Predstavte si hráčov, ktorí na zápas vykračujú s cigaretkou v ruke. Nemožné? Vo svetových ligách určite nie.
Dedinský futbal je však iný. Fenomenálny a bohatý na rôzne skvosty.
A práve čaro týchto výnimočných súťaží zachytáva skupina priateľov z Banskej Bystrice, ktorá chodí po Slovensku a prináša zábery aj z tých najposlednejších líg.
Vedúcim mužom a zakladateľom projektu Iná Liga je JAKUB BUBENÍK.
Šiesta, siedma či dokonca ôsma liga. Súťaže, o ktoré nie je veľký divácky záujem. Prečo ste sa rozhodli zachytávať práve tieto ligy?
Odmalička som hrával dedinský futbal, za mužov som kopal v prvej okresnej triede. Tým, že som bývalým novinárom, rozmýšľal som, ako tento fenomén uchopiť.
Amatérsky futbal nie je iba jedenásť na jedenásť, zainteresované sú v ňom rodiny, priateľa a ďalšia masa ľudí. Nechceli sme to preto robiť obyčajne, informovať len, kto strelil gól a kedy.
Myšlienka bola jasná, spraviť to výnimočne. Nájsť niečo, čo sa bude ľuďom páčiť. Rok a pol som rozmýšľal nad konceptom a rozhodol som sa nakoniec takto.
Priblížte, čo všetko točíte na zápasoch amatérskych súťaží?
Nielen, čo sa deje na ihrisku, ale aj okolie. Kamery máme v šatniach, na tribúne, rozhovory robíme s fanúšikmi či krčmárkou.
Začínali sme na strednom Slovensku, no dnes každý víkend točíme aj na západe a východe. Každý pondelok prinesieme priaznivcom tri približne desaťminútové stretnutia z každého kúta republiky.
Prečo práve Iná liga?
Má to svoj príbeh. Žene som vysvetľoval, čo chcem spraviť. Názov Horská liga, ako sa u nás bežne hovorí nižším súťažiam, sa nám zdal trochu urážlivý. Nesedelo by to úplne.
Ona však hneď z voleja povedala: Veď to je taká Iná liga. Okamžite sa mi to zapáčilo, pôsobí to jasne, no zároveň noblesne. Má to v sebe veľa dobrých prvkov a je to ľahko zapamätateľné.
Nikde vo svete sme sa s ničím podobným nestretli. Nie je to kopírované od nikoho, je to čisto náš nápad, ktorý si prešiel istým vývojom cez grafiku a mnoho iných dôležitých vecí. A veľa zmien si to ešte aj bude do budúcna vyžadovať.
Na fenomén okresného futbalu vzniklo viacero seriálov či dokumentov, napríklad v Česku známy Okresní přebor. Všetko to však bolo režírované a s hercami, zatiaľ čo u nás vystupujú obyčajní ľudia, hráči, fanúšikovia či tréneri.
Jediní herci sme my s kolegom Palim, s ktorým zápasy vyrábame a striháme. Sme spolužiaci z vysokej školy. Nič na daných zápasoch nie je naplánované. Každý je vo výsledku potom unikátny.
Aké najzaujímavejšie momenty z dedinského futbalu ste natočili?
Raz sme dali rozhodcovi na hruď gopro kameru a bolo to nesmierne zábavné. Išlo o zápas Malachov - Staré Hory a arbiter nesmierne bavil svojimi hláškami.
Všetko to bolo spontánne, kameru vypol až po zápase na záchode (smiech). Veľmi radi na to spomíname.
Inú ligu točíme už tri roky a z novších častí je zaujímavý napríklad Maradona z Betliara, ktorý pred päťdesiatkou hrá výborne, no jeho správanie na ihrisku je bizarné.
Dedinský futbal je bezodná studňa zážitkov.
Mali ste na nejakom zápase aj bitku?
To zatiaľ nie a nemyslím si, že by sa to pred kamerami stalo. I keď, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy (smiech). V zápase Sliač – Dudince, ktorý má najviac videní, bolo k tomu blízko.
Pri našich návštevách prevažujú pozitívne emócie a úsmevné situácie. Napríklad v Trnavej Hore sme sa dozvedeli, že cez týždeň kvôli nám upratovali tribúnu. Všetko brúsili, maľovali a žila tým celá dedina.
Podobne to bolo aj nedávno v Liptovskej Teplej, kde nám fanúšikovia prezradili, že všetko za bránami bolo zarastené a keďže sme prišli my, zázrakom sa to pokosilo (smiech).
Nikdy sme si nemysleli, že dokážeme takto donútiť obce, aby si zveľaďovali vlastný areál (smiech). Je to sranda a človeka to teší.
Na základe čoho si vyberáte jednotlivé zápasy?
