V reprezentácii je pätnásť rokov, na profesionálnej futbalovej scéne devätnásť, v jednej z najlepších a najťažších ligových súťaží – nemeckej bundeslige – pôsobí trinásť rokov. V nej má na konte vyše 200 štartov, celkovo mu štatistici napočítali viac ako 400 zápasov na najvyššom klubovom fóre (domáce súťaže, poháre, európske poháre), k tomu vyše sto reprezentačných zápisov. A Peter Pekarík je stále tu.

Nemuseli ste prehovárať hlavu a telo, aby ste sa pustili do ďalšej sezóny?
„Začal som moju devätnástu profesionálnu sezónu a zároveň je to pre mňa trinásta v nemeckej bundeslige. Každý zápas zanechá na hráčovi fyzickú stopu a hlavou prechádzajú emócie... Ohlušujúce skandovanie fanúšikov za výhry, ale aj ticho v tímovom autobuse po zúfalých prehrách, ostrí súperi, tréneri, spoluhráči, adrenalín a túžba vytrvať. Eufória keď sa darí a všetko ide ako po masle, ale aj zranenia, výmena trénerov a neistota, keď na tvoje miesto čaká tucet ďalších hráčov, ktorí bojujú za svoju šancu presadiť sa, ale hrať môže len jeden. To je futbal. Cítim celých devätnásť rokov v profesionálnom futbale, je to úžasný pocit pretože som vo futbale dosiahol to, čo som si vysníval a moja bundesligová i reprezentačná cesta sa stále nekončí. Môžem posúvať svoje fyzické limity, pretože hranice má človek len vo svojej hlave. “ 
Cítite ešte Euro 2020 vo svojom vnútri? 
„Na všetky šampionáty, na ktorých som hral, budem spomínať celý život. Sú to turnaje, ktoré sa pre osobitú atmosféru vryjú hráčovi hlboko pod kožu. Mám silné zážitky a spomienky, žijem však prítomnosťou a prežívam ju naplno. Sú tu nové výzvy, na ktoré sa treba pripraviť a spoločne sa tešiť.“
Čím sa vaše Euro 2020 odlišovalo od MS 2010 a Eura 2016?
„Pre mňa bol každý z týchto turnajov výnimočný a v mojej kariére majú všetky zápasy na nich významné miesto. Formát posledných majstrovstiev Európy bol špecifický, hralo sa v rôznych krajinách po celom kontinente. Atmosféru na štadiónoch ovplyvnila pandémia, obsadenie tribún bolo obmedzené, fanúšikovia mali sťažené cestovanie, mužstvá žili v bublinách, museli sme sa opakovane cestovať... Toto si budeme všetci pamätať.“

Považujú vás za etalón spoľahlivosti, čo všetko ste pre to za devätnásť rokov profesionálnej kariéry museli spraviť? 
Nemecko je krajina všeobecne známa svojim dôrazom na pracovnú disciplínu, zmyslom pre povinnosť a poctivosť. Ak disponujete týmito tromi atribútmi, máte dvere otvorené. Ak sa chcete udržať v bundeslige trinásť rokov, tak neexistuje kompromis. Mám takú povahu, že mi nemecká disciplína a tamojší životný štýl vyhovuje a som tam spokojný. Keď sa obzriem o celé roky späť, spomínam si na moje futbalové začiatky... Už ako desaťročný som žil len pre futbal, každé ráno som o 6:00 cestoval autobusom z mojej rodnej dediny do Žilinskej futbalovej akadémie na ranný tréning pred školským vyučovaním, po škole som mal v akadémii druhý tréning a večer o siedmej po návrate domov som častokrát ešte stihol zápas s kamarátmi a susedmi na dedinskom ihrisku. V žiackych rokoch, keď som začínal, nemali deti internet ani sociálne siete, futbalové idoly sme sledovali v televízii a na ihrisku sme sa na nich hrali... Každý povedal meno, koho ide hrať a hralo sa. Chodili sme podávať lopty na zápasy a tak sme sledovali svoje futbalové vzory v žilinskom A-mužstve a v slovenskej lige. Vo vtedajšej off-line dobe sme nemali toľko informácií, ako žiak či dorastenec som nevedel konkrétne, ako to funguje v európskom futbale, iba približne sme vedeli z toho, čo sme počuli od starších alebo v televízii. Videl som v tom však cestu, mal som svoj veľký sen a cieľ, chcel som odísť hrať do zahraničia. Nerozmýšľal som, čo bude, ak by to nevyšlo, pretože som nemal čo stratiť. Sústredil som sa len na to, aby som sa vo futbale presadil. Naučil som sa, že ak máte talent, je to vo futbalovom svete krásny bonus, ale pokiaľ ho nerozviniete tvrdou prácou a nepridáte k tomu ešte niečo navyše, tak z tohto talentu v profesionálnom futbale nič nevyťažíte. “

