DENIS LEGERSKÝ sa pomerne v mladom veku rozhodol ukončiť kariéru hokejistu a začal sa venovať trénerstvu.
Jeho prvou zastávkou bolo Turecko, kde tri sezóny pôsobil aj ako hráč. Neskôr pracoval s mládežou v Liptovskom Mikuláši, ale aj vo švajčiarskom Davose a nórskom Stavangeri.
V sezóne 2025/26 dostal ponuku asistenta hlavného trénera pri slovenskej hokejovej reprezentácii do 18 rokov.
S trénerom Martinom Dendisom dosiahol na MS U18 výnimočný výsledok - mladí Slováci na domácom turnaji získali striebro.
„Aj fanúšikovia uverili, že tento tím je niečím výnimočný," vraví.
Rozprávame sa zopár dní po zisku striebra na domácich majstrovstvách sveta do 18 rokov. Ako hodnotíte turnaj s odstupom času?
Veľmi pozitívne, či už z výsledkového alebo výkonnostného hľadiska. Chcem sa v mene celého realizačného tímu aj celého mužstva veľmi pekne poďakovať fanúšikom, ktorí vytvárali neskutočnú atmosféru a majú veľkú zásluhu na našom umiestnení.
Ako ste oslávili zisk medaily?
Posedeli sme si všetci spolu v realizačnom tíme, vymenili sme si dojmy z celého turnaja a užili si pekné chvíle.
Hokejisti v prvom zápase na turnaji vyhrali 2:1 nad Kanadou, čo bolo z mnohých pohľadov historické víťazstvo. Ako mužstvu táto výhra pomohla?
Veľmi nás to nakoplo. Od toho momentu si chalani začali veriť na sto percent. Energiu nám dávali aj diváci, ktorí tiež uverili, že tento tím je niečím výnimočný. Hráči ukázali schopnosť hrať za Slovensko ako jeden tím, jedna rodina.
Mladí Slováci vyhrali skupinu, postúpili až do finále a na celom turnaji prehrali v riadnom hracom čase jediný zápas, finálový. Bolo Švédsko jednoducho nad ich sily?
Čo sa týka finále, to je už o jednom zápase. Za nás a realizačný tím by sme nemenili nič. Bol tam jeden zlomový moment v druhej tretine, keď išli Samo Karšaj a Lucián Bernát sami na brankára, no nedali gól.
Vzápätí sme z protiútoku inkasovali na 2:0 a to nás trochu zabrzdilo. Ešte o dve-tri minúty skôr mal Ondro Tariška čistú tutovku. Keby sme vyrovnali na 1:1, zápas by sa odvíjal úplne inak. Dodalo by nám to energiu, ešte väčšiu vieru vo víťazstvo a otvorilo ďalšie možnosti v závere.
Sme však hrdí na tento úspech aj na každého jedného chalana. Po viac ako dvadsiatich rokoch sme opäť získali medailu.
Čo bol podľa vás hlavný dôvod, že sa mužstvo dostalo až do finále?
To, že chalani vytvorili úžasnú partiu, ktorá sa formovala celý rok, od septembra cez každú reprezentačnú akciu. Všetko do seba zapadlo ako puzzle a vznikol z toho tento výsledok.
Veľký faktor bol aj to, že sme hrali doma. To sú neskutočné zážitky a spomienky pre realizačný tím aj pre chalanov, ktorí do toho dali všetko a veľa obetovali.
Dobrú partiu spomínal tréner Martin Dendis a rovnako aj hráči. Ako sa vám podarilo vybudovať takú súdržnú skupinu?
Bolo to postavené na otvorenosti, komunikácii a predovšetkým na úprimnosti. Každý chalan prijal svoju rolu, ktorú sme si s ním individuálne odkomunikovali.
Hráči uverili tomu, že keď vytvoríme jednu veľkú partiu, jednu rodinu, jeden tím, tak to dokážeme. To bol základný kameň.
