V tretej lige zažil 20-tisícové návštevy. V Senici ešte myslí na zahraničie

Po vyše dvoch rokoch sa útočník TOMÁŠ MALEC v lete vrátil na slovenské futbalové trávniky. Tesne po štarte nového ročníka si tľapol so Senicou, kde sa okamžite zaradil medzi ťahúňov mužstva.

S piatimi presnými zásahmi je najlepším strelcom Záhorákov, okrem toho má na svojom konte aj tri gólové prihrávky.

Dvojmetrové „kladivo“ s reprezentačnými skúsenosťami podpísalo s červeno-modrými kontrakt do konca sezóny s ročnou opciou.

Futbalový svetobežník, ktorý s výnimkou rodného Slovenska pôsobil aj ďalších šiestich krajinách, však pred zahraničím ešte dvere definitívne nezatvoril.

V Senici ste štvrtý mesiac, ako sa v klube zatiaľ cítite?

Som tu spokojný, pretože pravidelne hrávam, a to som potreboval. Vnímam, že tréneri aj spoluhráči mi veria, čo dvíha moje sebavedomie. Mrzí ma iba to, že v tabuľke nie sme na vyšších pozíciách, lebo herne sme na tom lepšie ako napovedá naše postavenie. Aj gólov na mojom konte mohlo byť viac, ale mám aj nejaké asistencie. Snažím sa čo najviac pomáhať kolektívu.

Ako sa vlastne zrodil váš príchod na Záhorie?

S talianskym Pesarom som mal ešte platnú zmluvu, ale po tom, čo sa rozmohla pandémia koronavírusu, majiteľ klubu sa rozhodol do mužstva zapracovať mladších hráčov. Dohodli sme sa na ukončení spolupráce. Užíval som si chvíle s rodinou, pretože v Taliansku som bol bez nej.

Postupne ma začali nejaké kluby kontaktovať, ale stále som vyčkával. Potom sa mi ozval Juraj Piroska, či nemám záujem prísť do Senice, že tréneri majú o mňa záujem. Prišiel som tesne pred zápasom so Žilinou, ktorý som si ešte pozrel z tribúny. Následne mi majitelia klubu predostreli svoje vízie a rozhodol som sa zostať na Slovensku.

Aktuálne ste na méte piatich presných zásahov. Trúfate si zopakovať 14-gólový nástrel zo sezóny 2013/2014, kedy ste v drese AS Trenčín získali honor najlepšieho kanoniera súťaže?

Nerád si už dávam nejaké méty. Predtým som si ich dával a nesplnil ich. Zhadzovalo ma to k zemi, tak som s tým prestal. Samozrejme, chcel by som tých štrnásť gólov prekonať, ale ja nie som typický zakončovateľ. Viac pracujem pre tím a už sa asi nezmením. Tešia ma aj asistencie, prvoradé sú víťazstvá.

V Senici máte aj špeciálne tréningy pod vedením bývalého skvelého útočníka a reprezentačného trénera Stanislava Grigu. Čo to pre vás znamená?

Pre útočníkov je veľmi dôležité mať takéto tréningy. Venujeme sa počas nich situáciám, k akým sa dostávame aj v zápasoch. Vždy je lepšie, keď v týždni vystrelíte na bránu päťdesiatkrát ako len trebárs desaťkrát. Potom sa to odzrkadlí aj v zápasoch. Podobné tréningy som už zažil aj v iných kluboch.

Uplynulú nedokončenú sezónu ste strávili v klube Vis Pesaro, kde ste okúsili tretiu najvyššiu taliansku súťaž. Čo vám dalo pôsobenie na Apeninskom polostrove?

Beriem to pozitívne. Videl som, ako Taliani žijú futbalom. Hoci to bola iba Serie C, keď ste vyšli do mesta, ľudia vás na ulici spoznávali. Tamojšia tretia liga je na vysokej úrovni, účinkujú v nej aj tímy, ktoré v minulosti hrali aj najvyššiu súťaž.

Zápasy sa hrajú na krásnych štadiónoch a vo výbornej atmosfére. Zažil som tam aj 20-tisícové návštevy. Veľa som sa tam naučil hlavne po taktickej stránke. Mínusom bolo iba to, že tréner mi nedával veľa príležitostí.

Okrem Slovenska a Talianska ste počas svojej kariéry pôsobili aj v Nórsku, Česku, Rakúsku, Litve či Lotyšsku. Ako si spomínate na tieto zastávky?

V Rosenborgu Trondheim sa mi darilo strelecky aj herne. Škoda, že to tam nevyšlo, ale už je to minulosť. V Olomouci sa vypadlo do nižšej súťaže, preto som odtiaľ odišiel. V ďalších kluboch som hrával, ale góly veľmi neprichádzali. Výkony útočníkov sa hodnotia podľa počtu strelených gólov. Môžete hrať dobre, ale keď nenapínate siete, tak ste najhorší. Ale všade som sa cítil dobre.

A kde vám to najviac vyhovovalo po životnej stránke?

Všade to bolo iné. Litva a Lotyšsko sú skôr také „ruské“ krajiny. Všetci hovoria, že Nóri sú chladní, ale na mňa tak vôbec nepôsobili. Ako ľudia mi vyhovovali najviac, boli pokojní a nerobili si s ničím starosti. Asi preto, že všetko mali. Po Nórsku som sa najlepšie cítil v Taliansku, kde som však okúsil netradičný život, lebo cez deň tam ľudia oddychovali a v noci sa zabávali.

Dokázali sa na vás nalepiť aj nejaké cudzie jazyky?

Nórčinu sa mi bolo zbytočné učiť, lebo všetci vedeli po anglicky, takže tam som sa vedel dohovoriť takto. V Lotyšsku a Litve sa väčšinou komunikovalo po rusky. Až v Taliansku sme spolu s manželkou chodili na jazykové hodiny, lebo taliančina sa nám páči. Aj tréner a skoro všetci hráči hovorila iba po taliansky, takže musel som sa učiť.

Plánujete ešte vyskúšať zahraničie alebo sa už chcete usadiť doma na Slovensku?

Ťažko povedať, nikdy netreba hovoriť nikdy. Teraz som v Senici a koncentrujem sa na výkony v jej drese. Moja budúcnosť bude záležať aj od gólov. Nie som ešte starý, mám iba 27 a stále ma láka zahraničie.

Som však rád, že aktuálne som na Slovensku, lebo vo svete stále úraduje koronavírus a môžem byť aspoň v blízkosti svojej rodiny, čo je najdôležitejšie.

Vo voľnom čase sa rád venujete turistike. Čím vás tak uchvátila?

Nie som ten typ človeka, ktorý bude celý deň vylihovať niekde na pláži. Radšej sa vyberiem na túru do prírody. Pri turistike a na čerstvom vzduchu si dokonale vyčistím hlavu. Viem sa pri tejto činnosti výborne odreagovať. Momentálne sa však s manželkou plne venujeme malej tri a pol ročnej dcérke Lenke, ktorá vie viac zabrať ako turistika.

Ktoré zaujímavé miesta ste už pochodili?

Najviac obľubujem Vysoké Tatry. Už ako dieťa som ich navštevoval pomerne často, lebo moja prababka pochádzala z Popradu. Doteraz veľmi rád chodím do našich veľhôr, kde môžem byť trošku mimo ľudí, hoci v poslednom období aj tam je ich dosť (smiech).