Od skončenia druhej svetovej vojny na európskom kontinente neuplynul ešte ani rok, ale športový život už postupne vstával z trosiek.
O prvý veľký povojnový úspech československého športu sa pričinili basketbalisti, ktorí zvíťazili na majstrovstvách Európy v Ženeve.
Vojnové dianie nevyhnutne zasiahlo aj športovcov. Basketbalové súťaže síce v rôznej podobe pokračovali v Protektoráte Čechy a Morava aj v Slovenskom štáte, ale na protektorátne súťaže mal vplyv zákaz organizácií ako Sokol a YMCA, ako aj represálie po atentáte na Reinharda Heydricha či neskôr vypuknutie pražského povstania.
Na Slovensku pre zmenu prerušilo (nielen) basketbalové dianie vypuknutie Slovenského národného povstania a následný prechod frontu. Na jeseň 1945 sa obnovila spoločná celoštátna súťaž so 16 družstvami, ktorú vyhral Sokol Brno pred slovenskými družstvami VŠ a ŠK Bratislava.
Kľukatá cesta do Švajčiarska
Na prvý povojnový európsky šampionát vo švajčiarskej Ženeve sa z pochopiteľných dôvodov žiadna kvalifikácia nehrala. Štartovali krajiny, ktoré sa prihlásili a dokázali nazbierať prostriedky na cestu svojich reprezentantov.
Príprava československého tímu bola aj na vtedajšie pomery dosť improvizovaná. Začiatkom roka sa odohrali súboje medzi výbermi Čiech a Moravy a následne aj súboj kombinovaného česko-moravského družstva proti Slovákom. Po ňom prišiel na rad prvý povojnový medzištátny zápas proti Francúzsku.
Majstrovstvá Európy sa začínali v posledný aprílový deň a reprezentanti sa zišli v Prahe až 22. apríla, štyri dni pred cestou vlakom na šampionát.
Hoci sa pôvodne uvažovalo o pomernom zastúpení desiatich Čechov a piatich Slovákov, nakoniec dostal prednosť rozumnejší a spravodlivejší výkonnostný kľúč.
„Do nominácie sa dostalo štrnásť hráčov – štyria Bratislavčania, dvaja hráči z Brna, siedmi hráči z Prahy a jeden z Kolína,“ spresňuje Juraj Gacík, autor Kroniky československého a slovenského basketbalu.
Štyrmi Bratislavčanmi, ktorí si získali prezývku „štyria mušketieri“, boli Miloš Bobocký (mimochodom, účastník SNP, kde okrem iného ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu sprevádzal generálov Viesta a Goliana pri ústupe do hôr), Gustáv Herrmann, Ján Hluchý a Josef Křepela (rodák z Českých Budějovíc od detstva žil v Bratislave, kde bol jeho otec operným a operetným spevákom v Slovenskom národnom divadle).
Na cestu prispeli, tréner bol psychiater
Mimopražských hráčov si po príchode do hlavného mesta „rozobrali“ rodiny ich spoluhráčov. Napríklad Miloš Bobocký býval u rodičov Josefa Ezra.
Oficiálne reprezentačné dresy neexistovali, takže práve Ezrova mama prišívala štátny znak na biele sokolské tričká nakúpené v Tyršovom dome. Hráči si aj prispievali na cestu. Podľa niektorých zdrojov dali bohatší hráči 2000 korún, ale Ivo Mrázek neskôr spomínal, že každý si hradil polovicu. Okrem toho si museli vziať aj dovolenku.
„Je pravda to, čo bolo vo filme, že hráči bývali v hodinovom hoteli, ako aj to, že mali nekvalitnú obuv, ktorá sa im rozpadala. Boli tam trochu ako takí chudobní príbuzní. Celé to bola veľká improvizácia a bol zázrak, že tam mohli ísť,“ hovorí jeden zo scenáristov filmu Zlatý podraz Jiří Závozda.
VIDEO: Trailer na film Zlatý podraz
Ešte aj krátko pred odchodom musela výprava riešiť formality s pasmi, takže do poslednej chvíle visel nad cestou otáznik.
