Zažil to, čo by iní nezažili možno ani v priebehu troch životov. Bol špičkový letecký lekár. Jeho rukami prešli kozmonauti Vladimír Remek a Ivan Bella.
Patrí k výrazným osobnostiam športovej medicíny. Ako lekár pôsobil v československej, aj slovenskej futbalovej reprezentácii. Bol súčasťou najslávnejšej éry Lokomotívy Košice i 1. FC Košice.
Legendárny doktor JÁN MICHALKO oslávil 10. decembra vzácne jubileum - 85 rokov. Mnoho netuctových zážitkov priblížil v rozhovore pre Sportnet.
S úsmevom vravíte, že máte dve veci, ktoré ste ešte nikomu nepovedali a na druhý svet si ich odniesť nechcete. O čo ide?
Dlhoročný lekár Sparty Praha a môj veľký priateľ Václav Čermák, s ktorým sme spolupracovali v reprezentačnom áčku Československa, mi v roku 1978 prezradil, že sa vzdá svojej funkcie v klube. Na protest, že v Sparte končí tréner Arnošt Hložek.
Pýtal som sa ho, či už má náhradu a on mi vraví: ´Budeš ňou ty´.
´Čo si sa zbláznil? Veď som vojak´, zareagoval som.
Pousmial sa, že všetko je vybavené.
Jedného dňa mi doma v Košiciach zazvonili traja ľudia. Boli veselí, usmievaví a povedali mi, že ich poslalo vedenie Sparty. Ponuka bola lákavá, ale odmietol som ju.
Čo je tá druhá vec?
Generálny sekretár Československého futbalového zväzu Rudolf Baťa mi volal do práce, aby som na ďalší deň pricestoval prvým lietadlom do Prahy. Že sa potrebujú so mnou stretnúť. Tak som si vybavil služobnú cestu a šiel som.
Pri Baťovi sedel Rudolf Kocek, známa osobnosť a šéf Dukly Praha. Odchádzal do dôchodku a chcel, aby som šéfovanie po ňom prebral. Podporili to aj futbalisti, Viktor, Vízek a ďalší. ´Hodnosť na to máš, si plukovník. Skúsenosti tiež´, tvrdil mi Kocek.
Aj to som odmietol. V tom čase som musel pracovne odísť do Líbye. Robil som tam leteckého lekára, v Tripolise bola škola, kde sa školili piloti. Mal som odísť už skôr, ale pre olympiádu v Moskve sa to posunulo.
Olympijskí šampióni z Československa. V dolnom rade vpravo lekár Ján Michalko. (Autor: archív J.M.)
Práve OH 1980 v Moskve, na ktorých získali československí futbalisti zlaté medaily, predstavujú váš športový vrchol. Ako si naň spomínate?
Bol to sen, o ktorom som dlho ani nesníval. Komu sa v súčasnosti podarí, aby bol na olympiáde lekárom víťazného tímu, či už českého alebo slovenského? To je utópia. Zoberte si, akých súperov sme vyradili, kým sme sa vôbec na olympiádu dostali. Bulharsko, Poľsko a Maďarsko.
Tréneri dali dokopy rôzne typy hráčov a vytvoril sa výborný kolektív. Veď my sme na turnaji dostali jediný gól, aj ten bol v podstate vlastný!
Vtedajšie mužstvo malo všetko. Už len vidieť rozcvičovať sa Václavíčka či Ličku bolo niečo úžasné. A zase Vízek, ten bol úplne iný.
Prečo?
Rozcvičoval sa len tak leda-bolo. Vravím mu: 'Láďo, preboha, hráme o zlatú olympijskú medailu!' A on mi nato: 'Doktore, víte co? Vys... se na mne, já by pak nemohl'.
Preukaz z olympijskej dediny. (Autor: archív J.M.)
V žiackom veku ste vyrastali s jedným z najlepších slovenských futbalistov všetkých čias Andrejom Kvašnákom. Aký bol?
Spájal nás aj rovnaký ročník narodenia. On bol trocha nemotorný a vždy minimálne o pol hlavy vyšší než ostatní. Napriek tomu neprehral jeden bežecky súboj.
Lopta ho poslúchala na slovo a mal neuveriteľné periférne videnie. Góly vedel strieľať, aj pripravovať pre spoluhráčov. S Košicami sa stal majstrom Československa v doraste, čo bol obrovský úspech.
