Otec z neho chcel krajčíra, mama huslistu. Sparťan storočia neznášal nudné zápasy

KOŠICE. Na území bývalého Československa sa narodili mnohí futbaloví velikáni.

Jedným z nich bol nepochybne Andrej Kvašňák, ktorý uzrel svetlo sveta pred 85 rokmi 19. mája 1936 v Košiciach.

Kuriózne je, že na túto osobnosť si rovnako nárokujeme na Slovensku ako aj susedia za riekou Moravou.

Nemožno sa tomu čudovať, veď bez ohľadu na to, kde jeho tím hral, fanúšikovia sa chodili pozerať predovšetkým naňho.

Pravda je aj to, že najslávnejšie roky vo svojej bohatej a úspešnej kariére strávil pri Vltave.

Otec chcel z neho krajčíra, mama huslistu

V športe sa na „keby“ nehrá, ale výnimky predsa len potvrdzujú tento nepísaný zákon.

Keby Andrej Kvašňák nebýval so svojimi rodičmi niekoľko metrov od štadióna Jednoty (dnes TU Košice, pozn. red.) na terajšej Watsonovej ulici a keby si ho nevšimol nezabudnuteľný vyhľadávač talentov Mikuláš Bauer, tak by zrejme celý európsky futbal prišiel o veľa.

Malý Andriš sa preháňal s rovesníkmi po trávniku a tento skúsený harcovník so správnym nosom na budúce futbalové hviezdy ihneď odhadol, že pred sebou vidí nádejného veľkého hráča. Výškou, ale predovšetkým hrou. 

Malý Kvašňák mu niekoľkokrát zabudol priniesť svoju fotografiu na registračný preukaz. Iný by už asi rezignoval, ale Bauer vytrval.

Nakoniec sa dočkal nielen fotografie, ale aj pravidelných príchodov na tréningy. Napriek tomu, že doma jeho prechody z jednej strany ulice na druhú nevideli radi.

Otec chcel mať z neho krajčíra, mama pre zmenu hudobníka, konkrétne huslistu. On však brával do rúk sláčik s obrovským odporom.

V otcových šľapajach nepokračoval, na husle celkom zanevrel, ale o to viac ho z roka na rok priťahovala futbalová lopta.

Už v dorasteneckom veku patril medzi najlepších v celom Československu.

V roku 1956 sa Spartak Košice síce dostal do I. ligy, ale po skončení súťažného ročníka sa mužstvo ocitlo na poslednom 12. mieste. Kvašňák vo veku 20 rokov absolvoval neúspešnú premiéru v najvyššej súťaži, ale aj naďalej zostal prvoligistom. Musel si však obliecť zelenú vojenskú uniformu a narukoval do Dukly Pardubice.

Po návrate do civilu už Košice mali opäť zastúpenie medzi elitou, tentokrát pod staronovým názvom Jednota.

V Čermeli zažil reprezentačnú premiéru

V jeseni 1959 bolo slávnostné otvorenie športového areálu Lokomotívy v Čermeli a pri tej príležitosti sa v Košiciach uskutočnilo prvé oficiálne medzištátne stretnutie.

Išlo síce „iba“ o rezervy Československa a Sovietskeho zväzu, ale u nás medzi áčkom a rezervou boli minimálne rozdiely, hráči často hrali za oba výbery.

Na Lokomotíve boli Kvašňákovými spoluhráčmi Bomba, Jarábek, A. Urban, Vengloš, Brunovský, Vacenovský, Kadraba...

Napríklad Bomba o päť rokov neskôr nastúpil v Kodani za Výber Európy proti Výberu Škandinávie.

Únos na Letnú alias „Prípad Kvašňák“

Nečudo, že po Kvašňákovi sa začali obzerať funkcionári silnejších telovýchovných jednôt.

V tých časoch sa to sem-tam robilo tak, že vytipovaného hráča, tí so silnejším politickým krytím pod rúškom tmy „uniesli“ do svojho mesta.

Tak sa zrodil aj „Prípad Kvašňák“, ktorého si Sparťania odviezli do svojho sídla na Letnej a samozrejme aj do pripraveného bytu.

Celú záležitosť riešili až ústredné telovýchovné orgány. Podľa očakávania uprednostnili Pražanov, pretože vraj na Letnej bude mať lepšiu možnosť výkonnostného rastu.

Nuž, svojím spôsobom to bola aj pravda, lebo po ročníku 1959/60 finančne zruinovaná Jednota vypadla z I. ligy.

Potom sa pretransformovala na VSS Košice a tie sa prebojovali medzi najlepšie československé tímy až v roku 1963.

