Hokej sa stal pod Tatrami fenoménom. Ako sa u nás zrodil a ako sa vyvíjal

Počas majstrovstiev sveta 2019 sa mnohí cudzinci pri návšteve Slovenska čudujú, že sme skutočne hokejový národ.

Najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky žije národ pod Tatrami hokejom veľmi intenzívne a s nemalými emóciami prežíva každé vystúpenie slovenskej reprezentácie či na svetových šampionátoch, alebo olympijských hrách.

Ako sa vlastne tento šport vyvíjal v našej krajine až na pozíciu fenoména?

Začiatky boli naozaj ťažké

Začiatky slovenského ľadového hokeja nie sú dodnes poriadne zmapované a zdá sa, že už ani nikdy nebudú. V jeho dejinách je ešte stále dosť bielych miest.

Pri jeho zrode išlo vždy o iniciatívu nadšených jednotlivcov a tak chýbajú presné údaje o dianí v jednotlivých kluboch či spolkoch.

Okrem toho sa musela vytvoriť deliaca čiara medzi pukom a loptičkou, teda „bandy“ hokejom a dnes už klasickým, teda kanadským.

Ten pôvodný sa k nám dostal zo svojho rodiska v Anglicku cez Viedeň do Bratislavy, teda do najbližšieho významného mesta na našom území. Bolo to však až 75 rokov od jeho vzniku, teda už v 20. storočí v roku 1902.

Vtedy Bratislavský študentský krúžok odohral svoj nielen prvý „medzinárodný“ zápas, ale zároveň i taký, ktorý sa dostal do historických análov. Domáci WAC Viedeň si bez problémov poradil so študentmi z druhej strany Dunaja, o čom svedčí aj výsledok 11:0.

Akosi neoficiálne sa hrávalo aj v Trenčíne (1910), Banskej Bystrici (1912) a v Košiciach (1918).

Prvá svetová vojna zmrazila rozvoj hokeja ako aj ostatných športov. Dôkazom toho ja aj skutočnosť, že nové kluby pribúdali až po roku 1918 a to predovšetkým v Bratislave, Nitre, Trnave, Vysokých Tatrách i ďalších mestách a mestečkách.

Prvý zápas v Petržalke, prvý turnaj v Košiciach

Prvé oficiálne stretnutie, ktoré spĺňalo všetky náležitosti, bolo na Slovensku v januári 1921 na klzisku pod mostom v Petržalke – 1. ČsŠK Bratislava v ňom vyhral nad Velkým Meziříčím 9:2.

Košice si zakladajú na tom, že prvý turnaj vôbec sa uskutočnil na území mesta, konkrétne v Sokolskom (teraz Mestskom) parku v decembri 1922. Na turnaji štartovali Slávia, ČsŠK, Torokvés a Hakohah. Jeho presvedčivým víťazom sa stal ČsŠK, ktorý nestratil ani bod a dosiahol skóre 34:2. Samozrejme, v oboch prípadoch sa hral hokej s loptičkou, teda „bandy“.

Pre zmenu Banská Bystrica tvrdí, že na Hrone, ktorý preteká mestom, sa na prelome rokov 1922/23 už hrával skutočný kanadský hokej a to zásluhou jedného obchodníka so športovými potrebami, ktorý už vtedy dovážal originálny výstroj z jeho kolísky.

Iniciatívne Tatry zorganizovali ME

I keď jedna z kapitol dejín slovenského hokeja hovorí, že prvé oficiálne stretnutie v kanadskom hokeji odohral v decembri 1924 1. ČsŠK Bratislava vo Viedni na umelom klzisku a podľahol Wiener EV 1:6, najviac pre jeho rozvoj urobili Tatranci.

Tí v roku 1925 zorganizovali dokonca 10. majstrovstvá Európy a toto významné podujatie využili na propagáciu kanadského hokeja v širokom okolí.

Za oficiálny zrod organizovaného hokeja na Slovensku sa považuje 31. december 1929, keď vznikla Slovenská župa kanadského hokeja (SŽKH) ako súčasť Československého zväzu kanadského hokeja (ČSSKH).

Bolo to pod zasneženými tatranskými štítmi pri príležitosti 1. ročníka Tatranského pohára. Jeho zakladajúcimi členmi sa stali ŠK Vysoké Tatry, Ski klub Bratislava, ŠK Slávia B. Bystrica, ČsŠK Košice a ŠK Žilina.

Premiérovým majstrom bol Ski klub

Rok 1930 bol úvodným rokom dlhodobých majstrovstiev Slovenska.

