MARTIN (SFZ/PETER ZEMAN) –  V stredu 24. októbra 2018 sa konal na Národnom cintoríne v Martine pietny akt odhalenia pamätnej tabuľky Vladimíra Weissa a pripomenutie si pamiatky slovenských olympionikov pri príležitosti Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých.

Syn Vladimír Weiss a prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel odhalili  na Národnom pamätníku olympionikov na cintoríne v Martine pamätnú tabuľku strieborného futbalového olympionika z Tokia 1964 Vladimíra Weissa najstaršieho.

Najsvetlejší moment jeho kariéry priblížil prítomným hovoreným slovom člen Slovenské komorného divadla v Martine Tomáš Tomkuliak.

„Keď sa v roku 1962 vrátil Adolf Scherer z Čile, prišiel ho navštíviť jeho spoluhráč, priateľ a krajan z Vrútok, Vlado Weiss. Trochu závidel nášmu najlepšiemu strelcovi z majstrovstiev sveta, že to dotiahol ďalej. Sám to mal vtedy ťažké, hoci aj on hral výborne. V konkurencii vynikajúcich stopérov na čele s Popluhárom, mal cestu do A-užstva zahatanú. Už vtedy povedal: „Na olympiádu do Tokia sa musím dostať!“ „To sa budeš musieť veľmi usilovať,“ vŕtal doňho Adolf. Vlado sa usiloval a už na začiatku olympijského roku 1964 mal vo Vytlačilovom tíme málokto takú pozíciu ako stopér Weiss. V Tokiu hral vo všetkých zápasoch a v československom tábore ho všetci označili za najspoľahlivejšieho hráča. Osobitne vynikol v dvoch záverečných stretnutiach. Počas turnaja urobil len dve chyby, ale aj tie včas naparavil. Vo finálovom zápase stratil loptu a Maďar Bene sa sám rútil na našu bránu. Weiss však ešte stačil zaskočiť za vybehnutého brankára Schmuckera a strelu vyhlavičkoval. V Tokiu plati za najlepšieho stopéra turnaja. Ani Maďar Orbán, či Walter z NDR neboli lepší. Zo striebornej olympijskej medaile, ktorú mu zavesili na ploche „National Stadium“, sa tešil ako malé dieťa. Splnil sa mu veľký sen, úspešne reprezentovať vlasť na vysokom futbalovom fóre.“

Kapitán strieborného olympijského tímu Anton Urban vyzdvihol špičkovú formu Weissa počas turnaja v Tokiu. „Vo finále prehrali s Maďarskom zhodou okolností vlastným gólom, po tečovanej strele. Ale o tom je šport a futbal. Toľko náhod a nádherných príbehov ponúka futbal... Hral na jednom z najdôležitejších postov, veď za stopérom je už len brankár a keď má mužstvo dobrých stopérov, zvyčajne má aj úspechy. A tak to bolo aj v Tokiu,“ povedal vo svojom prejave Anton Urban.

Prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel vyjadril prianie pripomínať si pamiatku všetkých  zosnulých olympionikov v Martine každoročne. „V dnešnej hektickej rýchlej dobe si nesmierne vážim váš čas a účasť na tejto spomienkovej udalosti. Prišli sme si uctiť pamiatku tých, ktorí reprezentovali našu krajinu, zamyslieť sa nad tým, čo nám priniesli a akým boli vzorom pre minulé generácie a aký odkaz zanechali súčasnej generácii. Pred rokom sme si povedali, že sa tu takto stretneme každoročne, aby sme si uctili športové úspechy týchto velikánov. Verím, že táto tradícia bude pokračovať, pri tomto krásnom pamätníku, aj v ďalších rokoch.“

Tabuľku odhalil spolu s prezidentom SOV syn Vladimír Weiss. „Nikdy sa striebrom z olympiády nechválil. Bol to skromný človek, ktorý mal rád svoju rodinu a futbal. Nemal to v živote ľahké a o sebe hovoril iba málokedy. Samozrejme, že z fotografií na stenách sme vedeli, aké futbalové úspechy dosiahol a aký bol hráč. Ďakujem zástupcom Slovenského olympijského výboru a vám všetkým, že ste si prišli uctiť jeho pamiatku,“ neskrýval dojatie syn Vladimír Weiss.

Na pietnom akte odhalenia pamätnej tabuľky Vladimíra Weissa bola prítomná tiež dcéra Zuzana Schwartzová, zástupcovia Slovenského olympijského a športového múzea riaditeľka Zdenka Letenayová, Viliam Karácsony a Xénia Sitarčíková, či viceprezident Slovenského futbalového zväzu, člen VV SFZ Jozef Paršo.