Po návrate z vojny dostal škodovku, hnedý Spartak. Vozili sme sa na ňom po meste. Bol to zlatý človek, mal som ho veľmi rád.
Prišli ste do kontaktu s obrovským množstvom špičkových hráčov. Koho považujete za najvýraznejšiu osobnosť?
To je veľmi ťažká otázka. Napríklad, s československou reprezentáciou sme mávali zraz na štadióne Sparty, kde bolo zdravotné stredisko. Ivo Viktor ma už čakal so slovami: ´Doktore, ty mí záda...´ Už vtedy mal problém s chrbticou.
Som však lokálpatriot, preto vyberiem dve košické mená. Ján Kozák a Jozef Móder. Móder mal také danosti, že to nemá obdobu. Čosi mu však chýbalo, aby sa predal ešte viac. Nerobila mu problém pravá, ľavá, mal výbornú strelu a v šestnástke bol kráľ.
U Kozáka ste zohrali dôležitú úlohu v jeho príchode do Košíc. Ako k tomu došlo?
Bývalý rozhodca Jožo Kmec mi raz v pondelok volal: Jano, včera som pískal zápas dorastencom Spišskej Novej Vsi. Majú hráča, o ktorého sa už teraz zaujímajú iné kluby. Je z Matejoviec. Choďte tam, nech vás niekto nepredbehne. Ručím ti za to, že je to pán futbalista.
Šiel som za vedením Lokomotívy a s tajomníkom Gejzom Talánom sme sa vybrali do Matejoviec. Otvorila nám mamka a vošli sme dnu. Pri kachľovci sedel Kozákov otec v železničiarskej uniforme. Kopem do Talána: ´Veď ten je náš´. Dohodli sme sa a Jano putoval do Košíc.
Keď sme potom šli na sústredenie do NDR a cestou sa zastavili v Prahe, ľuďom na ÚV ČSTV som povedal, že Kozák bude do polroka v reprezentácii. Tak sa aj stalo.
Vraj sa s vami radil, či má zobrať funkciu reprezentačného trénera Slovenska.
Vravel mi: ´Doki, potrebujem s tebou o niečom hovoriť´. Zastavili sme pred mojim blokom, kde mi prezradil, že dostal ponuku stať sa trénerom reprezentácie a pýtal sa, ako má postupovať.
´Ja na tvojom mieste by som sa ohlásil docentovi Venglošovi, či by ťa neprijal´, radil som mu. Bol to ten najkompetentnejší človek. Kozák za ním skutočne šiel.
Michalka si pri príležitosti jeho osemdesiatky uctili predstavitelia Slovenského futbalového zväzu. (Autor: TASR)
Ktoré obdobie z pôsobenia na klubovej úrovni považujete za najúspešnejšie?
V druhej polovici 70-tych rokov hrala Lokomotíva vynikajúco. Na mužstvo v zostave Seman - Mantič, Suchánek, Biroš, Dobrovič - Kozák, Móder, Fecko - Jacko, Józsa, Ujhely (Michalko ju vysypal z rukáva, pozn. red.) bola radosť pozerať sa. Na štadión chodilo 20 až 30-tisíc ľudí. Niektorí viseli na topoľoch. Napríklad, keď hrala Lokomotíva v Pohári UEFA proti AC Miláno.
Veľmi rád spomínam aj na obdobie v 1. FC Košice, s ktorým sme boli dvakrát majstri Slovenska. Dostali sme sa do Ligy majstrov a hrali proti Manchestru United, Feyenoordu Rotterdam i Juventusu Turín. To bolo niečo úžasné! Futbalom sme žili. Výborné bolo aj to, že sme mali v tíme mnoho východniarov a celkovo Slovákov. Akurát András Telek bol Maďar.
To by som poradil aj súčasnému Slovanu Bratislava. Aby sa snažil získať elitných slovenských hráčov. Na úvod aspoň dvoch-troch a postupne ďalších.
Úspechy 1. FC Košice sú spojené s rezešovskou érou. Ako ste vnímali Alexandra Rezeša, kontroverznú postavu slovenského športu i politiky?
Šaňo bol fanatik, pre futbal by urobil všetko. Len zo začiatku sa nevedel zorientovať a mnohí mu do toho kecali. Preto som mu povedal, nech si vyberie jedného človeka, ktorý sa vo futbale vyzná. A že tú myšlienku si potom môže overiť u ďalších dvoch-troch.
