Utorok, 19. január, 2021Meniny má Drahomíra, Mário

Juraj Ščerbík: Dnes je večer v telocvičniach tma

Ako redaktor ešte za písacím strojom. (Autor: archív J. Š.)
Mario Hudák|Publikované 16. mar 2018 o 23:00

Atletika v Bardejove? To sú už len dejiny.

Juraj Ščerbík: fotogaléria

8.3.2018

BARDEJOV. "Atletika v Bardejove? To sú už len dejiny," hovorí Juraj Ščerbík, ktorého predstavujeme v seriáli týždenníkov MY Bardejovské noviny a MY Prešovské noviny.

Juraj Ščerbík (74) je bardejovská športovo-reportérska legenda. Narodil sa v dnes ukrajinskom Mukačeve v bývalej Podkarpatskej Rusi, odkiaľ sa jeho rodičia v štyridsiatych rokoch minulého storočia presťahovali na Zemplín a po štúdiách v Prešove sa usadil v Bardejove.

Bardejovčania ho poznajú ako učiteľa, atletického trénera, basketbalového rozhodcu, ale hlavne ako dlhoročného športového redaktora.

Neustále v pohybe za športovými novinkami, v zime či v lete, s vetrom v chrbte a mikrofónom vo vrecku brázdi mesto na svojej jedinečnej „babette“.

Vždy pripravený prekvapiť. S nadhľadom, skúsenosťami, ale aj nabrúseným kritickým perom a neúprosnými otázkami.

Ako vnímate udalosti posledných dní? Zastrašovali vás niekedy?

„Zastreliť človeka je nielen osobná tragédia. Každý deň sledujeme, ako zomierajú ľudia v rôznych častiach sveta. Presne ako je to dané podľa kontinentov v olympijských piatich kruhoch. Neviem si predstaviť momenty, aby sa to stalo niekomu v mojej rodine, či blízkym priateľom alebo susedom v bytovke, kde žijem. A vyzývam všetkých, ktorí sa nezhodujú z príspevkami novinárov, no a samozrejme aj s mojimi, k rozvahe. Ani ja nie som spokojný so všetkým, čo sa deje v mojom blízkom susedstve či regióne. No k písomnému či hovorenému stanovisku v médiách by sa dotknutí mali vyjadrovať korektne. Dostal som už veľa odkazov, čo by som mal robiť a písať a čo nie. Podobne sa správali aj v niektorých športových kluboch v meste a okolí. V ostatnom období je tu dosť podnetov na spravodlivé prerozdeľovanie finančných príspevkov z mestskej kasy. No odvaha podpísať sa pod svoj názor či slová stále mnohým chýba. Som presvedčený, že všetko by bolo inak, keby každý predostrel informácie zrozumiteľne, včas a s podpisom.“

Ako ste sa dostali k písaniu o športe?

„Popri športe. Ako študent Pedagogickej fakulty v Prešove študoval som telesnú výchovu a ruský jazyk. V Prešove som chodil aj na gymnázium. Ako vysokoškolák som začiatkom 60. rokov nosil rukou písané príspevky zo športu do vtedajších Prešovských novín redaktorovi Paľovi Bandovi. Neskôr som prispieval aj do Východoslovenských novín a do Smeny.“

Akým športom ste sa venovali?

„Aktívne atletike a basketbalu. V tom čase som už robil aj rozhodcu. Hlavne ma ale zaujalo to, že bolo potrebné o športe písať. Po škole som prišiel do Bardejova, mesiac som učil v Raslaviciach a potom som dostal miesto na štvrtej základnej škole. Tam sme založili atletický oddiel Partizána Bardejov aj prvú športovú triedu. V Bardejove boli už vtedy Poddukelské noviny, kam som tiež začal dopisovať. Pracovali tam ako redaktori Michal Rusinko, Miron Kantuľak, Marianna Meššová, Ivan Jackanin. Od nich som sa učil novinárčinu.“

Ako sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia „vyrábali“ noviny?

„No, to bolo veľmi zaujímavé. Noviny, tak ako aj dnes, vychádzali v Bardejove v utorok. Takže sme v pondelok skoro ráno prišli všetci do redakcie, sadli sme si za písacie stroje a všetko, čo sme mali, sme napísali. Pomáhala nám vtedy pisárka, pani Maďarová. A tam som sa aj naučil „kumštu“ napísať článok či príspevok tak, aby to malo hlavu a pätu po novinárskej aj po jazykovej stránke. Aby to bolo príťažlivé, zaujímavé a aby to vystihovalo podstatu udalosti.“

Ako to vtedy bolo s fotografiami, ktoré sú hlavne pri športe tak veľmi dôležité?

„Fotografie najčastejšie urobili amatérski fotografi, tiež prispievatelia novín. Fyzicky ich museli vyrobiť vo fotokomore a priniesť do redakcie. A všetko sa to potom aj s textami odnieslo do tlačiarne do Prešova, kde sa to muselo za účasti šéfredaktora vysádzať po jednotlivých písmenkách. Potom mu to stiahli na papier a do redakcia doniesol takzvaný obťah novín.“

Takže ste písali, učili a športovali.

„Venoval som sa hlavne atletike, rozhodoval som basketbalové zápasy. Pripravovali sme rôzne masové podujatia, mestské olympiády a tak ďalej. Malo to význam, hlavne pre mládež a deti. Dnes, bohužiaľ, žiadne takéto podujatia v meste nemáme. A je to smutné, pretože som presvedčený, že keď v meste nebudeme aktívne pripravovať atmosféru súťaženia pre základné a stredné školy, budeme potom darmo vyplakávať a čakať, že tu vyrastie nejaký fenomenálny či aspoň veľmi dobrý športovec.“

Prémiový obsah

Zamknutý obsah Sportnet.sk bude dostupný mesiac zdarma.
Stačí sa prihlásiť pomocou SME prihlásenia.

Ak ešte nemáte SME.sk účet, zaregistrujte sa
Autor: Mario Hudák

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.