Česko-Slovenska. Z vtedajšej partie hráčov sa štyria - Róbert Breja, Stanislav Kolpak, Jozef Tomaš a Ľubomír Rešovský - v lete stretli v novo koncipovanom klube Tatran 1952 Prešov, ktorý po jesennej časti vedie druholigovú súťaž. Klub, v ktorom sa snúbi skúsenosť s mladými talentmi, sa tak stal pôsobiskom borcov, ktorí na hádzanárskych ihriskách čosi preskákali a aj dokázali. Práve na ich spomienky a názory sme boli zvedaví pri debate s Ľubomírom Rešovským, Stanom Kolpakom a ich spoluhráčom Ľubomírom Amrichom, ktorý je so štyridsiatkou na krku najstarším hráčom tímu, v ktorom hráva dokonca so svojim synom Michalom.
"Ani sa nechce veriť, že je to už desať rokov," začal spomienky na majstrovský ročník Ľ. Rešovský. "Mal som to šťastie, že som patril ku družstvu, ktorému sa titul podarilo získať, lebo predtým sa to nepodarilo mnohým kvalitným hráčom, ktorí v Prešove hrávali a boli hádam aj lepší ako my vtedy, len tej čerešničky na torte sa nedočkali. Uvedomil som si to v októbri pri oslavách päťdesiateho výročia prešovskej hádzanej, keď som videl v hľadisku to množstvo hráčov, ktorí titul nezískali. Nám sa to podarilo aj vďaka tomu, že bol priaznivý súhrn okolností a dodnes si tento úspech vážim."
Jeho vtedajší spoluhráč a dnešný zverenec, Stano Kolpak, mal v majstrovskej sezóne 24 rokov a na slávne chvíle spomína takto: "Boli to nádherné časy, naše vtedajšie družstvo bolo také zohraté, že sme mohli hrať hádam aj naslepo, dokázali sme si pomôcť a hoci sme nemali vyložené hviezdy, vždy dokázal aspoň jeden zabrať. Tréneri Gregor a Lafko nám dávali dosť voľnosti a dôvery na ihrisku, nebol to len tvrdý dril. V družstve boli jasne určené vzťahy a možnosti, každý vedel, čo na ihrisku, ale i mimo neho môže a má robiť."
Práve ich spoluhráč Ľ. Amrich patrí k tým, ktorý sa majstrovského titulu nedočkal, hoci mal v tom čase takmer ideálny hádzanársky vek. "Prežil som v Tatrane krásne chvíle a vďaka tvrdej drine som sa dokázal prepracovať až do ligového mužského áčka. Napriek tomu, že sme mali silné mužstvo, ktorému šéfoval Vlado Čanda, ten dokázal každého usmerniť, sa nám titul nepodarilo získať. Hrali sme vždy na špici, boli sme takí "králi remíz", na titul to však nikdy nestačilo. No a v roku 1993 som už v áčku nehral..."
Cesty všetkých troch sa v lete stretli v Tatrane 1952 a zdá sa, že šéf klubu Marián Mišek urobil ich angažovaním vydarený krok. Hoci Ľ. Rešovský toho už veľa nenahral, na lavičke kaučoval prevažne víťazné zápasy, jeho dvaja skúsení zverenci (mimochodom, Amrich aj starší ako tréner) patrili ku pilierom tímu. Zdá sa, že hádzaná ich stále baví a skúsenosti im len a len prospeli. Napokon, aj uznávanej nemeckej Bundeslige udávajú tón skúsení tridsiatnici... "Myslím, že hádzaná nás stále baví. Skúsenosti v našom prípade nahrádzajú silu a rýchlosť, ktorá predsa len už nie je taká, aká bývala. To, čo teda nestihneme ubehať, nahrádzame hlavou. Keď nás v lete oslovil Marián Mišek, spolu s Robom Brejom a ďalšími skúsenými hráčmi, sme sa rozhodli pomôcť. Každý z nás robí pre mužstvo, čo vie na ihrisku aj mimo neho. Uchytili sme sa až nad očakávanie dobre a hoci to celé v lete vznikalo dosť narýchlo, v klube všetko funguje tak, ako má," hodnotil Stano Kolpak. Jeho ešte skúsenejší spoluhráč Ľ. Amrich zdôrazňuje: "Vytvorila sa perfektná klíma a som rád, že môžem čiastočne aj ja dokázať, že v hádzanej nie je všetko sila a výška."
