Ľahkosť, s akou skóruje Mário Kajaba, nemá úplne každý. Skúste si na YouTube vyhľadať jeho zostrihy a presvedčte sa sami – odchovanec nitrianskeho FC je špeciálny hráč. Mládežnícky majster Slovenska si zahral v Anglicku i Nemecku, na ViOn-e trénoval s Milanom Škriniarom, tretiu ligu okúsil vo Vrábľoch a v úprimnom rozhovore priniesol pohľad na futbal v Nevidzanoch zblízka.

Kde a ako ste sa dostali k súťažnému futbalu? Na akej pozícii ste začínali?

Odmalička som bol vedený k športu. Moja mamina vždy hovorí, že do lopty som kopal skôr, než som vedel chodiť. Keďže futbal hrali môj ocino, starký aj krstný, myslím, že bolo jasné, ktorý šport by pre mňa mohol byť ten pravý a ku ktorému ma rodičia budú viesť. Od prvého ročníka základnej školy ma prihlásili na futbalový krúžok. Odvtedy až do teraz sa futbalu venujem súťažne. Začínal som v prípravke vo Vrábľoch. Neskôr som hral aj za žiakov, kde prvý zlom nastal v 7. ročníku na základnej škole, keď si ma všimli skauti z FC Nitra. Dostal som ponuku prestúpiť na športovú školu do Nitry a hrávať v ich akadémii. Bola to super ponuka, ktorá sa neodmieta, lebo dostať sa do akadémií bolo v tej dobe ťažké a FC Nitra ju mala najlepšiu na Slovensku. Prestupoval som do kategórie žiakov. Postupne som sa dostal do mladšieho dorastu, kde sme mali veľmi úspešnú sezónu a stali sa majstrami Slovenska. Ďalšia kategória starších dorastencov bola tá zlomová, kde som Nitru opustil a prestúpil do dorastu v Zlatých Moravciach spojeného s Vrábľami.

Futbal som začínal hrať ako ofenzívny hráč. V mladšom veku som hrával na krajoch zálohy, nakoľko som bol dosť rýchly. Postupom času som prešiel do stredu zálohy a momentálne nastupujem v útoku.

Po ktorej mládežníckej kategórii ste opustili FC Nitra a prečo?

Dôvodov na prestup bolo viac, hlavným bola zmena trénera, s ktorým sme si veľmi nesadli, nedostával som toľko príležitostí v zápasoch a moja výkonnosť išla dole. Jediným riešením bola zmena. Ale môžem povedať, že k lepšiemu. S dorastom sme vyhrali našu súťaž a boli sme super partia. Niektorým z nás sa podarilo prepracovať aj do A-tímu FC ViOn Zlaté Moravce, čo bol pre mňa osobne veľký úspech v mojej kariére. Aj keď to trvalo len pol sezóny, som vďačný, že som mohol skúsiť, ako to chodí v profesionálnom futbale. Musím podotknúť, že za ten krátky čas v áčku som mal možnosť zatrénovať si s Milanom Škriniarom, Jakubom Paurom a ďalšími, ktorí prvú ligu hrávajú dodnes.

Kto bol vaším prvým športovým vzorom?

Mojim futbalovým vzorom bol Thierry Henry. Strašne sa mi páčil jeho štýl hry. Doteraz nosím na drese číslo 14.

Čo vravíte na skúsenosť z tretej ligy, kde ste sezónu 2012/13 s Vrábľami skončili v strede tabuľky?

Bola to ďalšia výborná skúsenosť a zároveň môj prechod z dorastu k mužom. Bolo to určite náročné, keďže som bol mladý hráč a rozdiel medzi týmito kategóriami je veľký. Ale bol som rád, že som mohol trénovať a hrať v tom čase tretiu slovenskú ligu. Určite mi to dalo veľa po futbalovej stránke. Ale tam nastal zlom v mojej futbalovej kariére, kedy som sa rozhodol odísť za prácou do zahraničia a zdokonaliť sa v cudzom jazyku, hlavne kvôli škole.

Ako s odstupom času hodnotíte svoje pôsobenie v anglickom Horley FC, resp. podmienky pre hráčov v tomto klube? Ako sa mu darilo v čase, keď ste obliekali jeho dres?

Keď som pracoval v Anglicku, futbal mi veľmi chýbal. Dozvedel som sa, že v meste, kde pracujem, majú futbalový klub, tak som si našiel kontakt na trénera a dohodli sme sa, že prídem na pár tréningov. Nakoniec z toho vznikol prestup a hrával som v Anglicku. Podmienky pre hráčov a úroveň klubu by som prirovnal asi na úrovni našej 3.-4. ligy. Ale čo sa týka kvality hráčov, tá bola obrovská. Úplne iný štýl hry, taký silový, do tela. Typická anglická súťaž.