Mal choré srdce, riešením mohla byť transplantácia, ale s tým sa nestotožnil. Koluje o ňom mnoho fám, ktoré sa nezakladajú na pravde. Bol to dobrosrdečný človek. Každému, kto sa naňho obrátil, sa snažil pomôcť. Spomínam naňho len v dobrom.
Na čo najradšej spomínate ako letecký lekár?
Možno mi niekto nebude veriť, ale mňa táto práca neskutočne bavila. Mal som ohromnú motiváciu a veľkú podporu zo strany manželky i detí, za čo im nesmierne ďakujem.
Zdravotnícke zabezpečenie leteckého výcviku, to je námet na knihu. Keď dôjde ku katastrofe a zahynie pilot, často to spelo k záveru, že bol chorý alebo mal kontraindikácie k letu.
Ja som sa to snažil vyvrátiť, zdokonaliť zdravotnú dokumentáciu a skvalitniť lekárske prehliadky. U učiteľov lietania bolo dôležité bazírovať na regenerácii psychofyzických síl. Často pracovali na doraz, lebo študentov sme mali veľa.
Na čo musí letecký lekár dbať najviac?
Pilotov potrebuje naučiť, aby za každých okolností verili prístrojom. Tiež to, aby sa v prípade, ak sa necítia dobre, okamžite hlásili. Nie je hrdinstvom zatajiť, že ich v noci bolela hlava, ucho či zub alebo majú nádchu. Lekár musí byť ich anjel strážny.
Zo skúsenosti môžem povedať, že ak by ľudia v každej profesii mali k svojmu povolaniu taký vzťah, ako piloti, nebol by žiaden problém.
Plukovník Ján Michalko. (Autor: archív J.M.)
V roku 1999 ste boli súčasťou vládnej delegácie pri lete prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu do vesmíru. Ako to hodnotíte?
Výborný vzťah som mal už aj s Vladimírom Remekom. Akurát, že keď som ako nový prišiel, on už odchádzal. Bellov let som sledoval priamo na tribúne v Bajkonure. Za jeho prenájom si síce Rusi musia v súčasnosti platiť, keďže sa nachádza v Kazachstane, ale experti vybrali dobré miesto. Nič sa nemôže stať, aj keby náhodou niektorá raketa neodštartovala dobre.
Boli sme v hale, kde sa nachádzalo lietadlo, ktoré malo vyniesť raketoplán. Vysoká bola asi ako desaťposchodový panelák. Všade vládla neskutočná čistota. Nesmie tam byť nič, čo by mohlo byť zdrojom infekcie.
Sovieti a neskôr Rusi dlho súťažili v kozmických pretekoch s Američanmi. Boli ste aj za oceánom?
Áno. V Amerike sme sa zdokonaľovali v práci na riadiacej veži. Bolo to mesto v meste, kde majú vlastné divadlá, kiná i obchodné domy. My sme tam stretli plukovníčku, ktorá mala korene na východnom Slovensku. Bola z toho neskutočne šťastná a neustále sa nám venovala. Po slovensky už síce nevedela, ale naša reč jej veľmi lahodila.
Michalko na kozmodróme Bajkonur. (Autor: archív J.M.)
V Líbyi ste sa stretli s fenomenálnym boxerom Muhammadom Alim. Ako k tomu došlo?
V Tripolise sa konalo celosvetové stretnutie moslimov, na ktoré Muhammada Aliho pozvali ako významného hosťa. Býval v tom istom hoteli ako my. Volal sa Bab Al Bahr, teda brána mora. Jeho prítomnosť vzbudila obrovský ohlas, bol prísne strážený.
S kolegom sme to napriek tomu skúsili. Povedali sme, že sme z Československa, veľmi si ho vážime a chcel by som ho pre dcérku, ktorá je krasokorčuliarka, poprosiť o podpis na jej fotografiu.
Bez akéhokoľvek vyzvedania tak spravil, pôsobil mimoriadne skromne. V tom čase už bolo vidieť, že ho choroba poznačila, triasli sa mu ruky.
Precestovali ste takmer celý svet. Ktoré ďalšie momenty sú pre vás najpamätnejšie?
Zážitkom boli aj zájazdy do Brazílie a Mexika pred olympiádou, počas ktorých sme hrali na štadiónoch pred stotisíc divákmi. V Brazílii sme navštívili najkrajšie destinácie od juhu až na sever k rovníku. Na vlastné oči som videl hrať Falcaa i Zica, zvaného biely Pelé.
