Trénuje Tittela i Lembakoaliho. Prvoradá je disciplína a víťazná mentalita

 „Posúvam tip na najviac zanieteného trénera v mládežníckom futbale, je to môj kolega – tréner Mgr. Adrián Lysák.“ Takýto krátky a výstižný mail napísal Tomáš Fedák z Akadémie ŠK Slovan Bratislava na výzvu Sportnetu, v ktorej sme hľadali výnimočných mládežníckych trénerov.

ADRIÁN LYSÁK má dvadsaťšesť rokov, pochádza zo Starej Ľubovne, ako dorastenec hral za FC Košice. Po skončení strednej školy išiel študovať do Bratislavy na FTVŠ odbor trénerstvo a učiteľstvo telesnej výchovy.

Popri štúdiu hrával v okolí hlavného mesta, v Ivanke pri Dunaji, vo Svätom Jure a už vtedy sa venoval aj deťom. Bol aj členom futsalovej reprezentácie do 19 a do 21 rokov.

Neskôr trénoval prípravky v Karlovke a cez bratislavský Inter sa dostal pred štyrmi rokmi až do Slovanu Bratislava. Tam v súčasnosti trénuje kategóriu U12.

Inšpiruje ho Johann Cruyff a nemecká trénerská škola. Jeho trénerským snom je, aby jeho zverenci mali radi futbal a aby pri športe ostali celý život.

Vždy vás lákala práca s deťmi?

Robil som to, čo som mal rád. Stále som sa pohyboval okolo futbalu, to ma asi napĺňa najviac. Preto som sa vybral cestou trénovania. Vedel som, že musím začínať u najmenších detí a postupne sa presadzovať vyššie a vyššie.

Mal som už nejaké ponuky aj na trénovanie dospelých, ale teraz sa ešte vidím skôr pri mládeži, než by som mal ísť niekde k mužom.

Neskôr by som sa chcel stať profesionálnym trénerom, ísť do zahraničia do nejakej top akadémie a mojím snom je presadiť sa v mužskom futbale v zahraničí.

Slovan Bratislava je najpopulárnejší klub na Slovensku. Hoci sa o futbal zaujíma v súčasnosti menej detí, ako pred desaťročiami, asi sa u belasých ešte stále robí výber, a nie nábor. Môžete to potvrdiť?

Slovan je značka, je to jeden z najväčších klubov na Slovensku. Som vďačný, že som tam a všetko, čo som sa naučil, chcem splácať aktuálne pri deťoch.

V Slovane je iná konkurencia, ako v iných kluboch. Je to naozaj výber všetkých detí z okolia. Aj keď už aj druhý bratislavský klub funguje ako akadémia, Slovan je stále top.

Aké iné rozdiely vidíte medzi Slovanom a ostatnými klubmi v okolí, kde ste predtým pôsobili?

Najväčší rozdiel je v kvalite hráčov. Ďalšia vec sú podmienky. Pre našich hráčov je výhoda, že dennodenne sú v kontakte s A-mužstvom, keďže trénujeme v tom istom areáli. Vidia teda tie áčkarské hviezdy, fotia sa s nimi, majú s nimi zážitky, niektorí hráči ich už aj spoznávajú. Je tam priateľská atmosféra.

No a najmä majú zabezpečené obrovský servis, majú trénera, asistenta, kondičného trénera i trénera brankárov.

Servis, vrátane obedov, ubytovania či transferov autobusmi majú zabezpečený v členskom, ktoré je najnižšie zo všetkých bratislavských klubov.

Čo je podľa vás kľúčové v mládežníckom futbale? Sú tréneri, ktorí stále idú po výsledkoch, iní tvrdia, že v tomto veku to ešte vôbec nie je o bodoch.

Deti sa musia tešiť na tréningy, musia milovať futbal a mať radosť z hry. Je to všeobecné pravidlo, ktoré by malo platiť všade. Keď to dieťa nebaví, je to zbytočné.

Môžeme aj prehrať zápasy, ale deti by mali mať víťaznú mentalitu, aby sa naučili zvládať prekážky a bremená, ale aj akceptovať prehru.

Ja netlačím na výsledky, môže sa vyhrať o desať gólov a stále nemusím byť spokojný s prezentovaným výkonom, a naopak: aj po prehre ich môžem vychváliť do nebies.

Aké je nastavenie samotných detí? Berú futbal ako zábavu, alebo už túžia po tom, aby sa stali profesionálnymi futbalistami?

U nás sú deti už cieľavedomejšie. Uvedomujú si, že ak sa tomu budú dostatočne venovať a niečo tomu obetujú, tak sa z nich môže niečo stať. Hoci nie vždy to vyjde.

Máme však aj chlapcov, ktorí futbal zbožňujú, sú pripravení, chcú sa učiť, ale vedia, že zatiaľ je škola priorita. Prízvukujem im, že škola je v tomto momente na prvom mieste. Futbal slúži na to, aby nešli na zlé chodníčky, mali návyky a vedeli fungovať v kolektíve.

Ktoré sú podľa vás tie vlastnosti, podľa ktorých sa dá už v mladom veku predpovedať, z koho sa stane profesionálny hráč?

Ťažko povedať. Základom je disciplína a ochota pracovať na sebe. Nejaké percento je aj talent a nadanie, ale bez tvrdej práce a prípravy to vôbec nefunguje. Mali by byť vždy pripravení, aby vedeli zareagovať na danú situáciu.

Aké je vaše trénerské krédo?

