BRATISLAVA (SFZ) – Tá informácia nezanikla v spleti iných, hoci správ okolo národného tímu bolo v týchto dňoch dosť. Michal Ďuriš oznámil trénerovi Tarkovičovi, že odkladá slovenský reprezentačný dres. Krátko po dovŕšení 33 rokov. Nedlho po zverejnení tejto infromácie sme sa s futbalistom Omonie spojili, zrodil sa tento rozhovor.

Michal, prečo ste sa takto rozhodli?
„Odpoviem, začnem ale najprv tým, že vás navigujem na otázku, odkedy som nad tým rozmýšľal?“
Dobre, takže odkedy?
„Po Eure silno. Ale už pred turnajom mi také myšlienky napadli. Bezprostredne po šampionáte som nechcel hneď dávať vyhlásenia, ale tie úvahy boli čoraz intenzívnejšie. Takže to bolo po dlhom uvažovaní.“
A teraz je teda namieste tá otázka - prečo?
„Je to najlepšie rozhodnutie z pohľadu mojej rodiny.  Cítil som výčitky, že som ju v poslednom čase zanedbával. Keďže od apríla máme tretí prírastok, synčeka Benjamínka, ktorý pribudol k sedemročnej Romanke a štvorročnému Teovi, musel som preorganizovať svoje povinnosti a zodpovednosť voči najbližším. Veľa som nad tým rozmýšľal, čo všetko je treba aj čo je teraz priorita a keď som v tom mal jasno, ozval som sa trénerovi Tarkovičovi. Je to jeden z tých ľudí, ku ktorým ma viaže silné puto, preto sa mi o mojom rozhodnutí nehovorilo ľahko, ale práve pre to, že to je Tarkovič, tak som vedel, že ma pochopí.”

Snažil sa vás prehovoriť?
„Nepovedal by som, že ma prehováral, chápal ma. Ale z debaty vyplynulo, že ešte mi dá čas na definitívu, zobral som si ešte týždeň, potom som mu však povedal, že naozaj v reprezentácii končím. Mužstvu, chlapcom, jemu budem naďalej držať palce, ale už len na diaľku, z tribúny či od televízora.“
Viete popísať, čo ste cítili, keď ste zložili telefón po tej definitíve?
„Presne to asi nepopíšem... Vždy som rád reprezentoval, som hrdý Slovák, ctím si dres, hymnu a z každého spoločného úspechu som mal nesmiernu radosť za celú krajinu. Slovensko nebude postupovať z každej kvalifikácie, účasť na majstrovstvách je pre nás vždy terno, verím, že zas je v reprezentácii partia, ktorá sa o takýto úspech postará.“
Máte 33 rokov, vzhľadom na dnešné okolnosti by sa aj z pohľadu reprezentácie dalo povedať, že len...
„To je veľa aj málo, záleží na okolnostiach. No zhodneme sa, že môj koniec v „nároďaku“ bol na obzore, skôr či neskôr by som tento krok musel urobiť. Čas sa nedá zastaviť a ja som cítil, že teraz je ten správny moment. Cítim smútok v duši, ale nie ľútosť, verím, že nebudem ľutovať a nikto mňa nebude ľutovať. Obraciam list v reprezentačnej knihe.“
Ktorá vaša kapitola v nej je najkrajšia?
„Ťažko vybrať jednu. Nezabudnuteľná je premiéra v reprezentácii pred deviatimi rokmi v Dánsku, šancu mi dal tréner Griga. To bol neskutočný moment, úžasný. Mládežnícke štarty za národný tím sú super, ale keď nastúpite za áčko, pochopíte tú váhu, zodpovednosť aj šťastie, aké sa vám dostali. Potom ten víťazný zápas so Španielskom...“
Prihrávali ste Stochovi na víťaznú hlavičku!
„Prihrával som mu, na to sa nezabúda (šťastný smiech). Na konci tej kvalifikácie bol postup na Euro 2016, potom turnaj vo Francúzsku, tri zápasy v skupine a bitva s Anglickom na jej záver, keď polovica štadióna v St. Etienne spievala Macejka... To nám nikomu už nikto nikdy nevezme. Minulú jeseň ďalší postup na šampionát, dokonca sme ho získali mojím gólom. Na to sa nedá nikdy zabudnúť, nikdy.“

Vaším klubovým spoluhráčom v Omonii je Tomáš Hubočan, nepochybne ste túto tému opakovane prevetrali, čo vám hovoril on?
„Chápe ma, dobre pozná moju situáciu. Aj sa ma snažil nakloniť na opačnú stranu rozhodnutia, ale ľudsky vnímal moje argumenty. Aj preto som mu mohol pokojne povedať, že podľa mňa on bude prvý hráč na svete, ktorý skončí s klubovou kariérou, ale za reprezentáciu ešte bude hrať...“
Ďalším spoluhráčom z reprezentácie ste to už tiež oznámili?
„Máme na whats appe skupinu, do tej som to napísal. Dúfam, že bude príležitosť na osobnú rozlúčku na nejakom zraze. Deväť rokov, čo som bol členom reprezentácie, bola partia v nej skvelá, či tá „prvá,“ okolo Škrtela alebo táto novšia Škriniarova, veď preto sme mali aj úspechy.“
Máte pocit, že vo vašej reprezentačnej kariére neostalo nič nesplnené?
„Nič. Vždy som bol realista, nestaval som si vzdušné zámky, isteže som túžil a splnilo sa mi. Som spokojný.“
Na vašom angažmáne v Omonii sa nič nemení?
„Nič, mám zmluvu do konca sezóny. Potom sa uvidí, to je ešte ďaleko.“
Zahráte si ešte na Slovensku?
„Ktovie. Žiť určite budeme na Slovensku, v Banskej Bystrici. Vo futbale sa ťažko plánuje, osud človeka zaveje na adresy, s ktorými nepočíta. Ale z Dukly som sa do veľkého futbalu vydal, celkom fajn by bolo tam aj hráčsku kariéru uzavrieť. Uvidíme však, čo bude a ako bude. Či ma Dukla bude chcieť, či sa mne bude dať... Treba mať nohy na zemi.“

KTO JE MICHAL ĎURIŠ
Narodený: 1. júna 1988 v Uherskom Hradišti
Post: útočník
Hráčska kariéra: Dukla Banská Bystrica (2002 – 2010), Viktoria Plzeň (2010 – 2016), FK Mladá Boleslav (hosťovanie, 2014/15), FK Orenburg (2017/18), Anorthosis (2018 – 2020), Omonia Nikózia (od 202O)
Reprezentácia: 59 zápasov/ 7 gólov, SR 21 10/4, SR 19 18/7
Úspechy: 3x majster Česka (2011, 2013, 2016, 1x víťaz českého Superpohára (2011)