Na veľkých pretekoch býva v izbe vždy s trojskokanom Dmitrijom Vaľukevičom. Práve mu zaželal veľa šťastia do finále. On už má v Barcelone po ňom. So zlatom z majstrovstiev Európy. Kladivár LIBOR CHARFREITAG.
Agentúrny text sme nahradili autorským z denníka SME.
V akej forme je váš reprezentačný kolega?
„Moment, opýtam sa ho. Odkazuje, že sa cíti veľmi dobre.“
To, čo ste hovorili pred kladivárskym finále, ste potom stopercentne splnili. Ste taký dobrý prognostik?
„Kiežby! Netvrdil som, že vyhrám, ale že sa pousilujem zvíťaziť. To sú dve rôzne veci. Inak som hovoriť nemohol. Som líder svetových tabuliek, v kvalifikácii som hodil nie príliš vydareným pokusom zo všetkých najďalej. Zatĺkanie ambícií by vyznelo smiešne. Všetci ma favorizovali.“
Vyšlo vám finále tak, ako ste si predstavovali?
„Vyhral som svoje prvé zlato na veľkých pretekoch, nič krajšieho si človek nemôže predstavovať. Čisto z technickej stránky súťaže to nebolo ani zďaleka ideálne. V tejto chvíli je to absolútne vedľajšie.“
Vaša sezóna 2010 sa dosť podobá na tú z roku 2007, keď ste v Osake získali svetový bronz. V čom je rovnaká, v čom odlišná?
„Začiatok bol rovnaký. Ihneď som hodil za osemdesiat metrov. Potom chvíľu trvalo, kým som si stabilizoval formu. To mi trvalo o čosi dlhšie ako pred troma rokmi. Aj výkony sú o nejaké centimetre slabšie, ale to u všetkých kladivárov. U mňa bez väčších výkyvov. Našťastie zhoda je v tom, ako som hádzal na hlavných pretekoch sezóny. V Japonsku som dosiahol vtedy svoj výkon sezóny 81,60 metra, teraz druhý najlepší 80,02 m (svetové tabuľky vedie Slovák hodom 80,59 m - pozn red.).“
Čomu pripisujete, že kladivári hádžu menej ako pred dvoma-troma rokmi?
„Na to sa veľmi ťažko odpovedá. Aj ja som mal dve sezóny po sebe zlé, trápili ma choroby. To isté môže teraz platiť o ostaných. Maďar Pars bol napríklad zranený. Už viac rokov súťažíme spolu prakticky tí istí. Telo to cíti.“
Vy ste boli zdravotne fit?
„Nie celkom. Posledné dva-tri týždne ma pobolievajú kolená a neviem, od čoho. Nikdy som s nimi nemal problémy. Opäť budem musieť navštíviť lekárov.“
Aké boli v Barcelone podmienky pre kladivárov?
„Z môjho pohľadu najlepšie, aké si viem predstaviť. Rýchly kruh, vhodné teplé počasie. Vo finále pofukoval vietor, ale v podstate som to nevnímal. Olympijský štadión je atletický, nehrá sa na ňom futbal. Plocha je rovná ako stôl, čo na futbalových štadiónoch vždy nebýva.“
Viackrát ste spomínali, že vám prekáža umelé osvetlenie na rampách. Víťazný hod 80,02 cm ste dosiahli ešte za svetla?
„Áno, hoci som si to uvedomil až potom, keď som pokazil tretí a štvrtý hod. Vtedy už svietilo.“
Po druhom pokuse, víťaznom, ste verili vo víťazstvo?
„Nie. Že mám zlato, som uveril, až keď dopadol posledný Parsov pokus a neprekonal ma. On je veľký bojovník.“
Maďari neskôr protestovali. Vraj ste pri víťaznom pokuse prešliapli. Prekvapila vás ich sťažnosť?
„Vôbec som si neuvedomil, že by som mohol prešliapnuť. Kladivár sa pri pokuse nepozerá na svoje nohy. Cíti však, či je chodidlo na hrane kruhu alebo sa jej dotýka zvnútra. Pri mojom druhom pokuse som navyše nepočul ani nijaký zvuk signalizujúci prípadný dotyk, lebo obruč bola kovová. Nechápem, prečo protestovali, ale mali na to právo. Vyšetrilo sa to, zamietli to, takže je všetko v poriadku.“
Ako ste oslávili triumf?
„Do hotela som prišiel až okolo polnoci. Symbolicky, ale s veľkou radosťou, sme si pripili a ihneď som išiel spať.“
V Osake ste sa po bronzovom triumfe minuli s otcom i mamou. Teraz ste sa stretli?
„S otcom áno, s mamou a sestrou, žiaľ, opäť nie. Uvidíme sa až doma v Trnave.“
Koľko súťaží vás ešte čaká v sezóne?
„Štyri, tri na mítingoch. Veľmi sa teším na dubnický Atletický most (22. augusta). Začiatkom septembra budem v Splite reprezentovať Európu v Kontinentálnom pohári družstiev.“
Trúfate si ešte v tejto sezóne prehodiť slovenský rekord 81,81 metra z Prahy 2003?
„Patrilo by sa, už má sedem rokov. Ak budú niekde ideálne podmienky a mne preteky vyjdú technicky bez chyby, nevylučujem to.“
Predovšetkým s Japoncom Murofušim ste aktívnym bojovníkom, aby mali kladivári rovnako hodnotné súťaže ako iní atléti. Pokračujete v snahe?
„V plnej sezóne na to nemáme čas. Štve nás, že nás nezaradili do Diamantovej ligy. Kladivársky pohár IAAF nemá takú úroveň, aby nahradil vrcholnú dlhodobú súťaž. Aj tam sú asi skryté príčiny o trochu slabších výkonov v celej sezóne. Po nej sa zrejme do boja opäť pustíme.“
