Niekedy sa futbalista dostane do iného slovenského klubu okľukou cez zahraničie. Nie vždy je to tak plánované, ale spôsobia to okolnosti. Tak to bolo aj v prípade brankára Patrika Lukáča. Ten pred rokom odchádzal po dvojročnom pôsobení v Tatrane Prešov do poľského tímu Elana Toruň, ale od tejto sezóny je už na súpiske prvoligistu Zlaté Moravce-Vráble. Ako k tomu došlo aj o jeho ostatných etapách kariéry sme s ním hovorili.

V Poľsku ste veľa toho neabsolvovali – prečo?

„V generálke na jarnú časť zápolení som si zlomil nohu, nasledovala trojmesačná maródka. Zmluvu som mal iba na pol roka a funkcionári mi navrhli v novom kontrakte nižšie finančné podmienky vzhľadom na koronu aj to, že som nechytal. Lenže ja som to neakceptoval a koncom júna som odišiel domov.“

Ako ku zraneniu došlo?

„Hrali sme na umelej tráve. Vybehol som proti lopte, ktorá išla za obranu. Nasledoval súboj s protihráčom, odkopol som loptu a vzápätí som zle dostúpil. Praskla mi ihlica aj členok.“

Ako dopadol váš bývalý celok?

„Vypadol z tretej najvyššej súťaže.“

Po ukončení angažmán ste sa ocitli v nezávideniahodnej situácie, boli ste bez brankárskej praxe a novej zmluvy...

„Vládla neistota. Ozval sa mi tréner Peter Petráš, lenže návrat do Tatrana som odmietol. Predtým som tam zažil všelijaké situácie a hoci nechcem hovoriť nič zlé – však Prešov mi dosť pomohol – mal som predstavu, ako to tam funguje počnúc štadiónom a končiac peniazmi. Slovom, nechcelo sa mi do toho... Čakal som preto na niečo iné a napokon v hodine dvanástej mi vybavil pán Varga Zlaté Moravce-Vráble. Tento klub bol spomedzi ďalších záujemcov najrýchlejší v rokovaní a všetko sa riešilo okamžite. Prišiel som tam na jeden tréning a generálku, vyšlo to a vzápätí som podpísal zmluvu.“

Ste po jeseni spokojný s vaším počínaním si?

„ Odchytal som iba dve pohárové stretnutia, v lige som bol dvojkou za Aďom Chovanom, ktorý chytil skvelú formu. Darilo sa nám, všetko fungovalo, takže človek sa mohol koncentrovať iba na futbal.“

Pozícia dvojky nie je práve najpríjemnejšia...

„Zažil som to aj v predošlých pôsobiskách – v Liberci či Podbrezovej, kde som Maťovi Kuciakovi dva roky kryl chrbát. Nie je to príjemné, ale je niekedy je to nutné. Treba želať kolegovi, aby sa mu darilo a potom bude dopriate aj mne. Nemám na mysli zranenie, ale všeličo sa môže prihodiť. Preto treba makať naplno a byť pripraveným okamžite zaskočiť.“

V príprave sa striedate?

„Nuž, nastala špecifická príprava, lebo trinásť hráčov ochorelo na Covid-19. Takže stihneme akurát generálku na ligu s Podbrezovou.“

Kedy končíte karanténu?

„V pondelok. Na prvom tohtoročnom zraze testovanie dopadlo dobre, lenže po týždni tréningov vyskočili pri ďalšom teste piati infikovaní, ja som bol pozitívny deň po nich, lebo sa  vírus sa rozniesol ďalej.“

Ako ste znášali priebeh onemocnenia?

„V porovnaní so spoluhráčmi som mal horší priebeh. Prenasledovali ma vysoké teploty, prvé dva-tri dni som nevládal vstať ani z postele. Celé telo bolelo. Na štvrtý-piaty deň sa to zlepšilo, akurát čuch a chuť odišli a trošku ešte pokašliavam.“

Na tréningové opätovné nasadenie bude treba ísť rozumne, to si uvedomujete?

„Určite, čítal som, že u športovcov vírus môže zasiahnuť dvadsať percent pľúc, preto viem, že táto kapacita bude chýbať a rozbeh bude ťažší. Pravda, zrejme je to u každého individuálne. Podstatné bude dostať sa do správnej formy a pôjde i o to, aby sme na jar pokračovali v takej fazóne ako v jeseni. Máme tichý cieľ a urobíme všetko pre to, aby sa prvá šestka podarila.“