Nemali sme žiadne hviezdy. Každý si uvedomil, že niečo dosiahneme len vtedy, keď budeme fungovať ako jeden tím a každý bude robiť to, na čo v mužstve je.
Domáce majstrovstvá priniesli aj tlak a postupne rastúce očakávania fanúšikov. Ako ste pracovali s hráčmi z mentálnej stránky?
Myslím si, že prvotný tlak z chalanov opadol práve po prvom víťazstve. Spadlo to z nich a dodalo nám to veľa sebadôvery a energie. Stále sme ich však upozorňovali, že každý víťazný zápas je len malý krok, nie cieľ.
Použijem takú terminológiu, že sme boli stále iba v základnom tábore a postupne sme stúpali vyššie a vyššie. Vrcholom malo byť finále majstrovstiev sveta. Takýmto spôsobom sme regulovali ich naladenie a držali ich nohami na zemi.
Na hráčoch bolo vidieť veľké sebavedomie. Strieľali veľa gólov, zvládali aj úlohu favorita a povinné víťazstvá. Ako si to vysvetľujete?
Veľmi nám pomohlo, že sme v tomto roku päťkrát porazili Čechov. To bol prvotný impulz a začiatok presvedčenia, že vieme poraziť každého.
Ani Nóri, Lotyši či Dáni neboli jednoduchí súperi. Všetci majú systém a vedia hrať hokej. Naše mentálne nastavenie však bolo každé ráno rovnaké. Zdôrazňovali sme trpezlivosť, disciplínu a snažili sa sústrediť na svoju hru.
Neprispôsobovali sme sa súperovi. Chceli sme vnucovať náš štýl a práve táto filozofia nás doviedla až do finále. Pred každým zápasom sme sa pozerali hlavne na seba a na to, ako chceme hrať my.
Slovensko hralo semifinále štyri roky po sebe, teraz z toho bola medaila. Zmenilo sa niečo systémovo v práci s mládežníckym hokejom?
Určite nám veľmi pomohol reprezentačný projekt do 18 rokov. Vidím v ňom veľký význam. Vďaka nemu si hráčov, ktorí sa dostanú na majstrovstvá sveta, pripravujeme celý rok. Môžeme ich učiť našu filozofiu hry, pracovať s nimi z mentálnej stránky a hlavne ich spoznať.
Nehľadali sme hráčov do ľahkých chvíľ, ale do nepohody a náročných situácií. Keďže sme s nimi trávili celý rok, vedeli sme napríklad, koho môžeme nasadiť na oslabenie a kto sa dokáže obetovať pre tím. To má obrovskú hodnotu.
Do záverečného výberu sa ale dostalo len zopár hráčov, ktorý počas sezóny pôsobili v projekte do 18 rokov. Dá sa to aj napriek tomu považovať za úspech?
Určite áno. Keď sa pozrieme na oslabenia alebo situácie, keď súper odvolal brankára, na ľade boli práve hráči, ktorých sme mali celý rok pri sebe.
Na prvom oslabení boli Šimon Potočka a Samo Karšaj, v prvej obrannej dvojici Dávid Stančík. Každý z nich mal kľúčové úlohy. Treba pripočítať aj minulý rok, keď bol s nami celú sezónu Adam Goljer. Vyzdvihol by som aj prácu Ondreja Tarišku, Sebastiána Bratha a Marka Požgaya.
Títo hráči dodávali tímu neskutočnú energiu na forčeku a odvádzali obrovské množstvo neviditeľnej práce, bez ktorej by to bolo veľmi ťažké.
Samozrejme, je to kolektívny úspech, ale ten dôležitý detail bol práve v nich.
Vidíte zmysel v pokračovaní projektu aj napriek tomu, že chlapci počas sezóny v Tipos SHL zbierajú vysoké prehry v zápasoch proti seniorom?
