala vedenie 2:0 a to sme vedeli, že už tento zápas môžeme iba vyhrať. Pred záverom zápasu ešte nastúpili striedajúci hráči, keď Pažický vymenil Malatinského, odstúpil Balaži, ktorého post zaujal Pokorný a Vičan zasa jeho miesto v strede obrany. Aj ja som ku koncu zápasu mal toho plné zuby, avšak mojej prosbe o výmenu nebolo vyhovené, takže som to musel ťahať až do konca. Pravdu však mal môj "pobočník", keď obecenstvo pred koncom zápasu až do nášho odchodu do kabíny skandovalo "Bratislava rá, rá, rá". Z hracej plochy nás vyprevadilo potleskom a bola to z ich strany odmena za náš vynikajúci výkon. Prelomili sme mýtus a vyhrali prvý zápas série, čo už niečo naznačovalo pre nasledujúce stretnutie.