Prečo ste si po návrate zvolili práve Michal nad Žitavou? Kto inicioval váš prestup do ŠK Nevidzany?

Po návrate na Slovensko som bol voľný hráč a mohol som sa rozhodnúť, kam pôjdem hrať. Rozmýšľal som aj nad tým, že s futbalom skončím, keďže posledné mesiace v Anglicku som bol zranený a futbal som dlhší čas nehral. Nakoniec ma môj kamarát Jozef Zrubec (vtedy tréner Michalu) prehovoril, aby som to išiel skúsiť k nim, že sa rozohrám a pôjdem niekam vyššie. A mal pravdu. V polovici sezóny sa mi ozvali z Nevidzian, či by som si nechcel skúsiť 5. ligu. Tento prestup inicioval hlavne môj dlhoročný kamarát, brankár Michal Doležaj s prezidentom Milanom Kramárom. Samozrejme som ponuku prijal a som rád, že som tak urobil. Od začiatku sa mi v klube zapáčilo a s menšími prestávkami v Rakúsku tam pôsobím doteraz.

Medzičasom ste si odskočili do rakúskeho SCU St. Georgen a po návrate na Slovensko ste opäť posilnili Nevidzany. Ako sa vám páči v tomto klube, čo podľa vás stojí za jeho dlhodobým pôsobením v krajskej súťaži?

Prestup do Rakúska som bral ako ďalšiu výzvu v mojej kariére. Bolo to dosť nečakané, nakoľko som bol v Nevidzanoch spokojný a neplánoval som nič meniť. Ale jedna vec predsa zavážila a tou boli financie. Každý určite vie, že hráči v Rakúsku zarábajú slušné peniaze aj v nižších ligách. Nebudem klamať, to bol vtedy asi jediný hlavný dôvod môjho odchodu z Nevidzian. Vedel som, že to nebude len tak, tie peniaze si treba zaslúžiť a tak aj bolo. Prvá sezóna v Rakúsku ale dopadla na výbornú. V klube sa mi celkom darilo a boli so mnou spokojní. Klub, v ktorom som pôsobil, mal výborne podmienky na futbal. Avšak na začiatku som sa dohodol, že bude stačiť keď budem trénovať na Slovensku a chodievať iba na majstrovské zápasy. Postupom času odo mňa vyžadovali aj predzápasový tréning. Keďže to bolo 300 km a cesta mi trvala tri hodiny, bolo dosť ťažké skĺbiť to s prácou.

Keďže pred odchodom do Rakúska som sa dohodol s pánom prezidentom klubu Milanom Kramárom a dal som mu sľub, že v prípade návratu z Rakúska prídem späť do Nevidzian, ani na minútu som teda neváhal o zmene klubu. Mal som síce ponuky aj z vyšších líg, ale sľub je sľub a s človekom, akým je pán Kramár, sa inak ani nedalo. Vždy mi vyšiel v ústrety, keď som niečo potreboval, bol ochotný a pomohol mi. Tento muž dlhé roky zohráva veľkú úlohu aj za úspechmi nevidzianskeho futbalu, práve svojou ochotou, chcením, obetovaním a zápalom pre futbal drží klub v krajskej súťaži. Samozrejme, sú tam ďalšie dôležité mená ako manažér klubu Pavol Baláž, hlavný tréner Juraj Baláž, viceprezident klubu Stanislav Kičko a všetci ostatní, ktorí sa o futbal v Nevidzanoch zaujímajú a snažia sa vytvoriť hráčom čo najlepšie podmienky.

V najbližšom stretnutí vás na domácej pôde vyzve úradujúci majster a zároveň vicelíder súťaže z Čeľadíc, ktorý v posledných troch kolách vonku získal iba dva body. Viete, čo by na jeho hráčov mohlo platiť?

Bude to pre nás určite náročný zápas. Na zápasy, akým je tento, sa ale veľmi teším, pretože Čeľadice hrajú otvorený a kombinačný futbal – žiadne nakopávané lopty a zrážanie sa v súbojoch. Práve preto si myslím, že na nich bude platiť presne to isté – nezľaknúť sa a hrať to, čo chceme my – rýchly, kombinačný futbal a pri troche šťastia si domov odniesť nejaký bodík, prinajlepšom všetky tri.

Na záver by som sa určite chcel poďakovať mojej rodine, ktorá ma vždy podporovala a umožnila mi zažiť takýto futbalový život. Nie každý má to šťastie a takú podporu, akú som mal ja. Aj keď sa zo mňa nestal profesionálny futbalista, určite mi to dalo veľa skúseností a životných lekcií a vďaka futbalu som taký, aký som.

Autor: Peter Popelka.