S odstupom času môžeme uvažovať aj nad tým, či by Andrej ako hráč Jednoty, neskôr VSS Košice dostával toľko príležitostí v reprezentačnom tíme.

V Prahe bol na očiach nielen ľuďom zodpovedným za zostavy národných výberov, ale aj telovýchovných, štátnych a straníckych papalášov, ktorí mali akési nepísané právo hovoriť na tému futbalové mužstvo ČSSR.

Nudné zápasy neznášal

Premiéru v reprezentačnom „áčku“ absolvoval Kvašňák 1. mája 1960 v Prahe proti Rakúsku (4:0). 

O tri týždne neskôr už hral v I. ročníku Pohára európskych národov, predchodcu ME, v Bukurešti pred 60 000 divákmi.

Mužstvo ČSSR zdolalo vo štvrťfinále domácich 2:0. Tím Československa postúpil na finálový turnaj do Francúzska a domov sa vrátil s bronzovými medailami. V semifinále podľahol ZSSR 0:3 a v boji o 3. miesto vyhral nad Francúzmi na ich pôde 2:0.

V Sparte sa Kvašňák veľmi rýchlo udomácnil, stal sa jej ústrednou osobnosťou.

Na Letnú sa fanúšikovia chodili pozerať ani nie tak na ligové zápolenia, ako na výkony a hru Andreja Kvašňáka.

Košický rodák mal k futbalu neobyčajný vzťah. Uvedomoval si, že táto hra je predovšetkým pre divákov a až potom o rôznych stratégiách, taktikách a herných systémoch.

Nudné zápasy jednoducho neznášal. Ako spomínali jeho spoluhráči i súperi, bol jediný na trávniku, ktorý komunikoval so všetkými aktérmi zápasu. Teda s tými, ktorí mali oblečené rovnaké dresy ako on, ale i rivalmi a dokonca i rozhodcami.

V nijakom prípade však nešlo o nadávky či urážky, ale o vtipné, možno trochu uštipačné bonmoty.

Súperov rozptyľoval ťažkopádnym pohybom

Svoje si však vypočuli najmä maďarskí futbalisti a rozhodcovia. Ako rodený Košičan, ktorý časť svojho detstva prežil v meste, počas II. svetovej vojny okupovanom Maďarskom, ovládal jazyk našich južných susedov.

Tak napríklad v rozhodujúcom stretnutí o postup na svetový šampionát 1970 v Mexiku, ktoré sa hralo v decembri 1969 vo francúzskom Marseille.

Z pokutového kopu vsietil prvý gól a potom svojimi poznámkami úplne vykoľajil z hry hviezdnu dvojicu súpera Bene – Dunai II.

Aj to ovplyvnilo priebeh i výsledok súboja (4:1) a po jeho skončení už bola cesta pre československú reprezentáciu na MS istá. 

Musíme však podčiarknuť, že všetky jeho diskusie na trávnikoch, gestá i grimasy a úsmevy na protihráčov boli iba spestrením jeho vynikajúcej hry.

Bez ohľadu na to, či išlo o fanúšikov Sparty, československej reprezentácie, alebo súperov.

Jednoducho mal futbalový talent od pána Boha.

Protihráčov, ktorí ho dovtedy nevideli hrať, akoby rozptyľoval jeho – na prvý pohľad – ťažkopádny, klátivý pohyb po ihrisku.

Kvašňák však mal schopnosť vynikajúcej orientácie po celom trávniku, stačil zlomok sekundy, aby z ležérneho pohybu začal šprintovať tak, že utiekol každému brániacemu hráčovi a v momente dokázal presne prihrať, alebo pohotovo vystreliť.

„Na ihrisku iba chodí, ale je všade,“ písali o ňom anglickí novinári. Z pôvodného útočníka sa stal záložník a v reprezentácii s Jozefom Masopustom tvorili dvojicu o akej snívali poprední tréneri vo svete.

Vengloš o Kvašňákovi: Bol to svetový hráč

Najväčším Kvašňákovým futbalovým úspechom je strieborná medaila z majstrovstiev sveta 1962 v Čile.

Na ôsmich záverečných turnajoch svetových šampionátov, na ktoré sa prebojovali futbalisti Československa, nastúpilo 116 hráčov, z nich 41 slovenských.

Na dvoch MS boli iba traja: Adamec, Kvašňák a Popluhár. Vo finále si zahrali šiesti – v roku 1934 Čambal, 1962 Kvašňák, Popluhár, Scherer, Schrojf a Tichý.