Určite áno. Za mňa je to veľmi dobrá myšlienka. V projekte hľadáme chalanov do nepohody, ktorí nám v ťažkých chvíľach dokážu udržať výsledok alebo ubrániť záver zápasu. Celý rok ich môžeme pripravovať na náročné minúty na majstrovstvách sveta.
Navyše projekt rozširuje portfólio hráčov a bráni odlivu talentov do zahraničia.
Nechcem rozprávať negatívne, ale na klubovej úrovni máme také podmienky, aké máme.
Podmienky, ktoré im vieme poskytnúť v projekte, sú na vysokej úrovni. Majú individuálne tréningy na ľade zvlášť pre obrancov a útočníkov, tímové tréningy aj možnosť ísť dvojfázovo do posilňovne.
Chcete povedať, že kluby nedávajú mladíkom dostatočný priestor a práve projekt im ho vytvára?
Chcel som povedať, že podmienky na úrovni dorasteneckého a juniorského hokeja v našich kluboch nepripravia hráčov na medzinárodnú úroveň tak, ako ich vieme pripraviť my. Nehovorím o tréneroch, ale čisto o zázemí a podmienkach.
Okrem toho je tu aj otázka konkurencie. V dorasteneckých a juniorských tímoch, možno s výnimkou Košíc, Slovana, Bystrice či Nitry, nie je konkurencia dostatočná. U nás musia chalani každý deň ísť naplno, pretože bojujú o miesto v záverečnej nominácii.
Nebolo by však do budúcna potrebné posilňovať aj juniorské a dorastenecké klubové súťaže?
Určite áno a viem, že sa na tom pracuje aj na úrovni zväzu. Zároveň si však treba položiť otázku, čo sa stane s hráčmi po majstrovstvách sveta do 18 rokov, keď nedostanú šancu v mužskom hokeji?
Nechcem ukazovať prstom na nikoho, ale ak sa niekto dostane na majstrovstvá sveta, má svoju hodnotu a mal by dostať šancu aspoň v prvej lige.
Ako náročné je pre mladého hráča uchytiť sa v seniorskom hokeji?
Najväčší skok je zo žiackeho do dorasteneckého hokeja a druhý najväčší z juniorského do mužského. Je to náročné z mentálnej aj fyzickej stránky.
Myslím si, že prvá liga by mohla byť ideálnym medzistupňom a mala by mladým hráčom dávať roly, ktoré si zaslúžia a na ktoré sú typologicky stavaní.
Ale ako som spomenul, momentálne to nefunguje tak, ako by mohlo.
Vráťme sa ešte k turnaju. Čo bolo pre vás trénerov najťažšie?
Asi udržať chalanov v správnom naladení a v presvedčení, že všetko je možné. Keď tomu veríš, dokážeš to. Myslím si, že celému realizačnému tímu sa to darilo každý deň. Samozrejme, veľa práce bolo aj s videami, analýzami súperov a rozbormi vlastných zápasov.
Kedy ste si aj vy tréneri povedali, že tento tím môže dosiahnuť niečo veľké?
Boli sme takto nastavení od začiatku, už od septembra. Každý tímový míting a každé sústredenie v Piešťanoch boli vedené v duchu, že keď tomu uveríš, dokážeš aj nemožné. Vštepovali sme im to každý deň.
Kto prišiel s touto myšlienkou, tréner Dendis?
Myslím si, že áno. Ja som bol pri tíme prvý rok, ale viem, že s touto filozofiou prišiel Martin (Dendis) už od prvého dňa, odkedy pracuje s osemnástkou.
Ako ste sa dostali k pozícii asistenta trénera?
Oslovil ma hlavný tréner Dendis, či by som mal záujem. Predtým som päť rokov pôsobil v zahraničí a vyhodnotil som to ako skvelú príležitosť vrátiť sa na Slovensko a naučiť sa niečo nové.
Reprezentačný hokej je predsa len iný ako ligový. Reprezentácia je najvyšší honor, ktorý môže hráč alebo tréner dosiahnuť.