Hlasuje sa na sociálnych sieťach. Vždy majú ľudia na výber z dvoch zápasov a 24 hodín na to, aby rozhodli. Málokedy príde do súťaže menej ako tisíc hlasov, z čoho máme radosť.
Aký máte kľúč na určovanie tých dvoch? Veď na Slovensku sa hrá za víkend cez tisíc stretnutí...
V deväťdesiatich percentách o nich rozhodujem ja. Snažím sa to robiť tak, aby to malo zmysel. Napríklad do súboja vyberiem derby ako boli nedávno Riečka – Tajov z okresu Banská Bystrica a Kremnica – Horná Ves z okresu Žiar nad Hronom.
Keď už je súťaž v plnom prúde, hlavne v druhej polovici sezóny, vyberám atraktívne stretnutia. Napríklad prvý s druhým, alebo posledný s predposledným. Vždy sa snažím nájsť niečo zaujímavé.
Stane sa však aj to, že vyberieme náhodne. Keď ideme do nového okresu, neštudujeme si ho dopodrobna. Len to riskneme.
Stalo sa vám, že sa niekto snažil hlasovanie zmanipulovať?
Raz prišlo päťdesiat hlasov z divných účtov. Tie sme však odpočítali.
Inak sa ľudia snažia čisto. Píšu si, oslovujú kamarátov, zdieľajú. Je dobré, že vyhrá ten, kto sa snaží viac. Keď sa ľudia namakajú, aby sme prišli, viac si to potom vážia. A eliminujeme tým pádom, že nás niekto zo štadióna vyhodí (smiech). Pretože si nás sami zavolali.
Boli ste niekde neželaní?
Stane sa, že niekto z nás nie je nadšený, ale ide o drvivú menšinu ľudí. Za tri roky boli možno dva - tri takéto prípady.
V 99 percent prípadoch sa na nás ľudia tešia, očakávajú nás. Práveže máme už opačný problém, že nedokážeme všetkým klubom vyhovieť. Mnohí nám píšu, volajú, ale nedá sa byť všade.
Treba v prvom rade zdôrazniť, že našim cieľom nie je nikoho uraziť. Uvedomujeme si, že každý má civilné zamestnanie. Chceme len, aby sa ľudia zabavili. Nikdy neprechádzame isté hranice.
Koľko ľudí spracováva jeden dedinský zápas?
Chodíme naň dvaja, traja. Ľudia vtedy zostanú trochu prekvapení, pretože čakajú veľký televízny štáb. V konečnom štádiu sú potom prekvapení, kde sme všade boli.
Prvok prekvapenia dokážeme priniesť vďaka kamerám v šatniach či na tribúnach.
Máme dva moderátorské štáby, ktoré sa napríklad v sobotu rozdelia na východ a západ. A tretí zápas zo stredu si teda musíme vybrať z nedele.
Cez víkend sa teda nenudíte?
Veru, nie (smiech). Ľudia si to možno neuvedomujú, ale výroba desaťminútového videa sa strihá štyri až päť hodín.
Jeden diel stojí okolo tristo eur, financujeme to z odmeny za pozretia od youtube, predávame tiež tričká, ponožky a mikiny.
Treba však povedať, že to nie je zárobková činnosť, ale pasia. Radi sme, keď skončíme po sezóne na nule. Berieme to ako zábavu.
Koľko ľudí dokopy si pozrelo Inú ligu?
To úplne presne neviem, lebo to rastie každým dňom. Ale za sedemdesiat častí máme okolo 2,5 milióna pozretí. Na to, že to ide z jedného zdroja sú to veľké čísla. Ľudia zo známej televízie, ktorá vysiela zápasy Fortuna ligy naživo, sa nás pýtali, ako to robíme, že máme takú sledovanosť a oni oveľa nižšiu.
Povedal som im, že sú dva dôvody. Prvý, že vysielajú celý zápas, čo by nefungovalo ani u nás. A druhý, že vysielajú príliš dobrý futbal na to, aby bol zaujímavý a zároveň príliš zlý na to, aby bol zaujímavý. Ľudia chcú vidieť najlepší futbal, ktorý sa na Slovensku nehrá, alebo ten najslabší, a ten ponúkame my.
My robíme to druhé a dávame tomu zároveň esenciu zaujímavosti. Atmosféru, akú človek zažije na dedinskom futbale nenájde nikde inde. Diváci hľadajú prvky atraktivity, sedliackeho rozumu, ale radi sa zabavia aj na ľudskej hlúposti.
Stalo sa nám, že nás kontaktovali fanúšikovia s poďakovaním, že robíme dedinský futbal zábavne. Vraj len vďaka nám naň začali chodiť.
A aj to je cieľ nášho projektu. Poukázať, že futbal, hlavne na tejto úrovni, by mal byť najmä o zábave a nejde vždy o víťazstvo.