Najviac zápasov v československom drese na MS má zo slovenských hráčov na konte Popluhár – 9, o jeden menej má Kvašňák.

V reprezentácii odohral 48 stretnutí (1960-1970) a dal v nich 13 gólov, v najvyššej československej súťaži 248 duelov s 83 gólmi.

Už táto skromná štatistika hovorí o tom, že košický rodák má za sebou výnimočnú kariéru.

Zaujímavosťou je, že až po medaile z Čile sa dočkal tej za domáci majstrovský titul. Musel na ňu čakať až do roku 1965, ale na ďalšiu za prvenstvo v lige už iba dva roky – Sparta sa stala majstrom aj v ročníku 1966/67.

Na trávniku bol veľký hráč, líder mužstva, jeho dirigent, ale i herec a zabávač.

Najlepší slovenský tréner všetkých čias Jozef Vengloš, ktorý s Kvašňákom hrával na vojenčine v Pardubiciach i reprezentácii o ňom raz povedal: „Má skutočne zvláštny pohyb, ale i úžasne rýchle myslenie. Spracoval loptu v stotinke sekundy a už vtedy mal pred súperom poriadny náskok. Bol to svetový hráč, ešte lepší ako sa o ňom písalo...“.

Legendárny kanonier Jozef Adamec so slovami chvály na svojich súperov síce veľmi šetril, ale v v prípade Kvašňáka urobil výnimku: „Mužstvo, za ktoré hral malo šťastie, súper smolu. Skvelý futbalista...“.

Do rodných Košíc sa rád vracal

Keď v drese Sparty hrával ligové stretnutia na „rodnom“ trávniku na vtedajšej Solovjevovej ulici, či neskôr v Čermeli, zo zaplnených tribún sa občas ozvali výkriky – Judáš.

Košičania mu však „útek“ do Prahy dávno odpustili. On predsa svoje rodné mesto stále miloval.

Po skončení hráčskej činnosti prichádzal pomáhať novinárom ako čestná posila v ich každoročných oficiálnych stretnutiach s hercami Štátneho divadla.

To si vtedy muži od pera a mikrofónu užívali. Veď dostať prihrávku od svetového futbalového velikána, alebo nahrať mu, to predsa boli a stále sú nezabudnuteľné okamihy.

Je v Sieni slávy na Slovensku i v Česku

Andrej Kvašňák mal za prvú manželku košickú prvoligovú basketbalistku Brigittu Pollákovú, ktorá mu porodila dvoch synov.

Ani jeden nezdedil otcove futbalové gény. Športové manželstvo sa napokon skončilo rozvodom, chlapci však prichádzali do Košíc k príbuzným tráviť časť prázdnin, takže – i keď sú rodení Pražania – majú veľmi pozitívny vzťah k mestu, z ktorého pochádzajú ich obaja rodičia.

Mladší syn Michal je v susednom Česku už uznávaný diplomat, po začiatkoch práce v Kancelárii prezidenta ČR pôsobil na veľvyslanectve Česka v USA.

Starší Jaroslav bol zatiaľ naposledy v Košiciach v marci 2018, keď prišiel prevziať za nebohého otca cenu Športová osobnosť Košíc (ŠOK) in memoriam v kategórii Legenda za rok 2017.

O rok neskôr sa Kvašňák stal laureátom Siene slávy slovenského futbalu (vznikla v roku 2016) v poradí ako jej 17. člen, u susedov, teda do českej sa dostal už v roku 2007 ako druhý v poradí vôbec.

Profík na ihrisku i v civile

Roky sa hovorí a píše o tom, ako sa vrcholoví športovci po skončení kariéry nedokážu zaradiť do obyčajného života ako radoví občania.

Aj v tomto smere mohol byť slávny košický rodák príkladom. Športoví novinári, ktorí od neho chceli počuť komentár k dianiu v našom futbale, si museli privstať.

Andriš, ako ho volali priatelia, už ráno od siedmej zarezával na dispečingu Dopravného podniku mesta Praha a práve vtedy si dokázal nájsť chvíľu času na rozhovor.

Vo futbale dokázal zvládnuť všetko: úlohu dirigenta, strojcu hry, stratéga, nebezpečného strelca, hlavičkára, režiséra i herca, zabávača, autora dôležitých gólov.

Pritom vraj po ihrisku iba chodil a bol to najpomalší hráč. Nuž, zdanie niekedy klame...

Jednoducho bol to vynikajúci profesionál a futbalista svetovej triedy, ktorý pred zápasom v šatni burcoval spoluhráčov slovami: „Poďme im to naložiť, veď musíme zarobiť našim deťom na chlieb.“