športový fotograf Emil Pardubský ho zvečnil pri parádnych nožničkách, ktorými odvrátil hroziace nebezpečenstvo útočiaceho súpera. "Vďaka tvojmu technickému kúsku som získal prvú cenu. Nebyť teba, z tohto ocenenia by nebolo nič. Získali sme ho spolu, preto ti venujem tento záber ako spomienku na spoločné dielo," tak nejako glosoval slová uznávaného fotoreportéra a súčasne si zaspomínal na jednu z krásnych a nevšedných chvíľ vo svojej futbalovej kariére Andrej Iľko (nar. 2. januára 1925), ktorý raz obliekol aj dres čs. reprezentačného A mužstva.
Jedno ani druhé mu nepadlo do lona. Ozaj, ako sa dostal k tejto hre, aké úskalia musel prekonať, kým si vydobyl takéto uznanie? Z pestrej športovej púti Košičana, ktorý nám pútavo opísal svoje krajšie a z čias vojny i smutnejšie životné kapitoly, sme aspoň v stručnosti zachytili toto: "Býval som v chudobnej štvrti, kde sme ako deti nemali veľa možnosti na vyžitie. A tak v lete sme naháňali loptu, v zime zasa hrali hokej. Na loptu peniaze nik nemal, takže buď nám ju niekto daroval, alebo v obchodnom dome ASO, ktorý patril Anderovi, mali červené loptičky, o čosi väčšie ako tenisové, nuž s nimi sme pod šírym nebom vari od siedmich rokov hrali od rána do neskorého večera. Ďalší chodili do parku zbierať tenistom loptičky. A keď nejaké vyradili, tie nám tiež poslúžili. S nimi sme večne hrali, zvádzali hlavičkové súboje. Vo štvrti, kde sme bývali, bol aj farár, ktorý dobre ovládal futbal - a stal sa vlastne naším prvým trénerom. Ako žiaci sme hrali medziškolské zápasy v rámci mesta, okresu, kraja i republiky, ktoré vyvrcholili finálovým duelom v Budapešti. Takto sme medzi sebou súperili nielen vo futbale, ale aj v hokeji a basketbale." Poďme však bližšie k futbalu, vďaka ktorému si získal uznanie. "Na škole ma v roku 1942 aj pričinením môjho profesora telocviku Jána Gyimesiho vybrali ako 17-ročného talentovaného a nádejného futbalistu pre KRAC (Kassai Rákoczi atletikai klub - v preklade Košický Rákocziho atletický klub), za ktorý sme spolu hrávali v maďarskej II. lige. On v obrane, ja na pravom krídle..." A po druhej svetovej vojne? "Musím sa však najskôr vrátiť do tohto smutného obdobia. Ešte počas vysokoškolského štúdia na Obchodnej akadémii nás jedného dňa trochu zdatnejších vybrali vraj na robotu. Oznámili nám, že na druhý deň si máme zobrať stravu na tri dni a pôjdeme pripravovať protitankové zákopy. Radili, aby sme prišli dobrovoľne, pretože v opačnom prípade nás čaká čosi oveľa horšie. Vlak nás zaviezol asi päť kilometrov za hranice do dnešného Maďarska. A tam sa to začalo... Keď sme na stanici z vlaku vystúpili a chceli sme obísť kaluže vody, spustili na nás, že musíme ísť rovno, že sme vojaci. Po všelijakých prekážkach som sa dostal až do Linzu, takže som bol do septembra roku 1945 preč." Po návrate domov potreboval nejakú robotu. Lenže dostal ju len ten, kto bol spoľahlivý. Iľko však chodil do maďarských škôl, tak ho vyhlásili za nespoľahlivého. Mal ale to šťastie, že keď nastúpil ako šichtár v ťahanovskom tuneli, jeho klub ŠK Železničiari Sparta Košice prevzala štátna bezpečnosť. Jej ľudia ho poznali ako dobrého futbalistu, mohol im teda vyliať svoj žiaľ a bôľ, takže po rôznych medzipristátiach sa mu dýchalo čoraz ľahšie. Až sa stal výpravcom v Barci, kde ho v službe pravidelne striedali pred tréningmi i stretnutiami. Pri takomto kolotoči ho raz večer vítal otec so zvesťou, že na vojenčinu nerukuje do Frýdku-Místku, ale do ATK Praha. Nechcel tomu veriť, že sa dostane do klubu ligového nováčika, ktorý si vybojoval postup po víťazstve 6:1 nad Pardubicami v treťom kvalifikačnom zápase. Oči sa mu rozžiarili, keď v novinách videl titul: "Putera, Fecko, Ilko do ATK." Aj dnes o premiére z roku 1948 v drese vojakov hovorí: "Nastúpil som hneď na prvý zápas v Ostrave, kam sme leteli Dakotou. Na Bazaly prišlo 16 tisíc divákov. ATK nastúpil v tejto základnej zostave: Jonák - Ilko, Podhorec - Zuzánek, Trnka, Bánovec - Kokštein, Hemele, Putera, Sršeň, Klimek. Vyhrali sme 4:1, keď tri góly dal Putera, jeden Kokštein a za domácich bol úspešný Křižák." Osobitnú pochvalu za výkon v Ostrave dostali Košičania Putera, Klimek a obranca Iľko, ktorý bol pilierom zadných radov. Jeho umenie tlač vždy nedocenila. Napríklad po zápase ŠK Bratislava - ATK Praha bratislavskí novinári napísali, že Šimanský sám mohol rozhodnúť o výsledku, ale pre zbrklosť nevyužil tri gólové šance. "Možno by bolo všetko ináč, keby na ihrisku nebol Iľko," dodáva po rokoch košický obranca, ktorý tieto slová umocňuje fotografiou. V texte pod obrázkom noviny síce píšu o jednej z troch šancí rýchleho ľavého krídla, ale sám Iľko ukazuje: "Pozrite sa, ja som tu bol