Tá ponuka z Nemecka pre vás teda bola...
„...životná šanca.  Keď si ma všimol tréner Felix Magath a prišiel vysnívaný prestup do Wolfsburgu, vedel som, že to je ono! Od prvého dňa som šiel na maximum, zodpovednosť a disciplína boli moja značka, v ničom som nehľadal výhovorky. V nemeckej bundeslige pôsobím už trinástu sezónu, táto súťaž je považovaná za jednu z najnáročnejších líg na svete, každého stojí veľa fyzických aj mentálnych síl. Som šťastný, že som tak dlho toho súčasťou.“ 

 A čo bola pre vás reprezentačná premiéra? 
„Vyznamenanie, ocenenie, príležitosť. Bolo to v decembri v roku 2006 na pôde Spojených Arabských Emirátov a vyhrali sme 2:1, krátko predtým som mal dvadsať rokov.“
Viete, že v tom zápase a rovnako i pri vašom stom vystúpení v národnom drese bol jeden spoluhráč? 
„Viem, Dušan Kuciak. Pred mojím 100. štartom v reprezentačnom drese sme na túto tému veľmi radi spomínali.“ 

Tipnite si, proti ktorému súperovi ste na medzištátnom fóre hrali najčastejšie?  
„Pri tejto odpovedi sa budem spoliehať na moju pamäť, trochu aj tipovať. Myslím si, že mojím najčastejším súperom v reprezentačnom drese bolo Česko. Mám pravdu?“
Je to tak. Na aký čas máte ešte silu aj chuť hrať futbal na najvyššom fóre? 
„Z mojej radosti, elánu, pracovného nasadenia a nadšenia z futbalu mi zatiaľ neubudlo. Je to pre mňa zrkadlo môjho aktuálneho stavu, do ktorého sa môžem vždy pozrieť. Keď zo spomínaných atribútov bude z niečoho ubúdať, budem vedieť, že prichádza čas posunúť sa ďalej. Momentálne stále platí, že si futbal užívam, že mi prináša veľkú radosť, že môžem stále hrať v jednej z top líg sveta, fyzicky sa cítim veľmi dobre.“

Čo vám napadne pri mene Jozef Jankech? 
„Pánovi trénerovi Jankechovi  vďačím v mojej futbalovej kariére za veľa. V sezóne 2004/05 som pod jeho vedením ako 17-ročný v drese Dubnice debutoval v slovenskej lige. Odohral som celú sezónu počas hosťovania zo Žiliny, on mi dal príležitosť prvýkrát nazrieť do sveta profesionálneho futbalu, získať prvé skúsenosti. Pamätám si, že sme v tom ročníku skončili pod jeho vedením na 4. mieste za Petržalkou, Žilinou a Banskou Bystricou, čo je doteraz najlepšie umiestnenie Dubnice v jej futbalovej histórii. A istý čas sme ligu dokonca viedli...“

