Kedysi sme hrávali len v plátenkách, spomína futbalový veterán

Máte 57 rokov, no stále vás môžeme vidieť behať po zelených trávnikoch. Dokonca v súťažných zápasoch.

Áno, keď je chalanov málo, nemám problém postaviť sa na ihrisko. Trénujem pravidelne, chodím aj na rôzne turnaje. Šport bol a vždy bude súčasťou môjho života, je to základ k zdraviu.

Som starší ročník a preto mladých chlapcov len ťažko dobehnem, snažím sa to však kompenzovať skúsenosťou. Alebo výhrou v osobných súbojoch.

Škoda len, že v Banskej Štiavnici už nemáme béčko, tam by som si lepšie zahral. Na áčko to už nie je. Keď ma zavolajú, vždy bola, je a bude to pre mňa pocta. Škoda len, že mladí si to tak nevážia ako naša generácia.

Ako to myslíte, že nevážia?

Všetko berú ako samozrejmosť. Aj nomináciu do zostavy. Kedysi sa robili výbery, teraz je to úplne inak, hráčom sa treba prosiť. Česť výnimkám.

Stali sa nám príklady, že sme museli chlapca volať, aby prišiel hrať. A potom mu je jedno, ako odohrá a či niekoho kopne, pretože to berie ako povinnosť. Zatiaľ čo za našich čias, keď sme spravili chybu, týždeň sme nemohli spať. Žiaľ, doba je iná.

V čom vidíte konkrétne problém?

Problémom sú rodičia, školstvo a systém celkovo. Rodičia nemajú na deti čas, pretože sa naháňajú za robotou, kúpia im počítač alebo mobil a nech sa hrajú.

Z telesnej ich ospravedlnia pre detský výmysel a nikto pomaly necvičí. Deti sú obézne a nevedia spraviť ani kotúľ. Minule sme sa na štadióne smiali, keď robili kotrmelec, to bolo ako keby sme drevá hádzali o zem.

Miestami som mal pocit, že sa zlomia. Klobúk dole pred výnimkami. Problém je však aj v tom, že mladí doma sedia, pretože rodičia jednoducho nemajú peniaze na ich krúžky.

Čo aj chápem, pretože môžu menej zarábať, alebo majú viacej detí. Preto by šport mal byť zadarmo. Ako to bolo kedysi. A všetci sme boli zdraví, žiadne choroby ako dnes.

Je ešte v niečom dnešná generácia iná ako tá vaša?

Nemá takú úctu k starším, ako sme mali my. Nedovolili sme si staršiemu odpapuľovať alebo nadať, zatiaľ čo teraz je to úplne bežné. Ide to však od škôl.

Učia ich tam, že sú nositeľmi národa, ale v tom som veľký oponent. Nevravím, že starší majú vždy pravdu, ale sú skúsení a treba si ich vážiť. Odporúčal by som mnohým mladým vojnu.

Prečo práve vojnu?

Bol to výborný výchovný prostriedok, naučili sa tam vážiť si veci. Bol to akýsi základ do života, naučili sme sa tam základné veci, ktoré dnešným mladým chýbajú.

Pekne k tomu pasuje krásne slovenské príslovie: Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.

V čom sa futbal za vašich takmer 50 rokov aktívnej kariéry zmenil?

My sme hrali na oraniskách, dnes sú tie trávniky skoro všade výborné. Kedysi boli ihriská také tvrdé, že nakrúcačky neprichádzali do úvahy, hrávali sme len v plátenkách. Trávniky sa nepolievali ako teraz, mokro bolo len keď pršalo. 

A ako sa futbal zmenil po hernej stránke?

Kedysi bol viac technickejší, teraz to je viac o behaní a fyzických veciach. Hralo sa viac srdiečkom, ale asi preto, že to sledovalo viac divákov. I keď tí verní chodia aj teraz, stále.

Záujem o futbal celkovo bol ale väčší, po dedinách to bola vždy najväčšia udalosť. Ja som začínal v rodnej Kšinnej, neskôr som si vyskúšal futbal v Banskej Belej, ale hlavne v Banskej Štiavnici, kde dodnes bývam.

Krásne mesto. Máme tu pár výborných mládežníkov, ale žiaľ ich je z roka na rok menej.

Aké sú dôvody, prečo menej?

Je toho veľa. Napríklad, Banská Štiavnica vychová kvalitného futbalistu a hneď po ňom idú väčšie kluby. A my potom z neho nemáme nič. Aká je potom motivácia do takej práce?

Potom je tu ďalší spomínaný problém, vplyv zo západu a technika, ktorá zmenila celý svet. A podľa mňa to nejde dobrým smerom.

Deti sú viac pri počítačoch ako na športoviskách. A rodičom to vyhovuje, pretože nemusia platiť členské. Kedysi nič také neexistovalo a všetko išlo od štátu. To nie je len problém Banskej Štiavnice, ale všetkých miest na Slovensku.

Spomínate si na nejaký pekný moment z vašej bohatej kariéry?

Tých zážitkov je za tie roky množstvo. Zakonzervoval sa mi ale moment, keď som ešte ako stredoškolák chcel kopať priame kopy, ale to vždy bola záležitosť starších a skúsenejších hráčov. Ktorých sme samozrejme rešpektovali, nie ako teraz.

Raz sa mi však nejako podarilo dostať k priamemu kopu a takú som vypálil, že brankárovi doslova lopta vykĺbila ruky. A odvtedy ma aj starší hráči začali rešpektovať. Bol to veru pekný moment.

Máte aj nejaký smutný?

Na tie by som najradšej zabudol. Stalo sa mi, že keď sme hrali v Prenčove, kamarát dostal priamo na ihrisku srdcový kolaps a zomrel mi v rukách.

Máte nejaké prianie?

Aby bol šport dostupný pre každého a nebol len o peniazoch. Malo by to všetko ísť od štátu. Je to zdravé a človek príde na iné myšlienky. Dobije si baterky a potom zas môže naplno pracovať. Ak to ale takto pôjde ďalej, nechcem ani vedieť, čo tu bude o pár rokov.

Koľko stojí rodiča pravidelné športovanie detí?

Slovenský priemer je 35 eur na mesiac a teda 350 eur ročne, keďže sa do úvahy berie len desať mesiacov počas školskej dochádzky. Medzi „najlacnejšie“ šport patrí tanec – 10 eur, potom idú na rad futbal a atletika po 20 eur. Hokej stojí rodičov približne 40 eur, pri plávaní a tenise je to už 80 eur. Najdrahším športom je jazdectvo za 150 eur.