V celej kariére nastupuje na poste stredného obrancu. V auguste odštartoval piatu sezónu v Šuranoch, kam sa vrátil po hosťovaní v Tvrdošovciach. Ako sa jeho tímu podarilo skončiť trikrát v rade na 4. priečke? A prečo sa podľa neho zmenila kvalita V. ligy? Aj na to nám v rozhovore odpovedal stopér Michal Kružlík.

Kde a na ktorej pozícii ste s futbalom začínali? Ktorý hráč bol v detstve vaším vzorom?

S futbalom som začínal, keď som mal päť rokov na pozícii obrancu, čo mi zostalo dodnes. Bolo to v klube OFK Jatov v kategórii U15, keďže v tom čase sme nemali prípravku. Pôsobil som tu päť sezón, po konci poslednej sezóny bol žiacky tím zrušený kvôli nízkemu počtu detí. S rodičmi sme začali rozmýšľať, ako a kam ďalej s futbalom, až som na koniec zakotvil v FK Slovan Duslo Šaľa. Mojím futbalovým vzorom bol stopér a kapitán FC Chelsea John Terry.

Ako ste sa zo Šale dostali do akadémie FC Nitra? Ako sa vám pod Zoborom darilo?

Musím hlavne povedať, že v Šali som zažil krásnych päť rokov v klube i na športovej škole, mal som skvelých spoluhráčov a trénerov, ktorí ma neustále posúvali a umožňovali mi zlepšovať sa. Zdá sa mi, že mojich rodičov kontaktoval tréner Seko, ktorý bol v tom období šéftrénerom mládeže. Bolo to v období, keď som sa rozhodoval, kam na strednú školu, z Nitry som mal možnosť ísť na Športové gymnázium, kde sme v jednej triede boli celá kabína spoluhráčov.

Ako sa mi darilo? To by bola asi skôr otázka na trénerov, najradšej spomínam na prvý rok v U17 pod trénerom Bochnovičom, kde sa fakt darilo celému tímu aj mne osobne, už po polsezóne som sa sťahoval do kabíny U19 k trénerovi Stachurovi. V klube som pôsobil celkovo dve a pol sezóny, pol roka pred odchodom z dorastu som sa vrátil späť do A-mužstva materského klubu FK Slovan Duslo Šaľa, kde som strávil štyri roky v profi futbale.

V ktorej kategórii ste odišli do Nových Zámkov?

Do Nových Zámkov som išiel na polročné hosťovanie zo Šale po ročnom pôsobení medzi dospelými, kde v tom čase bola v kabíne obrovská kvalita a konkurencia obzvlášť na mojom poste stredného obrancu. Keďže ako mladý chalan som chcel hlavne častejšie hrávať, využil som možnosť hosťovania.

Čo vás inšpirovalo k prestupu do Palárikova, ktoré v tom čase hrávalo tretiu ligu?

Bolo to v čase, keď v Šali nastali obrovské zmeny, ako vo vedení, tak aj u trénerov. V danom momente sa zmenila až na pár chalanov prakticky celá kabína a usúdil som, že je asi čas na zmenu vo futbale, ale aj v živote, keďže sa mi skočila profi zmluva a začal som si hľadať aj civilné zamestnanie. Oslovil ma Laci Vencel, ktorý vtedy v Palárikove pôsobil ako hrajúci tréner. Súťaž, ktorú tím hral, mala kvalitu, zároveň som to mal aj blízko domov a tak som ponuku prijal.

Ako hodnotíte následne pôsobenie vo Veľkých Lovciach, kde sa v kabíne zišlo viacero skvelých futbalistov?

Na Veľké Lovce mám len tie najlepšie spomienky. Skvelá partia futbalistov, obrovská kvalita v kabíne, super prostredie, skvelý tréneri Roman Zima a Peter Ganczner aj všetci ľudia okolo futbalu. Aj mne osobne sa v Lovciach darilo a hlavne som sa tam dobre cítil. Keby som sa mal s odstupom času znovu rozhodnúť, či ostať tam, alebo sa vrátiť do Šale, zvolil by som si druhú možnosť.

Kto inicioval váš návrat do šalianskeho Dusla? Stretli ste tu aj niektorých spoluhráčov z mládežníckych kategórií?

Môj návrat inicioval pán Slavomír Prúčny, ktorý v tom čase zastával funkciu športového riaditeľa a mal na starosti aj tvorbu kádra a hlavne skvelú myšlienku postaviť mužstvo výhradne na odchovancoch. Stretol som tu asi polovicu chalanov, s ktorými sme spolu hrávali, ako napríklad Rišo Prúčny, Denis Galbavý, Adam Rusznák či Matúš Kochan, ktorý pôsobí v Šali dodnes. Ešte nesmiem zabudnúť na legendy klubu Pištu Laláka a trénera Oskara Lancza.

Prečo ste sa po polsezóne rozhodli posilniť Šurany?

Musím povedať, že to bola náročná polsezóna. Trénovali sme štyrikrát za týždeň, na tréning som utekal hneď po práci. Často sme mali aj zápas v strede týždňa a ja som bol rád, že som to vôbec stíhal. K tomu sa pridali nie príliš ideálne výsledky, tlak a takmer žiaden voľný čas, len práca a futbal. Tak som si povedal, že si musím premyslieť, čo ďalej. Rozhodovanie mi uľahčil telefonát od trénera Višňovského, ktorý mi spoločne s mojim veľmi dobrým kamarátom Milošom Fehervárim po tréningu v Šuranoch zavolal, že skladá prakticky nové mužstvo a opýtali sa, ci by som nechcel prísť. Výsledok? V klube som až na polročnú prestávku v Tvrdošovciach dodnes.

Čo chýbalo Tvrdošovciam pri vypadnutí z IV. ligy už v premiérovej sezóne? Piatu ligu pritom ovládli s najnižším počtom obdržaných gólov...

To je ťažká otázka. Hlavne by som povedal, že bol obrovský rozdiel medzi IV. ligou JV v porovnaní s V. ligou východ, z ktorej sa postupovalo. K tomu nás na úvod čakal ťažký los, kde sme zápasy nezvládli a súperi sa nám v tabuľke začali vzďaľovať.

Zmenila sa podľa Vás kvalita dnešnej V. ligy Juhovýchod v porovnaní s minulou dekádu? Pokiaľ áno, v čom?

Dôvodov bude asi viac, jedným z dvoch hlavných je podľa mňa fakt, že v kluboch pomaly starnú alebo už aj skončili skvelí futbalisti staršej generácie, ktorá futbalu ďaleko viac obetovala ako dnešná mládež. Samozrejme, česť výnimkám.

A druhý dôvod vidím v prihlasovaní do súťaže. Dnes, keď to trochu odľahčím, sa môže prihlásiť pomaly každý, kam chce.

Aký futbalový post vám vyhovuje najviac? Vyskúšali ste si to aj inde?

V podstate až na pár výnimiek hrám po celú kariéru na poste stredného obrancu .

Po príchode do Šurian ste skončili trikrát v rade na veľmi peknej 4. priečke, čomu tím vďačí za dlhodobo stabilné výkony?

Mali sme veľmi dobre poskladaný tím, skvelé individuality a hlavne sme boli skvelá partia. Nikto sa neponáhľal domov, boli sme spolu schopní tráviť čas hodiny a na ihrisku sa pobiť jeden za druhého.

FOTO: Slavo Vančík.