Tréner výberu bol povolaním psychiater František Hájek. Okrem koučovania na palubovke sa ujal aj úlohy mentora a motivátora. Hráčom napísal list so zoznamom vecí, ktoré si majú na cestu vziať.
V záhlaví boli slová označujúce, na čo by doma určite nemali nezabudnúť: dobrú náladu, svedomitosť a odhodlanie zvíťaziť. A úplne na záver veta, ktorá azda najlepšie vypovedá o Hájkovom charaktere: „Ale keby si aj všetko zabudol a zvyšok postrácal, nesmieš nikdy doma nechať bojovné srdce a uvedomenie, že si Čechoslovák.“
Reprezentačný káder bol pomerne mladý. Jediným tridsiatnikom bol Ladislav Trpkoš, ktorý reprezentoval už na olympijských hrách v Berlíne v roku 1936. Od neho bol mladší dokonca aj tréner Hájek. Ten mal v čase turnaja len tridsať rokov. Väčšina hráčov mala menej ako 25 rokov. „Mladší hráči boli v tom čase lepší, lebo tí starší boli na vrchole pred vojnou a tá im zobrala šesť rokov,“ vysvetľuje Jiří Závozda.
Podľa Juraja Gacíka to súviselo aj s tým, že po vojne vo väčšej miere začala športovať mládež a práve z mladých hráčov sa potom vyberali reprezentanti.
Košov padalo menej ako dnes
Na prvom povojnovom šampionáte sa zúčastnilo desať štátov rozdelených do troch skupín. Oproti posledným predvojnovým majstrovstvám Európy v roku 1939, kam už Československo po rozbití spoločného štátu nemohlo odcestovať, sa basketbalová mapa dosť zmenila.
Z trojice medailistov dvaja – zlatá Litva a strieborné Lotyšsko – prestali ako samostatné štáty existovať, pretože ich anektoval Sovietsky zväz. „Napríklad s Lotyšmi sme v roku 1937 prehrali 11:44, takže boli naozaj veľmi dobrí. Taktiež chýbali Nemci, ktorí pred vojnou tiež nehrali vôbec zle,“ hovorí Jiří Závozda.
Po šesťročnej prestávke nikto presne nevedel, aká bude výkonnosť jednotlivých účastníkov, hoci isté očakávania existovali.
„Veľkými favoritmi boli Taliani, ale čakalo sa, že aj my môžeme uspieť, lebo československá škola mala svoju tradíciu, čo sa neskôr na šampionáte aj prejavilo,“ opisuje dobové pomery Gacík.
Podľa Závozdu československí hráči očakávali, že silným súperom budú aj domáci: „Švajčiari prežili vojnu v pokoji a mieri, takže sa čakalo, že budú na tom fyzicky aj herne lepšie.“
Prvým súperom Československa v skupine boli práve Švajčiari. V základnej zostave nastúpili traja Slováci, čo sa počas celého turnaja stalo tradíciou. „Vtedy sa hráči členili zaujímavo na útočníkov a obrancov. A práve Křepela, Bobocký aj Hluchý boli útočníci,“ ozrejmuje Gacík.
„Dá sa povedať, že slovenskí hráči boli oporami tímu. Celkovo však boli hráči dosť vyrovnaní. Ak by som mal vypichnúť dvoch hráčov, tak to boli Křepela a Mrázek,“ dodáva Závozda.
Československo v tesnom súboji zvíťazilo 20:17, pričom polčas sa skončil 12:7. Aj druhý zápas proti Belgicku priniesol skóre, ktoré dnes vídavame skôr v hádzanej. Tentoraz Čechoslováci vyhrali 38:33 a z prvého miesta v skupine si zaistili postup do semifinále.
Z dnešného pohľad nízky počet bodov mal viacero príčin. „Hra nebola taká dynamická ako dnes, celkovo bola pomalšia, skôr taktická a neboli časové obmedzenia. Ani trénovanosť hráčov nebola na takej úrovni ako dnes. Celý šport prešiel vývojom a to platí aj pre basketbal,“ ozrejmuje Gacík.
