Schudol dvadsať kíl, pred päťdesiatkou si splnil sen. V Slovnaft Cupe

Slovnaft Cup prináša mnoho príbehov. Štartom v ňom si obranca TJ Slovan Dudince MILAN LALÍK (48) splnil dlhoročný sen.

Dudince v minulej sezóne postúpili do piatej ligy a dostali tak možnosť zahrať si pohárovú súťaž. Proti favorizovanej Banskej Štiavnici s bývalými ligistami v zostave prehrali najtesnejším rozdielom 0:1.

Futbal hráte od roku 1981, no Slovnaft Cup ste hrali po prvý raz v živote. Aký to bol pocit?

Fantastický, vo veku 48 rokov sa mi splnil sen. Celý život som sníval o tom zahrať si pohár a teraz to prišlo. Ďakujem ani neviem komu za to, že mi stále zdravie slúži a môžem byť vzorom pre mladú generáciu. Držať s ňou krok.

Bol to pre mňa neskutočný zážitok a ďakujem chalanom, spoluhráčom za bojovný výkon. Favorita sme trápili do konca zápasu.

V zostave súpera sa objavili bývalí ligisti ako Ľubomír Urgela, Ján Nosko či bývalý slovenský reprezentant Lukáš Tesák. Bolo pre vás náročné s nimi držať krok?

Nepodceňujem naše mužstvo. No, keď som si prečítal súpisku súpera, povedal som si len: Zbohom, to bude nádielka (smiech).

Som šťastný, že opak bol pravdou. Odohrali sme kvalitný zápas a aj keď mali hostia viacero šancí, skončilo to 0:1, keďže nás podržal brankár.

Pre mňa to bola veľká vec, po toľkých rokoch sa dožiť takéhoto zápasu. Že som sa proti takým hráčom nestratil ma motivuje do ďalšej práce.

Tréner mi dal možnosť hrať sedemdesiat minút, čo si vážim. Asi by som hral aj deväťdesiat, no pre kŕče som musel ísť z ihriska dole (smiech).

Pred dvadsiatimi rokmi by som pred zápasom asi pol dňa sedel na záchode. No teraz som išiel ráno zbierať huby do lesa a domov som prišiel až po piatich hodinách (smiech).

Mal som preto krátku prípravu na stretnutie. Trénerovi som to radšej pred zápasom nepovedal, pretože by ho trafil šľak (smiech).

Údajne vás prezývajú dudinský mohykán?

Áno. Do Dudiniec som prišiel v roku 2001 ako 24-ročný z ôsmej ligy. Dudince vtedy hrali piatu ligu a bolo pre mňa ťažké sa presadiť.

Diváci ma nemali veľmi radi, preto mi trvalo niekoľko rokov, kým som sa udomácnil. V roku 2006 sme ašpirovali na postup do štvrtej ligy, vtedy sme mali najlepšie mužstvo.

Z neho som zostal ako jediný, čo tu doteraz hráva.

Kto alebo čo vás motivuje pri futbalovej dlhovekosti?

Pred piatimi rokmi som sa po ťažkej chorobe manželky rozhodol prehodnotiť svoj život. Stala sa mi veľkým vzorom, pretože statočne dokázala bojovať so zákernou chorobou.

Aj preto som si povedal, že ešte neprišiel môj čas skončiť s futbalom.

Počas prestávky Covid-19 som začal na sebe tvrdo pracovať, schudol som dvadsať kilogramov a zodpovedne sa pripravil na reštart.

Za celý čas som nabehal cez tisíc kilometrov. Stal som sa kapitánom, podľa mnohých vodcom mužstva, čo je pre mňa veľká česť.

Som šťastný, že sme sa po rokoch dostali do piatej ligy a neviem sa dočkať novej sezóny.

Dokedy ešte plánujete hrať?

Netuším. Čakal som, že po minulej úspešnej sezóne ukončím kariéru, ale tréner a vedenie klubu ma poprosili, aby som to ešte potiahol a pomohol mužstvu. A som tu.

Futbal ma naučil, aby som mal k sebe úctu a rešpektoval súperov. Mali by sme sa k sebe správať slušne, čo som roky nerešpektoval a teraz sa za to neskutočne hanbím. Snáď mi bude odpustené.

Aké sú pred päťdesiatkou vaše ambície?

Aby mi vydržalo zdravie, aspoň do tej päťdesiatky. Dúfam, že sa v piatej lige udržíme čo najdlhšie, pretože máme šikovné mladé mužstvo. Ja jediný kazím vekový priemer (smiech).

Moje posledné prianie je, aby som za jedno mužstvo nastúpil so synom. Teraz vo veku sedemnásť rokoch začal hrávať za dorast. Keď nastúpi za A mužstvo, pri striedaní mu odovzdám svoj post a môžem ísť do futbalového dôchodku.