Slovanu sa upísal po 30-tke. Zažil humenskú senzáciu i košické výplaty v sáčku

MICHALOVCE. Svoju kariéru ukončil Rastislav Tomovčík (48) po sezóne 2007/2008, kedy si na seba obliekal dres trebišovského Slavoja.

Ešte predtým bol pri víťazstve Humenného v Slovenskom pohári v sezóne 1995/1996 a v drese Chemlonu si zahral aj v nasledujúcej sezóne v Pohári víťazov pohárov.

Po odchode na západné Slovensko si najprv obliekal dres Trnavy, neskôr Interu Bratislava s ktorým získal dva majstrovské tituly.

Bývalý stredopoliar pôsobil aj v Košiciach, ktorým v sezóne 2001/2002 pomohol k záchrane vo vtedajšej Mars Superlige a tiež Ružomberku, kde sa v období jeho pôsobenia formovalo mužstvo, ktoré neskôr v sezóne 2005/2006 získalo majstrovský titul.

Po návrate domov a pôsobení v Michalovciach sa mu ozval Slovan, ktorému pomohol s návratom do najvyššej slovenskej súťaže.

Dvojnásobný slovenský majster a víťaz Slovenského pohára si pre Sportnet zaspomínal na najväčšie míľniky svojej profesionálnej kariéry.

Odštartoval úspechom s Humenným

Koniec mája 1996, preplnený vranovský futbalový štadión, outsider z Humenného vo finále Slovenského pohára zdoláva favorita z Trnavy.

Radosť Humenčanov je po zápase nekonečná. Medzi oslavujúcimi hráčmi je aj vtedy 23-ročný Rastislav Tomovčík, hrajúci v základnej zostave Chemlonu.

„Akoby to bolo včera či pred týždňom. Krásne spomienky. Akurát pred dvoma týždňami mi volal tréner Daňko, aj sme si spolu na to zaspomínali. Boli sme vtedy skvelá partia, väčšinou hráči z východu,” prezrádza Tomovčík.

„Nemali sme v mužstve žiadne hviezdy, klub fungoval na rodinnej báze,” dodáva ďalej hráč, ktorý sa pristavil aj pri spomínanom finálovom stretnutí.

„Hralo sa vo Vranove, mali sme domácu atmosféru, čo si myslím, že bolo tiež kľúčové. A či nás podcenili? Úprimne poviem, neviem. Mužstvo mali nabité skvelými hráčmi. Po prvom góle, ktorý sme strelili my, znervóznie v tak dôležitom zápase i lepšie mužstvo. Následne sme pridali druhý a hoci sa im potom podarilo stav stretnutia skorigovať, už sme si to ustrážili,” hovorí Tomovčík, ktorý si dobre spomína i na oslavy po zápase.

„Boli veľkolepé. Pamätám si, že svitalo, keď sme ešte oslavovali.”

Humenčania si vďaka víťazstvu v Slovenskom pohári zahrali v nasledujúcej sezóne v Pohári víťazov pohárov, kde skončili v 1. kole na štíte AEK Atény.

Bol pri tom Tomovčík, o ktorého sa však už vtedy zaujímali viaceré, nielen slovenské kluby.

Bubenka prirovnáva k Tichonovovi

Jeho prvý veľký prestup sa zrodil po sezóne 1997/1998. Kúpila ho Trnava. Chemlon vtedy podľa neho zinkasoval za jeho prestup od Trnavčanov sedemmiestnu sumu.

„Rokoval som vtedy s viacerými klubmi. Spomínali sa aj Slovan či Žilina, český Olomouc, napokon to vyšlo na Trnavu.”

Spartaku sa upísal v lete 1998, tesne po dvoch ligových neúspechoch.

„Dodnes sa na to v Trnave spomína s veľkou pachuťou. Čo sa týka vtedajšej doby, nielen v klube, ale aj na ulici sa o tom ľudia rozprávali, rozoberali to. Bola to na tú dobu téma. Prísť o titul v poslednom zápase bolo dozaista veľkým sklamaním,” tvrdí.

Po skončení angažmánu v Trnave zamieril Tomovčík do hlavného mesta, kde sa upísal Interu, ktorý vtedy prežíval zlaté časy.

Pod trénerom Bubenkom získal dva majstrovské tituly. To, čo by sa z pohľadu Tomovčíka malo zdať ako dobrý krok, sa napokon ukázalo úplne inak.

„Okrem tých titulov a víťazstva v pohári nespomínam na Inter veľmi rád. S trénerom Bubenkom sme si veľmi nesadli. Nerád sa k tomu vraciam, bol to doslova teror. Trénerskými metódami by som ho prirovnal k dnes už nebohému pánovi Tichonovovi. Vyžadovali sa disciplína, drezúra, na druhej strane, prinieslo to výsledky,” vraví bývalý hráč, ktorý mohol vykúpenie nájsť v zahraničnom angažmáne.

