Kvalita šiestej ligy išla prudko hore, tvrdí syn legendy Dunajskej Stredy

Pochádza zo športovej rodiny. Jeho otec hrával za Spartak Trnava a DAC Dunajská Streda vo federálnej lige, jeho sestra Renáta bola špičková skokanka do výšky a neskôr do diaľky, jeho mladší brat Sinan momentálne hrá v najvyššej maďarskej súťaži za Paks.

PaedDr. JOZEF MEDGYES začínal s futbalom v Dunajskej Strede, pôsobil v Senci i Šamoríne a v súčasnosti je kapitánom mužstva TJ Družstevník Michal na Ostrove v šiestej lige. V rozhovore hovorí o časoch, keď hráči boli často otrokmi klubov, o kvalite okresnej súťaže i o neopísateľnej atmosfére starého štadióna Dunajskej Stredy.

Váš otec bol ligový hráč Trnavy i Dunajskej Stredy. Ako to ovplyvnilo váš život?

So súrodencami sme boli vychovávaní k športu. V zime sme hrali hokej, v lete sme hrali futbal, plávali, robili sme gymnastiku. Pohyb bol vždy prítomný v našom živote. Už ako malý chlapec som chodieval s otcom na zápasy a tréningy, takže nebolo pochýb, ktorý šport bude pre mňa ten pravý.

Začínal som vo vtedajšom DDM, teda Dome detí a mládeže v Dunajskej Strede pod vedením Juraja Lépesa.

Keď dieťa vyrastá v rodine s profesionálnym športovcom, tak veľa vecí pokladá za prirodzené. Pre nás bolo automatické, že všetko treba robiť s maximálnym nasadením, šport i školu.

Pamätáte si niečo z úspechov Dunajskej Stredy z osemdesiatych rokov? Mesto vtedy žilo futbalom, oslavovalo postup do federálnej ligy, neskôr prišlo víťazstvo v pohári i pamätný zápas proti Bayernu Mníchov.

Nepamätám si detaily, ale skôr emócie. U nás bol vždy na prvom mieste futbal. Naša rodina tomu podriadila všetko. Vnímali sme, že náš otec je pre miestnych ikonou. Keď môj otec prestúpil do Nemecka či do Turecka, bolo zrejmé, že pôjdeme s ním a budeme mu tam oporou.

Odmalička sme vedeli, že náš život bude formovať šport. Asi sme mali aj so súrodencami šťastie, lebo aj učitelia rešpektovali to, že sme športovci. Na druhej strane, šport a škola boli v našej rodine rovnako dôležité. Myslím si, že aj vďaka tomu prístupu som napokon získal titul doktor.

Namiesto vrcholového športu som si vybral štúdium na univerzite. Pôsobil som v Dunajskej Strede práve v tom období, keď som vôbec nevidel reálne, že z profesionálneho športu sa dá na Slovensku vyžiť.

Bolo to obdobie, keď kluby často znemožnili prestupy hráčom. Ja som mal napríklad ponuku zo Spartaka Trnava, absolvoval som s nimi aj prípravu, ale z Dunajskej Stredy ma nechceli pustiť a kluby sa napokon nedohodli.

Väčšinu kariéry ste boli hráčom DAC. Klub vtedy hral iba druhú ligu a mal iného majiteľa. Ako to vtedy fungovalo?

Ako dorastenec som bol na hosťovaní v Púchove práve v čase, keď hrali proti Barcelone. Tam mi ponúkli aj profesionálnu zmluvu, ale aj to stroskotalo. Po roku som sa preto musel vrátiť.

Žiaľ, vtedy sa s hráčmi narábalo ako s otrokmi. Viacero mladých futbalistov vtedy ukončilo kariéru alebo pokračovali len na amatérskej úrovni. Ja som ostal v Dunajskej Strede, ale keď som bol v treťom ročníku na FTVŠ, dostal som od vedenia klubu ultimátum: buď štúdium alebo DAC.

Radšej som odišiel do Senca. Tam z 18-členného kádra ôsmi chodili na FTVŠ, klub podporoval vysokoškolákov, vedeli sme zladiť štúdium s tréningami.

Neskôr ste hrávali aj druhú ligu za Šamorín.

Bolo to zaujímavé obdobie. Majiteľ klubu Norbert Csutora je skvelý človek.

Pôvodne som do Šamorína išiel ako asistent trénera a kondičný tréner družstva U19. Pri A-mužstve sa však udiala trénerská zmena, novým trénerom sa stal Libor Fašiang. Trénoval ma predtým v Senci a oslovil ma, či by som nechcel byť asistent trénera. Sám som trénoval s hráčmi a pán Csutora mi vravel: „Vyrieš papiere a hraj za nás!“ Takže ako 28-ročný som sa znovu dostal do kolotoča futbalu.

Rok po tom, čo som išiel k U19 ako kondičný tréner, som už bol športový riaditeľ klubu, asistent trénera A-mužstva, a navyše som aj hral za A-tím.

Predpoludním som učil v Základnej škole Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede, po škole som si sadol do auta a až do deviatej večer som bol na štadióne v Šamoríne.

Ako športový riaditeľ som mal na starosť mládežnícke kategórie. Do šiestej trénovala mládež, potom nasledoval tréning áčka.