V tých časoch sa však máloktorú súťažnú sezónu podarilo dokončiť tak, že sa odohrali všetky stretnutia. Regulárnosť súťaže závisela predovšetkým od počasia a aj vtedy sa stávalo, že pre výkyvy teplôt sa prírodné klziská roztopili a bolo po sezóne.

Prvé dva ročníky odohrali iba registrovaní členovia SŽKH, teda už spomenutých päť klubov. O dva roky neskôr sa už organizovali župné majstrovstvá, vznikli vtedy tri župy – Západoslovenská, Stredoslovenská a Východoslovenská (jej predsedom bol Čech Jaroslav Kropáček).

Prvým majstrom Slovenska v roku 1930 sa stal Ski klub Bratislava.

V súťaži chýbal ČsŠK Košice, ktorý sa nestihol preorientovať z bandy hokeja na kanadský a tak svoju účasť odriekol. O rok neskôr v Žiline síce už hralo celé kvinteto, ale pre náhle oteplenie tri mužstvá odohrali iba po dva zápasy a dve po jednom a tak ťažko považovať ČsŠK Košice za nového majstra, keď jedno stretnutie vyhral (nad Bratislavou 3:0) a ďalšie prehral s domácou Žilinou 0:1.

Ďalšie ročníky boli z hľadiska účasti ešte chudobnejšie, v rokoch 1932 - 34 zápolili iba po tri celky, ale to už boli víťazi župných súťaží.

Od roku 1933 až do svojho postupu do Celoštátnej hokejovej ligy (CHL) na Slovensku sa majstrovské tituly ušli iba Tatrancom a Popradčanom.

Konkrétne – Poprad získal tri tituly, ale v roku 1935 došlo k zlúčeniu ŠK Tatry s HC Tatry a klub pod názvom HC Tatry sa nielen stal majstrom Slovenska, ale v tom istom roku ešte aj jediným slovenským účastníkom novovytvorenej CHL.

Spomeňme tých, ktorí sa v roku 1936 stali majstrami Slovenska a s HC Tatry postúpili do CHL: Fulka – Šonský, Tomášek – Olejár, Luther, Riczinger – Pavlík, Lhota, Pomp.

Prudké oteplenie robilo problémy

Najvydarenejší ročník majstrovstiev Slovenska pred II. svetovou vojnou bol ôsmy, teda v roku 1937. Už predovšetkým preto, lebo sa hral v dvoch skupinách po troch účastníkoch, dvojkolovo a všetky stretnutia sa odohrali. Majstrom sa stala VŠ Bratislava, ktorá v súboji víťazov skupín dosiahla so Sláviou Prešov tieto výsledky: 2:2 v Prešove a 2:0 v Bratislave. Vysokoškoláci ako druhé slovenské mužstvo postúpili do CHL.

V nasledujúcich dvoch rokoch sa pre prudké oteplenie majstrovstvá nedokončili, v roku 1940 sa o víťazovi rozhodlo za zeleným stolom (VŠ Bratislava – Slávia Prešov 5:0 kont.).

Naposledy sa majstrovstvá Slovenska takýmto spôsobom hrali v roku 1944, kedy po druhýkrát získal titul vojenský Oddiel armádnych preborníkov Bratislava.

Celkovo v rokoch 1930-1944 o majstra Slovenska zápolilo 13 klubov, najčastejšie z nich Slávia B. Bystrica – osemkrát, ale ani raz titul nezískala. Z trofejí za celkové prvenstvo sa trikrát tešil HC Poprad, po dvakrát bratislavské mužstva VŠ a OAP.

Oficiálne sa hralo 15 ročníkov majstrovstiev Slovenska, ale ťažko i dnes povedať, ktoré z nich mali až do konca regulárny priebeh a ktoré nie. Podľa súčasných kritérií by sme tie regulárne mohli zrátať na prstoch jednej ruky.

Ako na hojdačke

Po skončení II. svetovej vojny sa situácia v slovenskom hokeji síce pomaly, ale sústavne menila k lepšiemu.

Už v ročníku 1945/46 v najvyššej čs. súťaži malo Slovensko spomedzi 12 účastníkov až štyri mužstvá – ŠK Bratislava, B. Bystrica, HC Vysoké Tatry a VŠ Bratislava.

V nasledujúcom ročníku už boli iba tri.

V sezóne 1948/49, kedy sa už nehralo jednokolovo v dvoch skupinách, ale iba v jednej 8-člennej malo Slovensko už len Slovan Bratislava.

V ročníku 1951/52 sa opäť experimentovalo, vznikli tri skupiny po 6 družstiev a k Slovanu Bratislava pribudli Tatranské píly Poprad a Slovena Žilina. Našťastie nikto nezostupoval...

Ďalšie dva ročníky sa už zostupovalo a tak v sezóne 1954/55 medzi šestnástimi účastníkmi nebol ani jeden zo Slovenska.