A Felix Magath? 
„Už som povedal, v sezóne 2008/09 ma priviedol do Wolfsburgu a zasvätil ma do zákonitostí nemeckej bundesligy, ktorej súčasťou som doteraz. Hneď v prvom ročníku som získal  titul a hral som skupinovú fázu Ligy majstrov i štvrťfinále Európskej ligy. Aj keď prechádzka to na začiatku nebola. Hneď po mojom prvom tréningu pod týmto trénerom s jeho obľúbenými medicimbalmi som pocítil, aká ťažká výzva ma čaká. Všetko sa však vyplatilo, najťažšie tréningy v mojej doterajšej kariére priniesli svoje ovocie a najväčší úspech na mojej klubovej úrovni. Tréner Magath bol známy svojimi extrémnymi tréningami a vďačím mu za to, že ma pripravil na bundesligu nielen fyzicky, ale aj mentálne. Jeho metódy prirovnávali mnohí k profesionálnemu vojenskému výcviku. Na jednom predsezónnom sústredení sme boli aj v nemeckej vojenskej akadémii, kde sme počas prípravy využívali na naše tréningy tamojšie výcvikové priestory a pomôcky. Pamätám si, ako sme preskakovali cez prekážky a okolo pochodovali vojaci. Ťažké tréningy však boli jedným z pilierov nášho úspechu, kondične sme boli pripravení tak, že sme mohli odbehať dva zápasy za sebou. Navyše to mužstvo zocelilo aj mentálne. Som rád, že všetko do seba skvele zapadlo a pomohol som Wolfsburgu k najväčšiemu úspechu v jeho histórii. Opakujem, v mojej prvej bundesligovej sezóne!“

Bude kvalifikácia o Katar 2022 rovnako úspech? Vstup do nej nebol optimálny. 
„Nik z našej skupiny si nemôže po prvých troch zápasoch kvalifikácie povedať, že mal optimálny vstup. Každý v nej už stratil body, skupina je veľmi vyrovnaná, pre pozorovateľa zaujímavá, keďže v nej bodujú všetky mužstvá. Pokiaľ chceme pomýšľať na boj o prvé dve miesta, potrebujeme v septembrovom náročnom trojzápase zopakovať minimálne také výkony, ako pri víťazstvách proti Rusku či predtým proti Poľsku na Eure.“

 Dá to táto partia hráčov? V čom je jej najväčšia sila?
„Vo futbale je dôležitá tímovosť. Mužstvo môže byť vyskladané z najdrahších hráčov, ale pokiaľ bude každý z nich hrať sám za seba, nikdy tento tím výsledky nedosiahne, práve na tom často padnú aj tí silné silní. A teraz k nám: už počas prípravy na Euro a potom na samotnom šampionáte, keď sme boli dlhšie obdobie spolu, som v našom kolektíve nezachytil najmenší problém. Z našej reprezentačnej partie cítim veľmi pozitívnu energiu, tá tímovosť je našou prednosťou. Verím v silu tohto mužstva a pokiaľ pôjde v zápasoch každý na svoje maximum, prinesieme radosť z futbalu aj našim fanúšikom.“ 

Takže ešte žiadne bilancovanie, obzretie sa dozadu? 
„Na bilancovanie a spomienky na moju futbalovú kariéru bude určite dosť času. Neskôr. Momentálne sústredím energiu na prítomnosť, teším sa na každý zápas.“

KTO JE PETER PEKARÍK

Dátum a miesto narodenia: 30. 10. 1986 v Dolnom Hričove
Post: obranca
Hráčska kariéra: MŠK Žilina (2004 – 2009), ZŤS Dubnica (hosťovanie 2004/05), VfL Wolfsburg (2009 – 2012), Kayserispor (hosťovanie 2011/12), Hertha BSC (od 2012)
Reprezentácia: 104 záapsov/2 góly (k 25. 8. 2021)
Úspechy: 1x majster Slovenska (2006/07), 1x slovenský Superpohár (2007), 1x majster Nemecka (2008/09), 1x osemfinalista MS (2010), 1x osemfinalista ME (2016), 1x účastník skupinovej fázy ME (2020)