Dva a pol roka som strávil na štadióne v Šamoríne sedem dní v týždni.

Prečo ste napokon v Šamoríne skončili?

Zmenila sa filozofia klubu, do klubu vstúpili Brazílčania z Fluminense a s tým som sa nevedel stotožniť. Museli hrať ich hráči, a odchovanci klubu sa dostali na vedľajšiu koľaj. Ja som sa snažil dať príležitosť hráčom z U19 aj v druhej lige, ale po príchode Brazílčanov to už nebolo možné.

Poďakoval som sa za krásne obdobie, podali sme si ruky s pánom majiteľom. Vysvetlil mi, že chce to robiť na vyššej úrovni a keď niekto do klubu investuje finančné prostriedky, je samozrejmosť, že bude mať aj nejaké kompetencie. Nerozišli sme sa v zlom, stále máme výborný vzťah.

Kam potom smerovali vaše kroky?

Začal som podnikať, lebo som sa chcel viac venovať rodine. Keď som ešte učil a trénoval v Šamoríne, svoju dcéru som videl, iba ako spí. Keď som odchádzal z domu, ešte spala, keď som sa vrátil, už spala.

Rozbiehal som teda vlastné podnikanie a vo futbale som pokračoval na amatérskej úrovni. Hral som za Topoľníky, kde sme mali fantastickú partiu. Teraz už tretiu sezónu hrám za Michal za Ostrove.

Mám pocit, že od svojich mládežníckych rokov je to prvý raz, keď mi futbal robí len a len radosť. Teším sa na každý tréning, užívam si každý jeden moment.

Prečo?

Profesionálny futbal je vždy o výsledkoch a to znamená aj tlak. Teraz nesledujeme tabuľku, ale tešíme sa na skvelých spoluhráčov, ktorí voľakedy tiež hrali na vyššej úrovni. Na ihrisku si rozumieme aj bez slov.

Samozrejme stále chceme vyhrať, ale necítime ten tlak, že musíme. Nemusíme, ale chceme, to je základ úspechu.

Uvedomujeme si, že ak by sme nemali starostu obce, pre ktorého je futbal srdcovkou a sám hral aj vyššiu súťaž, bolo by to úplne iné. Aj náš tréner Zsolt Győri vie, že futbal má byť o kamarátoch a dobrých vzťahoch, nie o nejakom tlaku, že musíme.

V tomto spočíva čaro okresnej súťaže?

Podľa mňa kvalita šiestej ligy išla prudko hore. V mnohých tímoch hrajú mladí hráči, ktorí hrali prvú či druhú dorasteneckú ligu. Ďalej tu pôsobia aj starší hráči s ligovými skúsenosťami.

Už to nie je taká „džungľa-liga“, ako voľakedy, zo šestnástich tímov dvanásť chce hrať pekný futbal.

Zmenili sa aj rozhodcovia, sú medzi nimi viacerí s hráčskou minulosťou. Klobúk dole pred oblastným futbalovým zväzom, lebo je to naozaj kvalitná súťaž.

Najlepším strelcom Michala na Ostrove je Ladislav Tomaček, tiež hráč s ligovými skúsenosťami.

Dobre sa poznáme, rok a pol sme spolu hrali i v Senci. Na ňom veľmi vidno, že hral prvú ligu, vypovedá o tom už aj to, ako preberie loptu. Jeho presné prihrávky, strely na bránku a samozrejme rozmýšľanie majú tú najvyššiu kvalitu.

Na pravej strane obrany nastupuje Juraj Erős, bývalý hráč Petržalky a DAC, zľava hrá Marián Csémy, on tiež hral druhú ligu v Dunajskej Strede. Imrich Sátor a Máté Gálfy majú zase skúsenosti z prvoligového dorastu v DAC.

Toto sa všetko prejaví aj na ihrisku.

Máte ešte nejaký nesplnený futbalový sen?

Chcel by som sa raz stať majstrom. K titulu sme boli blízko aj v Senci, ale nepodarilo sa.

Čo považujete za vrchol svojej futbalovej kariéry?

Najkrajšie spomienky mám na svoj prvý štart medzi mužmi v Dunajskej Strede. Bolo to v júli 2004, zdolali sme Šaľu 1:0. Bol to asi najemocionálnejší moment mojej kariéry.

Starý štadión v Dunajskej Strede mal svoje zvláštne čaro. Každý zápas, ktorý som tam odohral, bol špecifický. Ten štadión bol svedkom mnohých pamätných zápasov. Je mi ľúto, že terajší hráči už to nezažijú. Typické schody, ktorými sme kráčali hore z kabín na ihrisko, vedeli navodiť tú správnu atmosféru.

Máte dcéru a syna. Vediete ich k športu?

Samozrejme, ale nepresadzujem, aby ho robili na vrcholovej úrovni. Profesionálny šport si vyžaduje veľa odriekania a tvrdej práce, no i napriek tomu človek dostane veľa faciek. Ak niekto nemá dosť silnú povahu, je to ťažké. Napriek všetkej námahe sa často nerozhoduje výkonnosť, ale diplomacia a pred týmito vecami by som chcel svoje deti ochrániť.