Potom to bolo ako na hojdačke. V ročníku 1955/56 bratislavský Slovan nezostúpil iba vďaka administratívnym opatreniam, ale od sezóny 1959/60 začína jeho éra korunného princa ligy. Štyrikrát bol v konečnej tabuľke druhý a raz tretí.

Nová éra slovenského hokeja nastala postupom Dukly Košice do I. čs. ligy v roku 1964 a i keď Košičania takmer celé desaťročie viacmenej bojovali iba o záchranu, v ročníku 1973/74 po prvýkrát skončili pred Slovanom na 6. mieste a Bratislavčania pre zmenu až v druhej polovici tabuľky.

Zaujímavé je však to, že po 6. mieste v ďalších štyroch sezónach sa Slovanu nedarilo (5., 10., 6. a 8. priečka), aby v ročníku 1978/79 získal svoj historický titul majstra Československa.

Slovan sa už síce z ďalšej trofeje za celkové prvenstvo v lige neradoval, ale dva majstrovské tituly v rokoch 1986 a 1988 putovali do Košíc a jeden do Trenčína po skončení predposledného ročníka spoločnej I. čs. ligy 1991/92.

Po Trojákovi prišli ďalší

Po prvom slovenskom reprezentantovi Československa Ladislavovi Trojákovi, síce s odstupom rokov, prišli ďalší. Spolu s ním do roku 1993 malo už Slovensko 16 majstrov sveta.

Slovenskí hokejisti nechýbali ani pri udeľovaní najvýznamnejších individuálnych ocenení ako Zlatá hokejka (Vincent Lukáč, Liba, Švehla).

Na drafte NHL už pred rozdelením

Po rozdelení ČSFR sa reprezentácia už samostatnej Slovenskej republiky administratívnymi zásahmi ocitla až v tretej kvalitatívnej skupine. „Vymotala“ sa z nej však najrýchlejšie možným spôsobom a v priebehu niekoľkých rokov sa dostala do svetovej extratriedy.

Už pred rozdelením Československa sa na drafte mužstiev NHL ocitli mnohí slovenskí hokejisti. Tak napríklad podľa evidencie od roku 1978 bol prvým z nich Anton Šťastný (Philadelphia Flyers), o rok neskôr už tohto hráča na 83. mieste draftoval Quebec Nordiquest a v roku 1981 sa na zozname ocitlo aj meno Vladimíra Sviteka.

Záujem o slovenských hokejistov rástol z roka na rok a v roku 1982 ich bolo už šesť: Peter Ihnačák, Pašek, Miroslav Ihnačák, Vincent Lukáč, Jozef Lukáč a Jaško. V 1983 Calgary Flames draftovali na 91. mieste Igora Libu.

Americké a kanadské kluby neskôr obrátili pozornosť okrem iných i na Slaninu, Bakoša, Božíka, Rusnáka, Cígera, O. Haščáka, Kolníka, Kontšeka, P. Bondru, Pálffyho, Stümpela, Petrovického, Čierneho, Švehlu, Šatana, Demitru... Samozrejme, bolo ich ešte viac a pribúdali ďalší a ďalší.

O slovenských hokejistoch sa už za Atlantikom vedelo a po roku 2000 už pôsobenie Slovákov v NHL bola úplná samozrejmosť.

Hokejisti spod Tatier sa stávali aj skutočnými osobnosťami svojich tímov a niektorí si siahli aj na Stanleyho pohár.

Fanúšikov rozhýčkali medailami

Od roku 1996 je mužstvo SR bez prerušenia účastníkom A – skupiny MS.

Po rokoch, počas ktorých slovenskí hokejisti priviezli domov zo svetových šampionátov tri sady medailí (zlato – Göteborg 2002, striebro – Petrohrad 2000 a bronz – Helsinki 2003) sa každé majstrovstvá, na ktorých nezískali žiaden kov, dlho považovali za neúspech. Jednoducho si nás rozmaznali.

Prišli však roky, kedy sme boli radi, že sme sa udržali medzi svetovou elitou.

Zo šampionátu vo Fínsku a Švédsku v roku 2012 sa reprezentácia Slovenska zatiaľ naposledy vrátila s medailami, tentoraz striebornými, o rok neskôr ešte postúpila do štvrťfinále a odvtedy akoby uťalo.

V rebríčku IIHF už obsadzuje iba pozície od 9. miesta nižšie.

Aj MS 2019 v Košiciach a Bratislave sa pre hostiteľskú krajinu nieslo najmä v znamení snahy postúpiť do štvrťfinále. Nevyšlo to, a tak čakanie na to sa predĺžilo už na sedem rokov...