Vôbec to však neznamená, že by vtedajší hráči nemali svoje kvality.
„Napríklad lopty boli dosť nekvalitné. Myslím si, že keby dnešní hráči dostali vtedajšie lopty, tiež sa zápas skončí 50:50, lebo by s nimi nevedeli poriadne driblovať. Proti niektorým tým hráčom som nastupoval v pražskom oblastnej súťaži, keď mali možno už aj 65 rokov a ešte stále to vedeli. Takže to skóre je trochu mätúce. Bolo spôsobené podmienkami – košmi, obručami, obuvou, palubovkami,“ dodáva Závozda.
Úspešný boj o medaily
V semifinále čakali na československý výber Maďari, ktorí skončili v jedinej štvorčlennej skupine druhí za favorizovanými Talianmi. Podľahli im však len o osem bodov, čo naznačovalo tuhý boj. Nakoniec z toho bol bodovo najbohatší zápas Československa na turnaji.
Už po ôsmich minútach malo na konte viac bodov ako za celý zápas proti Švajčiarsku a prvý polčas sa skončil jasným víťazstvom ČSR 26:12. V druhom polčase Maďari hru vyrovnali, ale už im to nebolo nič platné a konečné skóre bolo 42:28.
Vo finále na československých reprezentantov čakali podľa očakávania Taliani, ktorí si v semifinále poradili s Francúzskom. Priebeh finálového zápasu bol ako na hojdačke.
„Taliani rýchlo získali náskok a viedli 15:5, potom sa hra s blížiacim sa polčasom vyrovnávala. Polčasový výsledok bol 18:21 z pohľadu Československa. No a po prestávke sme sa dostali do vedenia 29:24, ale Taliani to otočili na 29:31.
Potom zhruba minútu pred koncom hádzal Křepela tri trestné hody, jednak dva trestné za faul a jeden za technickú chybu súpera. Všetky tri premenil, a tak sme šli do vedenia 32:31. Taliani vyrovnali z trestného hodu, ale pätnásť sekúnd pred koncom Křepela vystreli.
Síce nedal, ale Mrázek z Brna doskočil a dal víťazný kôš. Naši si hneď vybrali oddychový čas a potom už to udržali, aj keď Taliani ešte skúšali strelu niekde od polovice ihriska,“ zhrnul finálový zápas Gacík.
Azda bolo symbolické, že pri rozhodujúcom koši boli dvaja najlepší strelci tímu Josef Křepela (na celom turnaji 31 bodov) a Ivan Mrázek (29 bodov).
Ako strelec víťazného koša sa v minulosti občas uvádzal aj Josef Toms. On sám v rozhovore s autormi knihy Nebáli se své odvahy Jakubom Bažantom a Jiřím Závozdom opísal rozhodujúci okamih turnaja takto:
„Spoločne s Ivanom Mrázkom sme sa snažili končekmi prstov dopichnúť loptu do koša. Niekde sa píše, že som ten kôš dal ja, ale Ivan tvrdí, že to bol on. Mne to bolo jedno. Napíšte, že to bol Ivan. Urobí mu to radosť. Ivan basketbalom vždy žil najviac z nás.“
Aj tento citát charakterizuje osobnosť Ivana Mrázka. Hoci bol v tíme najmladší – mal len dvadsať rokov – prischla mu prezývka Šéf.
„Povedal by som, že bol predurčený, že bude šéfovať. Stal sa tiež najúspešnejším trénerom z tej partie. Basketbal bol preňho absolútna životná priorita, takže tá prezývka mu asi patrila oprávnene,“ vysvetľuje Závozda.
Diváci filmu Zlatý podraz o osudoch úspešného tímu si isto spomenú, ako hráči pred každým zápasom prisahali na škatuľku obviazanú trikolórou, v ktorej bola hlina z pankráckeho popraviska, kde nacistickí okupanti popravovali českých vlastencov.
Priniesol ju podľa všetkého tréner Hájek. Počas turnaja ju mal na starosti práve najmladší člen tímu Ivan Mrázek.
Sám si myslel, že škatuľka sa neskôr stratila, ale roky bola v byte Josefa Ezra. V roku 2014 ju však zlodeji ukradli.