Na prvom mieste je disciplína. Moje krédo je to, že prístupom môžu dosiahnuť viac ako talentom, a družstvo je viac ako jeden hráč. Deti si musia uvedomiť, že pracujú pre družstvo, kamarátov. Samozrejme, vyskočia aj individuality, ale družstvo je na prvom mieste.

Zažili ste situáciu, keď rodič nemiestnym spôsobom tlačil na to, aby jeho dieťa hralo častejšie?

Toto treba vopred vykomunikovať s rodičmi. Nomináciu na zápas určujem ja podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ak dieťa nie je nominované, tak sa o tom nechcem baviť s rodičom. Nech ten chlapec príde za mnou, a ja sa s ním porozprávam, čo má zmeniť a zlepšiť v tréningovom procese a prečo nie je nominovaný.

Nezažil som ešte, aby rodičia na mňa tlačili, myslím si, že si to ani nedovolia. Chcem to robiť spravodlivo, aby každý hráč dostal priestor, aby ukázal čo je v ňom.

Niektoré svetové kluby majú jasne stanovený štýl, ktorý sa presadzuje už aj v mládežníckych družstvách. Existuje podobná koncepcia aj v Slovane?

Mládež je rozdelená na sekcie dorast, žiaci a prípravky. My v kategórii žiakov máme svoju filozofiu, ako by sme chceli hrávať. Ja som momentálne v kategórii U12, kde je postupný prechod z malého ihriska na veľké a je tam aj medziskok 8+1, tak je to trošku prispôsobené na našu kategóriu.

Ale samozrejme vyššie ročníky majú svoju jasnú víziu, ako chcú hrať. Máme to nastavené, snažíme sa to s kolegami dopĺňať, zdokonaľovať, vykryštalizovať.

Aká je vlastne tá filozofia?

Vieme, že futbal sa modifikuje a je stále rýchlejší. V tréningovom procese dbáme na to, aby sme mali rýchlych a dynamických hráčov, aby sme hrali kolmo, priamočiaro a aby hráči boli dostatočne rýchli vo všetkých fázach hry. Dbáme na to, aby sme boli ofenzívni, dávali veľa gólov a aby hráči dokázali hrať aj pod tlakom. Snažíme sa o to, aby sme mali sebavedomých hráčov, ktorí majú v sebe víťaznú mentalitu.

Vnímajú deti, že hrajú za Slovan, za klub s bohatou tradíciou?

Vedia, čo je to Slovan, sú hrdí na to, že sú v klube. Keď chodíme po rôznych turnajoch po Slovensku ale i v zahraničí, tak je vidno, že Slovan je Slovan a aj súperi to takto vnímajú.

Jedna vec je však byť Slovan na Slovensku, a ďalšia, ako obstojíme v konkurencii s inými európskymi družstvami. Máme skúsenosti so Spartou, Slaviou, Dinamom Záhreb, viedenskými či budapeštianskymi klubmi. Aj oni vedia, čo je to Slovan, preto si nás vyberajú na zápasy a turnaje, aby sme sa mohli konfrontovať s tými najlepšími v strednej Európe.

Ja sa snažím chlapcom vštepovať, aby neboli namyslení z toho, že hrajú za Slovan, ale aby správne reprezentovali klub.

To, že medzinárodná konfrontácia je niečo úplne iné, ako domáca liga, vidíme každý rok aj na príklade A-mužstva Slovana. Ako je to u mládeže, ako ste na tom v porovnaní s ostatnými klubmi v okolí?

Ja mám skúsenosť, že rozdiely nie sú obrovské a vieme sa porovnávať s klubmi z okolitých štátov. Markantný rozdiel tam nie je, sú to vynikajúce zápasy a otvára to oči aj chlapcom, ako sa pracuje v zahraničí. Úroveň tímov z Prahy, Viedne, Budapešti je veľmi podobná, ako tá naša. Neskôr však samozrejme môže prísť zlom.

Kedy potom podľa vás vznikne ten rozdiel, trebárs v porovnaní s Čechmi?

Myslím si, že sa to najviac láme v období 18 až 21 rokov. To je obdobie prechodu do mužského futbalu, to je najväčší zlom. Je to vytvorenými podmienkami, možno príležitosťami.

Na Slovensku je teraz trend hrať s mladými hráčmi, ale nemôže to byť z roka na rok. Vidíme však, že sa to dá robiť aj týmto štýlom. Aj Slovan má hráčov, ktorí aktuálne nie sú súčasťou A-družstva, preto je pre nich v klube vytvorený projekt U21, pre plynulejší prechod do mužského futbalu.

Na súpiske vašej vekovej kategórie nájdeme zaujímavé mená: Denis Žofčák, Alan Maël Lembakoali, Timotej Tittel… Je to iba zhoda náhod, alebo naozaj ide o synov skvelých futbalistov?

Sú to naozaj deti známych hráčov. Je výhoda, že ich otcovia sú futbalisti a rozumejú futbalu. Sú to normálne deti, správne vychované a nie je s nimi žiadny problém.

Aj chlapci to vedia, kto sú ich otcovia, veď na každom zápase sú aj rodičia, takže sa navzájom poznajú. Vidno, že ich otcovia majú prehľad a skúsenosti a na chlapcoch zase vidno, že to majú v génoch. My, tréneri však nevnímame to meno, ale pozeráme sa na to, ako chlapci pracujú, akú majú disciplínu a či spĺňajú naše kritériá.