BRATISLAVA (SFZ) – Pridelenie finálového turnaja ME21 na rok 2025 Slovensku vyvolalo okrem iných pocitov aj spomienku. Lebo raz sa už u nás šampionát konal, na prelome mája a júna roku 2000. Centrami boli Bratislava, Trnava a Trenčín, hralo tam osem najlepších tímov, ktoré sa prebili cez kvalifikáciu a baráž. Slovensko najprv uspelo v diplomatickom boji o právo organizovať finálový turnaj – záujem mali aj Taliansko a Turecko – a následne i na ihrisku. Náš tím v skupine neprehral, iba o gól horším skóre obsadil 2. miesto, takže si zahral o bronz, ktorý po víťazstve 1:0 získalo Španielsko. Štyria semifinalisti získali navyše miestenku na OH v Sydney ako zástupcovia UEFA. O tom všetko sme debatovali s vtedajším trénerom Slovenska 21 Dušanom Radolským.

Ako často si spomeniete na šampionát dvadsaťjednotiek v roku 2000 na Slovensku?
„Je to otázka príležitosti, momentu, spoločnosti, v ktorej som. Nie je to ani málo, ani často a nedá sa povedať, že vôbec. Pravdou je, že v kronike histórie nášho futbalu je toto podujatie zapísané, dovolím si povedať, že celkom veľkými písmenami. Aj keď to bolo už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, je to tam.“

A navždy bude!
„V mojej pracovni mám nad dverami zarámovanú fotografiu mužstva, s ktorým sme vtedy vytvorili celok. Človeku sa vrátia momenty, veľké časti zápasov, udalosti, spomienky, zážitky z tých čias. Bol som vtedy v podstate mladý tréner, robil som s mladými ľuďmi, dosiahli sme úspech a potom sme museli prekusnúť aj trpkú okolnosť. Na olympiádu do Sydney, ktorú sme si vybojovali 4. miestom, nemohli ísť štyria chlapci, ktorí by za normálnych okolností v kádri boli.“

Čo je neoddeliteľná súčasť histórie reprezentačnej dvadsaťjednotky, potvrdenie toho, ako sebecký klubizmus prevýšil záujmy národného tímu, pre ktorý sa Németh, Babnič, Sedlák a Meszároš nezúčastnili na olympijskom futbalovom turnaji. Ešte aj teraz je človeku z toho smutno.
„Tí štyria prišli o možnosť byť na jednom z vrcholov svojej kariéry, ojedinelom podujatí, pre športovca výnimočnom. Hej, pri spomienkach a úvahách cítim nielen za nich veľký smútok. Akademickou debatou by bolo rozoberať, ako by sme s nimi v zostave boli v Austrálii dopadli, pretože v kvalite, akú títo hráči mali, a vo forme, v akej sa vtedy prezentovali, by rozhodne boli potlačili náš výber o kus vyššie. Ale to už dnes nikto pravdivo nezodpovie.“

Čo by ste povedali na adresu vtedajších organizátorov turnaja, zvládli ho?
„Len pripomeniem, že sa hralo v troch mestách na štyroch štadiónoch, my sme všetky zápasy absolvovali na Pasienkoch, naším hlavným stanom bol hotel v Senci. Myslím si, že je dôležité povedať jednu zásadnú vec: vtedy mal usporiadateľ, teda SFZ, na zabezpečenie šampionátu len polroka! Lebo až keď boli známi účastníci, osem tímov, rozhodla UEFA o organizátorovi. A to bolo v novembri 1999, v decembri sa žreboval turnaj a už na konci mája sa hralo. Z môjho či nášho pohľadu to klapalo dokonale, rovnaký názor mal napríklad i český tréner Karel Brückner. Hovoril mi to na ceste do Sydney, kam sme leteli spoločne. Spokojní boli aj ostatní – Taliani, Španieli, Turci, Angličania... Bol to signál, že Slováci vedia a dokážu.“

Svoj podiel na tom mali aj fanúšikovia, chodili na zápasy mládežníckych reprezentácii vo veľkom počte, spomínate si na atmosféru na Pasienkoch?
„Bola až neskutočná. Na prvý zápas s Tureckom prišlo viac ako šesťtisíc, na tretí v skupine s Anglickom cez 11 tisíc, proti Španielsku, keď sme hrali o bronz, takmer 10 tisíc ľudí. A nielen na počet, ale aj na to, aká nálada na tribúnach bola, sa nezabúda.“

A potom, po rokoch, mohli všetci hovoriť, že videli hrať Xaviho Hernandeza, Puyola, Pirla, Gattusa, Lamparda, Carraghera, Jankulovského, Baroša, Pletikosu, Kuyta, Kahveciho a samozrejme našich okolo kapitána Czinegeho na vlastné oči.
„Ešte by stálo za to povedať, že z nášho kádra až šestnásť chlapcov hralo potom aj za národné áčko. Niektorý len zápas-dva, ale boli to hráči, ktorí sa presadili aj v medzinárodnom futbale. Greško, Németh, Čontofalský, Mintál, Petráš a ďalší. Tých chalanov sme poslali do sveta a oni sa v ňom nestratili.“

Samostatne vypichneme Mariána Čišovského.
„Jeho skorý odchod je stále veľká rana (odmlčal sa na dlho). Nikdy nezabudnem ja, ani nikto, kto ho poznal. Isteže bol výborný futbalista, ako všetci v tom kádri, bol to však vynikajúci človek, po každej stránke. (opäť odmlka) Poprosím, poďme ďalej...“

Na tú dobu to bolo normálne, dnes až prekvapujúco malý bol váš realizačný tím, mal len osem ľudí, vrátane hlavného trénera. A fungoval!
„Vtedy sa to dalo, ale samozrejme, že všetci tí ľudia šli na viac ako sto percent. Miťo Andrejko, Jožko Hroš, doktor Vlado Pener, Jožko Novák, Paľo Polúch, Ivan Nemečkay a Dušan Huňady boli moja partia, na olympiáde sa k nám pridal Vojto Miklós. V hierarchii bol šéf, ale zaradil sa do tímu ako rovnocenná súčasť, keď bolo treba, nosil v kravate a saku bágle. Tmelom medzi nami bola absolútna odovzdanosť spoločnej veci, silné puto priateľstva a maximálne nasadenie v každej chvíli. Všetci sme to tak cítili a tak to cítili hráči z nás, tá partia bola naozaj výnimočná.“

Len pred pár dňami UEFA pridelila Slovensku organizáciu Eura21 na rok 2025. Veríte, že to zvládneme?
„Som o tom presvedčený! Už pridelenie šampionátu je obrovský diplomatický úspech a ako som už predtým povedal, my Slováci robiť vieme a dokážeme. Takže len si vysúkať rukávy a ideme na to.“