Jubilant bol hlavným lekárom na dvoch olympiádach

KOŠICE. Zhodou okolností sa stal členom sekcie medikov pri zdravotnej komisii vtedajšieho ÚV ČSZTV v Prahe a vtedy ešte ako poslucháč Lekárskej fakulty UPJŠ Košice zistil, že telovýchovné lekárstvo je práve to, čo ho z medicíny najviac zaujíma a čomu by sa mohol venovať celý život.

Len pre zaujímavosť – v tejto sekcii vystriedal nestora východoslovenského telovýchovného lekárstva MUDr. Branislava Bohuša, ktorý v mladšom kolegovi z fakulty už videl talentovaného lekára športovcov...

Juraj Skladaný prvé skúseností získaval už ako medik najmä počas Medzinárodného maratónu mieru. Na trati medzi Košicami a Seňou sa muselo pohybovať viac zdravotníkov, ako teraz na mestskom okruhu. Odbornú, organizátorskú i riadiacu prácu sa učil na vtedajšom jedinom špecializovanom pracovisku telovýchovného lekárstva na východnom Slovensku – pri FN v Košiciach, predovšetkým práve pri MUDr. B. Bohušovi.

Toto všetko využil začiatkom 70. rokov minulého storočia, kedy zakladal odd. telovýchovného lekárstva pri MÚNZ Košice. Spočiatku sa ordinácia musela sťahovať z miesta na miesto, z južnej časti Košíc do severnej, jeden čas pôsobila dokonca na štadióne Lokomotívy v Čermeli. Dalo sa však pracovať.

Neskôr však J. Skladaného za trest preložili do Imuny Šarišské Michaľany a späť domov sa vrátil až po deviatich rokoch. Preňho to bol skutočne stratený čas. Prečo vlastne musel odísť? Ako sa hovorí, nedával si servítku pred ústa, ako nestraník nemal za sebou potrebné zázemie komunistov a tak pre jeho nadriadených nebol problém poslať ho preč...

Našťastie, už v roku 1968 začal spolupracovať s čs. mužskou lyžiarskou reprezentáciou ČSSR. Po štyroch rokoch medzi zjazdármi prešiel k ženám a tým už zostal verný celé štvrťstoročie. Boli lekári, ktorí na svahy vôbec nechodili. Tým stačili konzultácie s trénerom, resp. vypracovanie jedálneho lístka a dole v hoteli ošetrenie drobných poranení.

Doktor Skladaný medzi nich rozhodne nepatril. Celý čas trávil priamo na zjazdovkách a ako sa hovorí, práve až tam sa naučil tvrdej disciplíne. Zároveň aj perfektne lyžovať. O tom, že o športovej medicíne niečo vie, svedčia aj jeho dve nominácie na hlavného lekára celej slovenskej olympijskej výpravy v rokoch 1994 na ZOH v Lillehammere a 1998 v Nagane.

Hrdý je predovšetkým na to, že ani v jednom prípade u našich športovcov nebolo zistené použitie dopingovej látky. Bola to aj jeho zásluha...

V roku 1998 s pôsobením pri našej reprezentácii skončil. Naďalej sa však venoval tomu, čo vie a čo oceňovali všetci tí, ktorí mali problémy s chrbticou a zverili sa do jeho rúk. Zároveň patrí medzi priekopníkov využívania kryokomory medzi športovcami. Stále zostáva verný lyžiam. Teraz aj bežkám.

V zime ho možno víkend čo víkend vidieť na Donovaloch, alebo blízko domova v Kavečanoch. Veď lyže neplánuje odložiť ešte najmenej desaťročie...