„Boli tam nejaké možnosti, ozývali sa kluby z Ruska, Číny, ale aj Izraelu. Rozhodol som sa však, že ostanem na Slovensku. Na tú dobu sme neboli platení vôbec zle.”

Borriero im platil do sáčka

Po angažmáne v Interi sa Tomovčík rozhodol pre návrat domov na východ. Upísal sa Košiciam, ktoré vtedy mali začať novú éru pod vedením talianskych majiteľov.

Talian Borriero chcel s Košicami do troch rokov atakovať pozície zaručujúce účasť v európskych pohárových súťažiach.

„Všetci, ktorí sme do klubu vtedy prichádzali, sme nevedeli, do čoho ideme. Nevedeli sme, kto je tento pán. Do klubu prišiel ako veľká voda, aj jeho vyhlásenia boli veľkolepé, nakoniec však po známych okolnostiach, aj pod tlakom fanúšikovskej obce, bol nútený z klubu odísť,” spomína Tomovčík.

„Taliani vtedy pred sezónou prišli do šatne s tým, že chcú vyrovnať dlhy, celé to stabilizovať a neskôr hrať o vyššie pozície," prezrádza ďalej.

Ako sa však s odstupom času ukázalo, stabilizácia ani európske pohárové súťaže sa nekonali. Klub sa v danej sezóne zachránil v poslednom kole v existenčnom zápase proti Prešovu a v nasledujúcej z najvyššej súťaže vypadol.

„Myslím si, že Borriero bol iba nastrčený kôň bývalého vedenia, ktoré v klube zanechalo dlhy. Bolo potrebné to celé nejako vyrovnať a zároveň, aby sa k tomu niekto postavil. Keď sme aj nejaké výplaty dostali, museli sme si po nich prísť do bývalého hotela Hutník (aktuálne hotel Yasmin, pozn. red.). Borriero sedel v kancelárii, peniaze boli na stole a tie nám následne počas krátkeho príhovoru, každému zvlášť, dávkoval do sáčka. Bolo to komické, na výslužku sme čakali všetci hráči poslušne v rade,” opisuje.

Švehlík ho zastihol na záhradke

Po košickom nezdare si Tomovčík zahral v Ružomberku a následne zamieril naspäť do Michaloviec.

„Prvý rok bol fajn, druhý už menej. Majiteľ sa rozhodol, že chce mužstvo omladiť a mne to vtedy oznámil tréner Vukušič. Následne som dostal ponuku na návrat domov, ktorú som aj využil.”

Hoci sa zdalo, že kariéru ukončí v drese materského klubu, takmer v Kristových rokoch sa mu s ponukou ozval bratislavský Slovan. Bol to obojstranne výhodný obchod.

Slovan vtedy potreboval pomoc skúsených hráčov, zatiaľ čo pre Tomovčíka bol slávny klub bojujúci o návrat do ligy veľkou motiváciou.

„Ak mám byť úprimný, ponuku zo Slovana som už ani nečakal. Dohodnutý som bol pôvodne s pánom Valovičom zo Senca, avšak Slovan je Slovan. Ten sa neodmieta,” vyhlásil.

„Bol som akurát u mamy a mal prácu na záhradke, keď môj telefón vytočilo neznáme číslo a ozval sa v ňom hlas pána Švehlíka,” prezradil Tomovčík, ako sa zrodil jeho angažmán v Slovane.

„Rád spomínam aj na spoluprácu s trénerom Jankechom, ktorý bol pre hráčov autoritou. Okrem neho sa mi pekné spomienky vynárajú aj na spoluprácu s trénerom Daňkom,” skonštatoval.

Pri futbale neostal

Bývalý stredopoliar hrajúci na pozícii desiatky ukončil kariéru pôsobením v Trebišove.

„Záver mojej kariéry poznačili problémy s chrbticou. Mal som ich už v závere jesennej časti v drese Slovana. Hrali sme myslím s Báčom, pri výskoku a hlavičke ma niečo pichlo v krížoch a cez polčas som sa pýtal dole. O týždeň sme mali hrať v Michalovciach, na čo som sa veľmi tešil, avšak kvôli zraneniu som nenastúpil.“

Následne ešte pomáhal Michalovciam zachrániť sa a krátko pôsobil v Trebišove.

„Celkovo hodnotím svoju kariéru ako úspešnú. Hoci, samozrejme, dalo sa dosiahnuť viac. V období, kedy som hral, sa neodchádzalo vo veľkom do zahraničia. Súťaž bola kvalitná a ja som sa v nej dokázal presadiť. Z tohto hľadiska to hodnotím ako úspech,” hovorí Tomovčík, ktorý pri futbale neostal.

„Pracujem v Rakúsku. Nejaké náznaky po konci kariéry boli. Pôsobil som ako tréner v Strážskom, Sobranciach, avšak situácia u nás na východe ma primäla k tomu, aby som zmenil smer. Zároveň, je potrebné sa tomu viac venovať a mňa to, priznám sa, až tak nechytilo,” dodal na záver.