Ľubo Rešovský sa ocitol tak trocha v netradičnej pozícii, keď je svojim bývalým spoluhráčom teraz trénerom. "To poznanie mojich terajších zverencov mi skôr uľahčuje robotu, viem totiž takmer na sto percent, ako sa v tej-ktorej situácii zachovajú. Navyše, sú to ľudia, o ktorých sa môžem na ihrisku i mimo neho oprieť. Sú doslova a v dobrom vzormi pre mladších spoluhráčov." Počas jesennej časti sa ozvali hlasy, že Tatran 1952 je mužstvom starcov, ktorí na ihrisku len odchodia dvakrát tridsať minút a ťažia zo skúsenosti. "Nesúhlasím s týmto názorom, ktorý sa objavil aj v médiách. Naše mužstvo má ideálnu skladbu, od najstaršieho "Pegyho" Amricha cez silnú strednú generáciu až ku mladým. Tí starší však nemajú úľavy, drú na tréningoch rovnako poctivo ako všetci ostatní a tvrdo na sebe pracujú. Teda, nie sú to len takí hráči na hodové zápasy," mieni Ľ. Rešovský. Jeho "generačné" úvahy rozvinul aj Ľ. Amrich: "Dá sa povedať, že v družstve sú tri generácie - mladí, starší a ja s masérom Vladom Krčilom, cha-cha... Avšak, aj v mojom veku sa stále, každý deň, učím niečo nové od spoluhráčov, aj od súperov. Tneto prístup mi pomáha, mám hádzanú rád a som šťastný, že si ešte nájdem miesto na ihrisku, trebárs aj v jednom mužstve s mojím synom." Napokon, vcelku jasne sa vyjadril aj S. Kolpak: "Keď sa pozerám na prenosy z majstrovstiev sveta, čo Európy, hnevá ma, keď komentátor pri každom hráčovi nad tsidsať používa slovo veterán. Hádzanár predsa dozrieva pred tridsiatkou a aj po nej si drží ešte dosť dlho vysokú výkonnosť. Ak na moje miesto príde niekto mladší a lepší, dám pred ním klobúk dole a odídem. Zatiaľ však tento pocit nemám," doplnil S. Kolpak, ktorý je vo svojich 34 rokoch pivotom so skúsenosťami na rozdávanie.
Zdá sa, že napriek veku nemajú hádzanárski matadori problémy s motiváciou, skôr naopak. Napokon, v klube majú tie najvyššie - postupové ciele. "Privítali sme možnosť pôsobiť a zahrať si v novom klube, ktorý vznikol len v lete. Nešlo tu o nejaké znovuoživenie - napokon, nástupcom starého Tatrana je Farmakol Tatran. Bol to nový klub a za päť mesiacov, ktoré existuje za z neho vybudoval plne funkčný klub, kde sa normálne poctivo a kvalitne trénuje, kde funguje regenerácia a ďalšie veci. Pohľad na tabuľku, kde sme na čele, je len logickým dôsledkom toho, čo sa v tomto klube deje," uvažuje tréner a ďalej dodáva: "S motiváciou problémy nemáme, v klube sú stanovvené vysoké ciele a to je správne. Len takto sa totiž môže prejaviť skutočná kvalita klubu. Myslím si, že na postup do I. ligy máme, v porovnaní s našimi najväčšími konkurentmi, juniorkami prešovského Farmakolu a Košíc, sa mužstvo buduje koncepčnejši, má svoj ustálený herný prejav. Tí chlapci v juniorkách síce viac trénujú, my sme však častejšie pospolu."
Podobne uvažuje aj S. Kolpak. "My, starší hráči sme sa dohodli, že pre postup urobíme maximum. Vytvorili sme kompaktné a kvalitné družstvo, ktoré si má čo povedať nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Hoci v tejto dobe sa mi zdá, že tie ľudské kontakty na vytrácajú, kedysi sme tvorili jednoliatu partiu a doslova sme žili pospolu."
O postupe hovorí nahlas aj Ľubo Amrich. "Chceme postúpiť, hoci spočiatku som mal pochybnosti, či to dokážeme takto rozbehnúť. Som rád, že sme sa dokázali priblížiť a vyrovnať takým silným mužstvám, ako sú juniorky mužstiev z HIL-ky. Myslím, že natrénované máme a v konečnom dôsledku rozhodne v odvetnej časti II. ligy asi psychika. Chlapci dávajú pre splnenie cieľa dosť, som rád, že v tomto smere funguje aj práca vedenia klubu, ktoré nám vytvára skutočne dobré podmienky. Chcem postúpiť aj preto, aby sme urobili radosť našim fanúšikom, ktorí si na nás zvykli chodiť a podporujú nás. Napokon, keď sme hrali derby proti juniorke Farmakolu Tatran, bolo ich v hľadisku asi päťsto a počul som názor, aká škoda je, že z týchto dvoch mužstiev môže postúpiť iba jedno... Plne sa s tým stotžňujem. Myslím, že ani my, ani juniorka Farmakolu by sme sa v I. lige vonkoncom nestratili."
Hoci v II. lige je prestávka až do 15. marca, hráči v Tatrane 1952 nezaháľajú. Za sebou majú už sústredenie v Ľubovnianskych Kúpeľoch, množstvo tréningov a aj nejaké prípravné zápasy. Súťažná premiéra ich čaká už 11.
januára, keď sa v základnej skupine Slovenského pohára stretnú s juniorkou Farmakolu Tatran Prešov, Bardejovom a Michalovcami. "Slovenský pohrá berieme v prvom rade ako kvalitnú prípravu. Nemá pre nás najvhodnejší termín, sme v obodobí, keď pracujeme na fyzickej kondícii a hra na tréningoch nedostáva toľko priestoru. Aj preto si neorbíme vyššie ambície, naše snahy jasne smerujú k tomu, aby sme boli 15. marca pripravení na ligu," uzavrel Ľ. Rešovský.
