Vznášal sa ako motýľ, pichal ako včela. Ikonický Muhammad Ali by mal 80

BRATISLAVA. Vo všetkom, čo robil, bol neopakovateľný, jedinečný, inšpiratívny, ale aj kontroverzný. Skvelý športovec a herec zároveň.

Súperov vyviedol svojím správaním z miery ešte pred zápasom, v ringu sa následne vznášal ako motýľ a bodal ako včela. Muhammad Ali, boxer, aktivista, filantrop, športová osobnosť 20. storočia, by sa 17. januára dožil 80 rokov.

Ali sa stal od 60-tych rokoch 20. storočia nielen najznámejším Afroameričanom, ale mužom, ktorého chcel každý spoznať, podať si s ním ruku, mať s ním fotku, príhodu.

Keď v roku 1996 zapaľoval v Atlante olympijský oheň, milióny divákov po celom svete plakali od dojatia. Už v tom čase totiž nevideli skalopoveného rebela, ale vážnou chorobou poznačeného, roztraseného muža.

Na svet prišiel ako Cassius Clay. Meno si neskôr zmenil na Muhammad Ali. Pre mnohých bol a navždy zostane 'Najväčší'.

K športu ho dostal zlodej

Keď sa 17. januára 1942 narodil do rodiny umelca a ženy v domácnosti syn, dostal meno po otcovi - Cassius Marcellus Clay. Bol bystré dieťa, no trpel dislexiou, pre ktorú mal problémy v školách.

Ako to už v polovici minulého storočia bývalo, často sa stretával s prejavmi rasovej neznášanlivosti a opovrhovania pre jeho farbu pleti.

Keď mal dvanásť rokov, rodičia mu kúpili nový bicykel. V tamojšom kultúrnom stredisku rozdávali deťom zadarmo popcorn a koláčiky. Malý chlapec si chcel tiež zamaškrtiť. Keď už bol čas na návrat domov zistil, že bicykel mu niekto ukradol.

Smutného a roztraseného chlapca vypočúval policajný dôstojník Joe Martin, ktorý sa venoval aj trénovaniu boxu. Ali mu povedal, že ak niekedy zlodeja nájde, utlčie ho vlastnými rukami.

Svoj bicykel už nikdy nevidel, no začal pravidelne navštevovať telocvičňu a chodiť na hodiny boxu.

„Povedal mi, že raz bude majstrom sveta v ťažkej váhe. Vtedy som to považoval len za výplod jeho fantázie a doberal som si ho, že to sa predsa nikdy stať nemôže. Dnes s hrdosťou konštatujem, že som sa veľmi mýlil,“ priznal jeho kamarát z detstva Lawrence Montgomery.

Úspechy mladého boxera prišli rýchlo. Šesťkrát ovládol Zlatú rukavicu v Kentucky, dvakrát vyhral národný šampionát.

V roku 1960 sa dostal do americkej nominácie pre olympijské hry v Ríme. Na cestu do lietadla si pribalil padák, lebo sa bál lietania. O pár dní neskôr si z 'Večného mesta' odniesol zlatú medailu v kategórii do 81 kg. Vo finále vyhral 5:0 na body nad Poliakom Zbigniewom Pietrzykowským.

Zlato zahodil do rieky

Návrat z olympiády a radosť z cenného kovu však 18-ročného mladíka veľmi rýchlo prešla. V rodnom Louisville sa vybral do reštaurácie, no čašník ho odmietol obslúžiť s dodatkom, že služby ponúkajú iba bielym.

Následne sa Clay pobil s gangom bielych agresorov. Tento moment ho tak nahneval, že na znak protestu voči rasovej neznášanlivosti zahodil zlatú olympijskú medailu do rieky Ohio.

V ten istý rok sa rozhodol ukončiť amatérsku kariéru (s bilanciou 100 výhier a 5 prehier) a prešiel k profesionálom. V októbri 1960 vyhral prvý zápas v profi ringu, keď zdolal náčelníka polície z mesta Fayetteville Tunney Hunsakera.

Čoraz známejší boxer sa dostával do povedomia širokej verejnosti nielen vďaka úspechom v ringu, ale aj svojím nebojácnym výrokom.

„Som taký rýchly, že keď som minulú noc vo svojej spálni zhasol svetlo, bol som v posteli skôr, než bola v izbe tma.“

„Premohol som krokodíla, premohol som veľrybu, medveďovi som vyprášil kožuch a levovi dal cez hubu. Som zlý! Včera som spútal blesk a zatkol hrom, zabil skalu a zranil kameň. Som taký strašný, že aj liekom sa zo mňa robí zle!“ kričal do sveta.

Nad Clayom žasla odborná verejnosť pre jeho netradičný štýl. Namiesto toho, aby si chránil oboma rukami hlavu a tvár, využíval hlavne svoje nohy na rýchly pohyb v ringu a ruky držal väčšinou dole.

Vo februári 1964 vyzval na zápas o titul majstra sveta Sonnyho Listona. Nenávideného obra, ktorého údery mali silu granátu.

„Si iba veľký škaredý medveď! Nielenže tak vyzeráš, ale aj tak smrdíš! Nebudeš mať šancu ma zasiahnuť, lebo v ringu ma ani neuvidíš,“ vyhlasoval.

Clay po ringu lietal, bol jasne lepší. Po štvrtom kole sa však začal sťažovať na veľké bolesti očí, keď takmer nič nevidel. „Daj mi dole rukavice, ja končím,“ kričal na trénera Angela Dundeeho.