„Asi si niekto myslel, že je tam niečo cenné a bola tam len hlina. V novinách sme skúsili vypísať nejakú peňažnú odmenu, keby to niekto vrátil, ale nepodarilo sa nám ju získať. Dali sme vyrobiť repliku, ale do múzea basketbalu by sa nám hodil originál,“ približuje osud nezvyčajného talizmanu Závozda.
Zanechali po sebe bohaté dedičstvo
Zlatých chlapcov naozaj v Prahe vítali davy, tak ako to zobrazil aj film Zlatý podraz.
„Vládla eufória, po vojne to bol prvý úspech nášho športu a, samozrejme, prijali ich aj politici, tak ako sa to robí aj dnes. Ten úspech bol dosť medializovaný,“ hovorí o tom, čo nasledovalo po Ženeve, Závozda.
Zároveň poznamenáva, že jediné československé basketbalové zlato (české ženy neskôr vyhrali majstrovstvá Európy v roku 2005), sa ťažko porovnáva s inými, neskoršími úspechmi:
„Zlato prebíja všetko, ale boli to povojnové majstrovstvá, kde konkurencia nebola až taká veľká. Čisto zo športového hľadiska si myslím, že väčším úspechom bolo striebro zo Stuttgartu v roku 1985, kde sme porazili veľmi silnú Juhosláviu s Petrovičom a hrali tam Kropilák, Brabenec či Rajniak.“
Gacík pripomína, že zlatou medailou zo Ženevy sa odštartovalo úspešné obdobie nasledujúcich desaťročí: „Pravidelne sme získavali medaily na majstrovstvách Európy a ženy dokonca aj na majstrovstvách sveta. Československo patrilo medzi basketbalovú špičku a určite patrilo aj k oporám celého československého športu.“
Samotný zlatý tím o rok neskôr v Prahe získal striebro za novou športovou veľmocou – Sovietskym zväzom. Následné siedme miesto z olympiády v Londýne preto môže vyznievať ako neúspech, ale je to vec pohľadu.
„Konkurencia už bola omnoho väčšia. Boli tam Američania, Brazílčania alebo Uruguajčania, ktorí patrili vtedy do svetovej špičky. Z pohľadu histórie je aj siedme miesto veľmi fajn. Prekonal ho potom jedine Rím 1960, kde sme skončili na piatom mieste,“ zasadzuje londýnske vystúpenie do historického kontextu Juraj Gacík.
Podľa Jiřího Závozdu československá reprezentácia v Londýne doplatila aj na to, že vo štvrťfinále narazila na Brazíliu: „Tá hrala štýlom, na ktorý neboli zvyknutí. V tom čase mali hráči veľmi málo konfrontácie so svetom.“
Z viacerých zlatých medailistov zo Ženevy sa neskôr stali úspešní tréneri, funkcionári či metodici. Práve autor víťazného koša Ivan Mrázek trénoval reprezentáciu práve pri najväčšom olympijskom úspechu v Ríme, okrem toho Zbrojovku Brno priviedol k šiestim majstrovským titulom a dvakrát do finále Európskeho pohára majstrov.
Gustáv Herrmann si ocenenie najlepšieho slovenského trénera 20. storočia vyslúžil za bronzovú a striebornú medailu na európskych šampionátoch v rokoch 1957 a 1958. Okrem toho desaťročia trénoval na rôznych úrovniach a pôsobil aj ako pedagóg na FTVŠ.
Emil Velenský mal prezývku Docent Obrana a taktiež pôsobil dlhé roky ako tréner a vysokoškolský pedagóg.
Ján Hluchý bol ako tréner pri troch medailách ženskej reprezentácie – dvakrát na majstrovstvách sveta (1959 a 1971) a raz na majstrovstvách Európy (1960).
Neskôr bol až do smrti prvým prezidentom Slovenskej basketbalovej asociácie. Štafetu teda veľmi úspešne preniesli na nasledujúce generácie.
Zdroj: Jakub Bažant – Jiří Závozda: Nebáli se své odvahy (Olympia, 2014)