Ako by ste charakterizovali spoluprácu s trénerom Dendisom?
Keďže sa poznáme dlhšie, vedeli sme, čo môžeme od seba očakávať. Nemôžem povedať ani jedno zlé slovo na celú sezónu. Hodnotím to veľmi pozitívne, či už spoluprácu s Martinom Dendisom, alebo s každým členom realizačného tímu.
Aký je Martin Dendis ako tréner? V médiách pôsobí veľmi pokojne a neprejavuje veľa emócií. Je iný v kabíne?
Veľmi dobre číta situácie. Vie, kedy treba zdvihnúť hlas a kedy je lepšie zachovať pokoj. Je veľmi dobrý v komunikácii s tímom aj individuálne s hráčmi.
Čo ste mali vy konkrétne na starosti v realizačnom tíme?
Počas celej sezóny som mal na starosti hru v oslabení a hru obrancov.
S touto prácou asi môžete byť spokojný. Slovensko malo najlepšie oslabenia na turnaji.
Áno, chalani si to odmakali. Na majstrovstvách sme mali 15 oslabení a inkasovali sme iba jeden gól. A to hneď v prvom zápase s Kanadou.
Na začiatku vašej trénerskej kariéry ste pôsobili v Turecku, kde ste predtým aj hrali. Ako sa človek zo Slovenska dostane do hokejovej exotiky?
Na univerziáde v Turecku som sa spoznal s jedným manažérom a ten sa ma opýtal, či by som mal záujem. V tom čase hral Liptovský Mikuláš prvú ligu a vedel som, že ma to neuživí.
Dostal som ponuku viesť aj tamojší reprezentačný tím, tak som ju prijal. Nakoniec z toho boli tri roky a veľmi zaujímavá skúsenosť hneď po vysokej škole. Otvorilo mi to oči.
Ako vyzeral hokej v Turecku?
Bola to skôr amatérska úroveň, no zahraniční hráči mali veľmi solídne podmienky. Keď to porovnám s tým, čo som v prvej lige na Slovensku, nedalo sa to ani porovnať.
Boli tam Švédi, Rusi, Kanaďania aj Američania. Samotné zápasy boli amatérske, ale keď nastúpili cudzinci, vyzeralo to úplne inak. Turci mali pre hokej veľkú vášeň. Zaujímavosťou bolo, že na každý zápas sme lietali lietadlom.
To znamená, že v hokeji tam sa muselo hýbať celkom dosť peňazí.
Keď som tam bol pred dvanástimi rokmi, rozpočet tamojšieho zväzu bol dvojnásobne väčší ako rozpočet slovenského zväzu. Dnes neviem, ako to vyzerá, ale vtedy to bolo finančne veľmi zaujímavé.
Ešte by som sa rád opýtal na vašu hokejovú školu. Čomu sa v nej venujete?
Máme to rozdelené. Pracujeme s malými deťmi, ale aj s reprezentantmi ako Šimon Nemec, Peter Cehlárik, Filip Mešár či Adam Nemec. S profesionálmi riešime skôr detaily cez videá a individuálne analýzy zápasov počas sezóny.
Pri deťoch sa zameriavame na základy a postupne pridávame veci, na ktoré v kluboch počas sezóny nie je čas. Tam bývajú na ľade dvaja tréneri na 25 detí, u nás je to štyri až päť detí na trénera, takže môžeme ísť oveľa viac do detailov.
Na čom chcú profesionáli najviac pracovať?
To je veľmi individuálne, ale všeobecne platí, že každý z nich chce riešiť detaily, detaily a ešte raz detaily. To je práve to, čo oddeľuje najúspešnejších od úspešných.
Ako riešiť situácie, ako zakončiť alebo ako pracovať s hokejkou v konkrétnom momente. Veľakrát riešime aj videá zo sezóny a keď vidíme, že sa niečo opakuje a nefunguje, zameriame sa práve na to.