Nezabudnuteľné sú aj momenty z Mexika, kde sme zažili jednu kurióznu príhodu. Mali sme v tíme Štefana Horného, ktorému vypadali vlasy. Domáci naňho pískali, bola to hanba. Jeho reakcia bola taká, že si kúpil sombrero a v ňom chodil všade.
Bol som aj v Ázii, Afrike, v Európe som navštívil takmer každý štát. Pochodil som toho dosť.
Tlačová konferencia s laureátmi ankety Športová osobnosť Košíc. (Autor: TASR)
Desiateho decembra ste oslávili 85 rokov. Ako sa cítite?
Celkom dobre. Trápi ma pravý bedrový kĺb. Už som sa zmieril s tým, že ak to bude potrebné, dám si to operovať.
Žijeme zvláštnu dobu. Ako to na vás vplýva?
Mám veľmi zlý pocit z toho, ako sú niektorí ľudia ochotní počúvať rôzne táraniny a bludy o tomto víruse. Napriek tomu, že denne zomiera veľa ľudí, hrozí kolaps nemocníc a zdravotníci padajú na nos.
Nerozumiem, prečo nechápu, že na takú infekčnú chorobu je dôležitá vakcína a očkovanie. V tomto sa za náš národ hanbím, v štatistikách patríme na posledné miesta. Veľmi ma to mrzí.
Sledujete aktuálne športové dianie?
Samozrejme. V televízii pozerám aj posledné športové správy o pol jedenástej večer, v ktorých je súhrn udalostí za celý deň. Teším sa z úspechov našich športovcov a fandím im.
Akurát si nie som istý, či štát vynakladá dosť prostriedkov a starostlivosti o to, aby šport fungoval. Aby talentovaní športovci mali kde trénovať a k dispozícii bolo všetko, čo vrcholový šport potrebuje.
Nerozumiem rozhodnutiu nepustiť zaočkovaných divákov na štadión, ak majú rúško a doklad o zaočkovaní. Obmedziť maximálny možný počet ľudí na štadióne to áno, ale neumožniť im vôbec vstup?
Košickí futbalisti budú čoskoro hrávať na novom štadióne. Plánujete tam zavítať?
Dosť ma hnevalo, že nás predbehli niektoré mestá a taká bašta ako Košice, hoci momentálne sme v druhej lige, stále nemala štadión. Videl som ho už na vlastné oči, bude veľmi pekný. Úprimne sa z toho teším. Hádam sa ešte dožijem toho, že sa na ňom bude hrať najvyššia súťaž.
Ján Michalko
Športový lekár
Narodil sa 10. decembra 1936 v Košiciach. Venoval sa futbalu, basketbalu i atletike, ako akademik bol úspešný trojskokan. Po vyštudovaní všeobecného lekárstva absolvoval atestáciu z internej medicíny v Hradci Králové a nadstavbu v podobe telovýchovného i leteckého lekárstva.
Bol podpredsedom zdravotnej komisie Československého futbalového zväzu a ako lekár pôsobil takmer pri všetkých reprezentačných výberoch, vrátane seniorského áčka. Členom realizačného tímu bol aj na OH 1980 v Moskve.
Po rozdelení republiky sa stal súčasťou realizačného tímu samostatnej slovenskej reprezentácie. V A-tíme skončil v roku 1999, po tom, čo sa Dušan Galis vzdal postu trénera.
Na klubovej úrovni pôsobil ako lekár hokejistov Dukly Košice, futbalistov VSS Košice, Lokomotívy, 1. FC, MFK a ženského tímu Lokomotívy.
Zastával funkciu náčelníka zdravotníckej služby a polikliniky Vojenskej leteckej akadémie, bol hlavný odborník pre letecké lekárstvo Armády Slovenskej republiky. Má hodnosť plukovníka.
Je držiteľom významných ocenení - Strieborné kruhy SOV, Cena Jána Popluhára, Zlatý odznak SFZ, Cena fair-play Ivana Chodáka, certifikáty FIFA i UEFA v oblasti športovej medicíny, Športová osobnosť Košíc v kategórii Legenda.
Je ženatý, má tri deti. Dcéry Tatiana a Martina boli v minulosti úspešnými krasokorčuliarkami, syn Ján sa venoval zápaseniu. Radosť mu robia aj štyri vnúčatá.