Až do osemnástich hral v Šahách, kde trénoval dvakrát týždenne. Napokon si zahral ligu s Bardejovom i Prievidzou, kde ho viedol Vladimír Goffa, pôsobil ako legionár v Rakúsku či Izraeli, aktuálne strieľa góly v rodnej obci, kde s futbalom začínal a to už má za sebou päťdesiatku. Syn, ktorý vyrástol v akadémii FC Nitra, ho dokonca futbalovo predstihol – v súčasnosti je hráčom maďarskej Puskás Akadémie. Rozprávali sme sa s Jozefom Urblíkom starším, ktorý v Šahách nastupuje už tretiu dekádu.

V ktorom klube ste začali svoju kariéru? Na akej pozícii to bolo?

Začínal som v rodných Šahách, kde som hrával do osemnástich. Neskôr som prestúpil do Dunajskej Stredy, no istý čas som musel stráviť aj v povinnej vojenskej službe. Neskôr som počas hosťovania v Šali dostal možnosť zahrať si v drese Bardejova, ktorý sa v roku 1994 stal nováčikom prvej ligy. V prípravnom zápase s Banskou Bystricou som sa zapáčil vtedajšiemu trénerovi Dragúňovi.

Vyskúšali ste si aj iné posty? Ktorý vám v zápasoch vyhovuje najviac?

Hrával som najmä v zálohe, istý čas som plnil úlohu takzvanej „desiatky“, neskôr som sa presunul aj do útoku.

Hoci už máte po päťdesiatke, ste stále aktívnym hráčom. Dokonca len dvaja z vašich spoluhráčov na jeseň skórovali častejšie než vy. Čo stojí za vašou futbalovou dlhovekosťou?

S vrcholovým futbalom som začínal neskôr, až do osemnástich som trénoval iba dvakrát týždenne, možno som preto aj menej opotrebovaný. Istú rolu zohrá aj prístup, keď človek na seba dáva väčší pozor, akiste som mal aj šťastie, ale hlavne sa dodnes snažím udržiavať v dobrej kondícii.

Od roku 2002, kedy ste prestúpili do Šiah, dejiny Futbalnetu registrujú len polročné hosťovanie v Plášťovciach. Skutočne ste v klube strávili celé dve dekády?

Do Plášťoviec som odchádzal v čase, keď sa klub zo súťaže na krátky čas odhlásil a následne do nej vstúpil, s výnimkou tejto polsezónu som však skutočne verný Šahám už dvadsať rokov.

Čo vám dalo polročné pôsobenie v českom Hradci Králové?

Vtedajší káder neustále hral o udržanie, bolo náročné presadiť sa v ňom a dostával som menej šancí, než som si predstavoval, o to kvalitnejšia skúsenosť to však pre mňa bola.

Mimo Slovenska ste nastupovali aj za izraelský Hapoel Beer Ševa. Ako sa zrodil tento transfer?

Ponuka od manažéra mi prišla v čase, keď som nastupoval za Prievidzu. Bol to krásny polrok, v podstate by som ho nazval platenou dovolenkou.

Čo vravíte na kvalitu izraelskej súťaže v porovnaní s tou našou?

Ťažko povedať, keďže počas všetkých zápasov tu bolo enormné teplo, na ktoré si človek našich končín veľmi ťažko zvyká. Pohybovali sme sa v strede tabuľky, po mesiaci, ktorý som v klube strávil, vyhodili trénera a nový priniesol svojich hráčov, ktorí hrávali častejšie než ja.

Na akej úrovni ste hral v rakúskom ASK Marz? Ako sa tímu v tom čase darilo?

Šlo o regionálnu súťaž, bola to štvrtá alebo piata liga. Vtedy chodilo do Rakúska veľa Slovákov, tamojšie tréningy sa s našimi nedajú porovnať. Trénovali sme každý večer o siedmej pod umelým osvetlením, výplatu dostal každý včas a hráči chodili na štadión s radosťou. Tak by mal futbal na amatérskej úrovni vyzerať všade. Pravidelné cestovanie má však veľmi nenadchlo, preto som sa vrátil späť na Slovensko.

Ako spomínate na tri sezóny strávené v Prievidzi?

Bolo to moje najkrajšie obdobie. Podmienky v porovnaní s predošlým pôsobiskom boli viac amatérske, viac ráz sa stalo, že nám meškali výplaty a žili sme z úspor, no po športovej stránke to šlo skvele, našu partiu zocelil aj tréner Vladimír Goffa, ktorý nás svojho času viedol.

Po vypadnutí zo IV. ligy prehrali Šahy na jeseň len raz. Čo stojí za ich výkonnostným rastom? Zmenila sa kvalita súťaže, alebo sa obmenil aj káder a tréningový proces?

Tréningová záťaž sa nezmenila vôbec, chlapci chodia do práce i na vysoké školy. Úroveň súťaže je isto slabšia, tú našu zas okrem iného pozdvihli aj dvaja futbalisti zo zahraničia. Uvidíme, či sa nám podarí prvé miesto potvrdiť v jarnej časti.

FOTO: archív S. P.