Nie je veľa talentovaných hráčov, ktorí už v rannom veku zamierili z východu do prestížnych slovenských klubov. Jedným z nich je Denis Potoma, odchovanec Stropkova, ktorý pred šiestimi rokmi zakotvil v Slovane Bratislava. Momentálne 20-ročný mladík figuruje na súpiske prvoligovej Serede, kam odišiel vo februári. Tam sa síce výborne uviedol, no potom tak ako ostatní musel nedobrovoľne zabrzdiť svoj herný rozlet. O jeho predošlom účinkovaní, plánoch i aktuálnom prežívaní prestávky v súťaži sme sa s ním zhovárali.

Vo februári ste prišli do ŠKF a hneď v prvom vystúpení v novom tíme ste sa uviedli proti Zlatým Moravciam-Vrábľom premiérovým gólom. Predpokladáme, že ste nemali ani čas pripraviť menšiu oslavu pre spoluhráčov?

„To je pravda, ale verím, že príde aj na to a niečo chlapcom prichystám.“

Spomínate si na to, ako ste zaznamenali svoj zásah ako striedajúci hráč, ktorý prišiel na ihrisko na druhý polčas?

„Súper išiel do útoku, my sme však získali loptu, dostali sme sa do kontry po pravej strane. Na ľavej strane som využil voľný priestor, našprintoval som, vypýtal si prihrávku do šestnástky. Loptu som si prevzal na prsiach a potom som vystrelil. Lopta zapadla do brány a už sme sa tešili z gólu.“

V Seredi ste absolvovali tri ligové duely a jeden pohárový, koľkokrát predtým v Slovane ste sa objavili na prvoligovej scéne?

„Iba raz, keď som sa na pár minút ukázal na trávniku a bolo to paradoxne práve proti Seredi v jeseni. Predtým som bol skôr ofenzívnym stredopoliarom, teraz v novom klube tréner zmenil systém hry a nastupujem ako defenzívny stredový záložník.„

Keď ste mali 14 rokov, opustili ste stropkovskú liaheň a presunuli ste sa k Dunaju. Ako k tomu došlo?

„Dostal som sa do regionálneho výberu mojej vekovej kategórie a na turnaji regiónov si ma všimol tréner Západoslovákov, ktorý pôsobil v Slovane. Kontaktoval mňa aj ocina, raz sme si ako rodina sadli a na otázku, čo si vyberiem, som nezaváhal a vybral som si belasých.“

Tam ste prešli mládežníckymi kategóriami, boli ste aj  dorasteneckým reprezentantom a dostali ste priestor v béčku. Kedy ste sa ocitli v áčku?

„Trénoval som tam ostatné dva roky, odvtedy, ako ma zavolal tréner Ševela a pokračoval som aj za trénera Kozáka. Dostal som príležitosť v prípravných dueloch, ale, pravdaže, vzhľadom na nesmiernu konkurenciu bolo ťažšie vypýtať si miesto v súťažných súbojoch. Pociťoval som potrebu hrať a napredovať, ale uvedomoval som si, že je to náročné, tak som sa podujal na hosťovanie.“

Keby ste dostali ponuku na prestup, brali by ste to?

„Je to ťažká otázka, ešte nad tým nepremýšľam, ale určite sa chcem vrátiť do Bratislavy a ukázať všetkým, že na to mám a že sa  pokiaľ ide o mňa mýlili.“

Máte nejaké kontakty so stropkovským futbalom?

„Z tých čias, keď sme boli žiaci, v áčku nie je nikto a už som dlho chlapcov nevidel hrať. Verím, že ak na to bude priestor a dostanem sa domov na víkend, rád sa pôjdem na nejaký súboj  pozrieť.“

Váš otec, ešte stále aktívny futbalista, je veľkým kritikom?

„Pokiaľ sa dá, tak sa chodí na mňa pravidelne pozerať a ja som veľmi rád.  Je objektívny, čo si veľmi vážim a keď si niečo všimne, tak mi to povie a pre mňa to veľa znamená. Na druhej strane teraz sa ho snažím pritiahnuť k tréningovej aktivite, aby niečo robil...“

Momentálne ste doma, ako  znášate súťažný pôst?

„Koronavírus nám všetkým zamotal hlavy. Už mi z pauzy obrazne povedané šibe, lebo bez tréningov a zápasov je to na nevydržanie. Snažím sa na sebe individuálne pracovať, udržiavať vo forme a bol by som rád, keby sa znovu začalo hrať. “